V sobotu ráno 05.09.2015 sa vydávame späť na stanicu Keleti, aby sme sa pridali k dobrovoľníkom organizácie Migration Aid. Na stanici táto organizácia založila sklad, v ktorom zhromažďuje darovanú materiálnu pomoc. Na naše prekvapenie je stanica takmer prázdna. Vidíme pracovníkov stanice, ktorí majú plné ruky práce s dezinfikáciou priestorov. Ako sa dozvedáme, v noci z piatka 04.09.2015 na sobotu 05.09.2015 poslali maďarské úrady pre utečencov autobusy, ktoré ich dopravili na rakúsku hranicu po tom, čo sa Rakúsko a Nemecko rozhodli utečencov uviaznutých v Maďarsku prijať na svojom území. S príchodom desiatej hodiny ráno v rovnaký deň sa však na stanicu v hlúčikoch skupín dostavujú nové skupiny utečencov, pre ktorých je zahájená nová vlna pomoci.
Na stanici si budujeme stanovisko. Utečencom, ktorí sa pri nás zastavia, vydávame chlieb, ovocie, pečivo, keksy a vodu. Čakajú na naše povolenie, kým si potravinu zoberú a všetci do jedného pekne ďakujú. Ďalší obetaví dobrovoľníci sa hrajú s deťmi, kreslia si s nimi, vymýšľajú zaujímavé programy, napr. hudobné čísla, žonglovanie a pod., ošetrujú ľuďom poranenia a pomáhajú ako sa len dá.
Stanica sa postupne zapĺňa dobrovoľníkmi, rôznorodú materiálnu pomoc prináša mnoho obyvateľov Budapešti. Zastavujú sa pri nás s otázkou ako ešte môžu pomôcť a čo by mohli kúpiť. Prichádzajú aj rodičia s deťmi, ktoré deťom utečencov odovzdávajú hračky, oblečenie a obuv. Mnoho vecí si utečenci ani nežiadajú, ale prijímajú len zo slušnosti. Vedia, že veci aj tak nemajú ako zobrať so sebou. Myslíme na mnohých Slovákov, ktorí si neodpustia štipľavé poznámky o spúšti, ktorú za sebou migranti na svojej ceste zanechávajú. Avšak je dôležité si uvedomiť, že pri putovaní ďalej si so sebou môžu vziať len toľko, koľko unesú, viac si nepýtajú a podľa ich slov ani nepotrebujú. Sú však vďační a pokorní.
Spoznávame Douglasa, ktorý v Maďarsku žije 20 rokov a 5 rokov je jeho občanom. Pôvodne pochádza zo Škótska. Pracuje pre neziskovú organizáciu Migration Aid. Hovorí: „Hanbím sa. Okrem zabezpečenia vody maďarská vláda pre utečencov neurobila vôbec nič. Nechali ľudí totálne napospas. Napriek tomu bol tento posledný týždeň tu na stanici úžasný. Bolo to takmer ako keby sa tu konal festival. Ľudia prinášali potraviny a iné potrebné veci, mladí dobrovoľníci doniesli projektor a púšťali deťom rozprávky. Iní si s deťmi maľujú, či hrajú loptové hry. Študenti predvádzali kartové triky a bol tu dokonca aj koncert.“
Počas dňa stíhame poskytnúť interview švédskej novinárke a reportérovi z BBC.
Na stanici poznávame aj Rizvana. Má iba 16 rokov, pochádza z Pakistanu a na ceste je už dva mesiace. Jeho rodičia zostali v krajine pôvodu. Cieľ jeho cesty je Nemecko, no na stanici zisťuje, že priamy vlak nebude vypravený. Kupuje si teda lístok do iného maďarského mesta, chce skúsiť šťastie odtiaľ. Na tabuli nevie nájsť odchod svojho vlaku, je celý zmätený. Ani my nie sme múdrejšie, keďže je všade naokolo chaos, ale s pomocou železničnej polície napokon zisťujeme, že vlak má meškanie 180 minút a tak ho ukľudňujeme, poskytujeme vysvetlenie a informácie, za čo je vďačný.
Poobede sa dozvedáme, že Rakúsko otvorilo hranice a je pripravené prijať utečencov z Maďarska. Nakoľko absolútne nikto o tom nie je informovaný, resp. nikto z utečencov sa túto informáciu nemá ako dozvedieť, preklápa sa táto povinnosť a zodpovednosť smerom k nás – t.j. pár dobrovoľníkom. Zhromaždíme sa, vytvoríme stratégiu a púšťame sa do jej aplikovania. Dôležitosť a nevyhnutnosť tejto aktivity spočíva v informovaní jednotlivých skupín utečencov o tom, čo sa deje, aké sú možnosti a dávame im priestor, aby sa rozhodli, či chcú ísť na vlak smerujúci na rakúsko-maďarskú hranicu Hegyeshalom alebo zostať na maďarskej pôde železničnej stanice Keleti. Ide vskutku o náročnú akciu, ale za to o to viac zmysluplnú.
