„Ďakujeme, že to pre nás robíte,“ povedala mi neznáma Ukrajinka a ja som sa neubránila slzám
Keď na Ukrajine vypukla vojna, boli sme s rodinou na chalupe. Nemohli sme uveriť, do akého rána sme sa prebudili. Ukrajinu obsadzujú ruské vojská. Cítila som úzkosť, strach, rozplakala som sa, prvé, čo mi napadlo, bolo, kam utečieme?
V druhom vojnovom týždni sme sa so sestrou Heni rozhodli pre pomoc na hranici. Boli sme cez víkend. Keďže sme obe pracujúce mamy malých detí, uvítali sme možnosť Gréckokatolíckej charity Košice vybrať si konkrétny čas a dátum služby. Prihlásili sme sa ako dobrovoľníčky na hranice vo Vyšnom Nemeckom. Ukrajinky a Ukrajinci, ktorých sme stretli, nám za pohár teplého čaju ďakovali, akoby sme im darovali pol kráľovstva. Deťom sa pri hračkách na chvíľu rozžiarili ustráchané očká a starší pán, ktorému som namiesto jednej lyžičky pre istotu zabalila dve, sa takmer rozplakal. A ja s ním.
Obávam sa toho, čo táto vojna prinesie a ako zamáva našou ľudskosťou. Lebo aj pri pandémii sme prvé dni šili doma rúška a po polroku sa odchádzalo od spoločných obedov, pretože medzi ľudí sa postavili konšpirácie a hoaxy. Chcela by som, aby sa ľudia šíriaci rôzne nepravdivé informácie obliekli do reflexnej vesty a išli sa presvedčiť na vlastné oči. Či naozaj matka s dieťaťom v náručí a hoc aj v značkových teniskách, túžila po tom, spať pod zatuchnutou dekou na rozkladacej posteli v telocvični. Nenechajme sa pomýliť, ak vidíme ľudí v dobrom oblečení či s drahším telefónom. Aj tu žili ľudia, ktorí mali slušnú prácu, vzdelanie, záujmy, cestovali, smiali sa a užívali si život. Až sa to jedného dňa zmenilo. Pomôžem si slovami Johna Lennona: „Vyhláste to. Rovnako ako vyhlasujeme vojnu. Len tak budeme mať mier … stačí ho vyhlásiť.“ Veľmi nám prajem, aby sme nemali dôvod pomáhať na hraniciach. Nie preto, žeby sme ho nenašli. Ale preto, aby už nebol potrebný.
Ivana Gáll Bajerová (Kiwa)