Núdza píše jedinečné príbehy, ktorých okolnosti sú si však často veľmi podobné. V rámci vianočnej kampane Nenechajme nádej vyhasnúť vám prinášame príbehy troch núdznych ako zástupné príbehy mnohých tých, ktorým v charite pomáhame.
Rozviedol sa s manželkou, pohádal s bratom, s ktorým žili v dome po rodičoch, a dlhé roky prežíval na ulici. Miroslava* našla pracovníčka charity prespávať v kontajneri. Pozvala ho do cetra a tam ho povzbudila, aby situáciu riešili spoločne. „Zo začiatku som všetko odmietal, nechcel som ísť na úrad, nechcel som nič vybavovať. Ona však vedela, ako na mňa. O dve hodiny som bol naspäť aj s papiermi,“ smeje sa Miro.
Ulica bola pre Mira každodenným bojom o život. „Ja som sa aj v tom najhoršom snažil o seba postarať. Chodil som sa sprchovať do azylového domu, varil som si a mal som aj stan. Postupne mi však všetko ukradli,“ krúti hlavou. Akonáhle sa niekto dozvedel, kde prespáva, okamžite si hľadal nové miesto. Boli to skutočne ťažké dni a zima bola najhoršia. Napriek tomu však nikdy peniaze od ľudí nežobral. Nedovolila mu to hrdosť a sám za seba by sa veľmi hanbil. Radšej si pomáhal, ako vedel, a prežíval z jedného dňa na druhý. V ten deň, keď ho oslovila naša pracovníčka, neveril, že jej slová patria jemu. Bol prekvapený a nesmierne rád, že je tu niekto, kto sa oňho zaujíma a ponúka mu pomocnú ruku. Po 13 rokoch bez strechy v ňom skrsla nádej, že sa opäť postaví na nohy a vráti do života. A tak sa aj stalo.
Dnes býva Miro znova v domove po rodičoch. Dom si žiada veľké opravy, na ktoré nemá peniaze. K radosti mu však stačí málo. Má predsa strechu nad hlavou. Veľa číta a žije obyčajným životom dôchodcu. Ak by ste ho stretli v obchode, nespoznali by ste, že roky prežil na ulici. Do charitného centra sa však vracia vždy, keď je otvorené. Pomôže, poupratuje, opraví, čo treba, a povynáša tovar z dodávok. Sám tvrdí, že v charite našiel domov a v jej pracovníkoch druhú rodinu.
Vzdať sa života s mužom a začať boj o prežitie s 5 deťmi nebolo ľahké. Nebolo by, ani keby mala jedno, nieto päť. Doma sa to však nedalo vydržať. Zuzana* denne čelila vyhrážkam a teroru, o ktorom nevedelo ani okolie. Jej partner navonok vystupoval ako elegán, vedel si získať sympatie, no alkohol ho po večeroch menil na muža, ktorý dokázal udierať aj ženu, matku jeho detí. V amoku jej pritlačil hlavu ku piecke, len aby jej ublížil a ukázal, že on je tu pán, jeho musí poslúchať. A vždy ráno potom prišlo ospravedlnenie.
„Odísť, tak naozaj odísť…” Dni plynuli naplnené strachom, bolesťou, hanbou. Zuzana sa dlho odhodlávala odísť od manžela, ktorý ju doma týral, no nakoniec sa rozhodla. Kvôli deťom. Im aj svojmu životu chcela dať druhú šancu. Odsťahovala sa a pomoc našla v charitnom zariadení núdzového bývania.
Po dvoch rokoch v núdzovom zariadení je Zuzana inou ženou. Našla v sebe vnútorný pokoj. Deťom sa dobre darí v škole a ona pracuje v zariadení Centra pre deti a rodiny ako upratovačka. Život sa jej zmenil a aj ona sa zmenila. Vybrať si vlastnú cestu a vytrvať bolo však nesmierne náročné.
Jarka žila v domove sociálnych služieb, potom prešla do detského domova so špeciálnou starostlivosťou pre deti s ťažkým ochorením. Má rázštep chrbtice a od 3. rebra nič necíti, pohybuje sa na vozíčku. Je odkázaná na pomoc iných a veľa si kvôli tomu vytrpela. Aj napriek nepriaznivým prognózam rastie a pomaly dospieva v inteligentné a citlivé dievča, ktoré by rado spoznalo svet. Jarka za tie roky navštívila blahodárne liečenia, detské tábory, ale aj exotické Grécko. Všetko vďaka obetavým zamestnancom a darcom charity, ktorí sa jej i ďalším deťom snažia vyčariť čo najkrajšie detstvo.
Kým Jarka prišla do Charity, nedávali jej šancu na život. Teraz má 12 rokov a pár diagnóz navyše. Je však v rámci možností šťastná a jej stav sa zastabilizoval.
Aj váš príspevok môže zmeniť vianočné sviatky 24-tisícom núdznych po celom Slovensku. Zakúpením symbolickej zápalky im darujeme vieru, že aj počas najkrajšieho sviatku v roku sú ľudia, ktorí nenechajú ich nádej nikdy vyhasnúť. Ďakujeme.
Chcem darovať.
* mená osôb boli kvôli ochrane súkromia zmenené