Pomáhame im s balením najnevyhnutnejších osobných vecí, poprípade so zabezpečením/kúpou lístkov, asistujeme pri nastupovaní do vlakov, ktoré ich odvážajú na maďarsko-rakúsky hraničný priechod Hegyeshalom-Nickelsdorf, kde ich čaká rakúsky Červený kríž. Autobusy ich rozvezú do Viedne a okolitých rakúskych miest, z ktorých budú pokračovať ďalej do Nemecka. Mnohí z utečencov však majú strach, že ich chytí maďarská polícia a umiestni do táborov. Ďalší nemajú peniaze na lístky a preto nechcú na vlaky nastúpiť. Presviedčame ich, asistujeme s nákupom lístkov, vysvetľujeme trasu, pomáhame s nosením detí, batožiny a kočíkov. Pre nás aj ostatných ľudí je čiastočne šokujúce, ako je možné, že vlaky na transport nie sú zadarmo, nakoľko sa vlády jednotlivých krajín dohodli na preprave a ešte viac šokujúce je zistenie, že na toaletách budapeštianskej železničnej stanici Keleti sa riadne vyberá poplatok za WC. Pri otázke položenej konkrétnemu pokladníkovi, či to myslia vážne, že si pri takejto situácií pýtajú poplatok, len mykol plecom a pokrútil hlavou, že áno. Šokujúce.
Akokoľvek, pomoc s informovanosťou prebieha v plnom prúde, ľudia sa balia, zvažujú svoje rozhodnutia, berú so sebou len nevyhnutné veci, najdôležitejšie však sú deti, ktoré matky uchopujú do rúk, snažia sa dostať do preplnených vlakov, pomáhame aj s obsadzovaním miest vo vlakoch, nakoľko je prítomných veľa matiek s malými deťmi a bábätkami. V ovzduší je cítiť veľa strachu, obáv, napätia, neistoty, ale aj ohromnej spolupatričnosti, lásky a dobrosrdečnosti. Všetci, čo sa zapájame do tejto pomoci sa na seba usmievame, zdieľame aktuálne prežívania, sme na seba navzájom hrdí. Najväčšie zadosťučinenie má podobu usmiatych rodín, matiek s deťmi, manželov, detí, jednotlivcov, ktorí sú nastúpení vo vlaku. Mávajú nám, ďakujú a želajú veľa krásnych slov.
Najprv sa rozhodlo pre tento krok málo ľudí, no k predposlednému vlaku už museli pridať 4 vozne. Ľudia sa tlačili, všetci sa chceli dostať dnu. Keď odchádzal posledný vlak, celá stanica tlieskala a utečenci sa hrozne tešili, že idú do lepšej krajiny. Cesta do Nickelsdorfu je vraj pre nich už zabezpečená a je to tam vraj skvele zorganizované. Dúfame, že idú naozaj do lepšieho.
Na ceste späť, kedy sa nám podarilo vyraziť z Budapešti okolo polnoci, sa v nedeľu 06.09.2015 o pol piatej ráno zastavujeme na stanici v Hegyeshalom, kde služba upratuje prázdne vlaky, ktoré priviezli utečencov z Budapešti zo stanice Keleti. Odtiaľ museli tieto skupiny kráčať 5 kilometrov do pohraničia, kde už boli pripravené priestory na čakanie a transport. V tme sa za ostnatým plotom črtajú obrysy postáv malej skupiny utečencov, ktorí sa k sebe túlia, aby sa aspoň trochu uchránili pred chladom a nepríjemným dažďom. Rakúski policajti ich postupne nakladajú do autobusov smerujúcich do Viedne. Takto sa končí naša výprava za pomocou utečencom v Budapešti, ktorým sa podarilo presunúť bližšie k západu, tam kam chceli.
Príbehov a zážitkov z týchto dní je oveľa viac, môžeme konštatovať, že nespočetne veľa. Ukončime to slovami jedného muža, ktorý na otázku, do ktorej krajiny by chcel ísť odpovedal: „Ktorákoľvek, kde môže normálne žiť človek z Afganistanu.“
Emília Trepáčová, Anna Bartošová