V bielej teplákovej súprave, akoby tým stále demonštrovala vernosť svojmu povolaniu, nám podáva ruku. Pediatrička Tetiana Lisna, ktorá žila v ukrajinskom veľkomeste Sumy dnes žije v Potoku, najmenšej obci okresu Ružomberok s približne stovkou obyvateľov.
„Teraz je už počet obyvateľov Potoka vyšší,“ opraví nás s úsmevom Tetiana, ktorá tu prišla s manželom a dvoma deťmi. „s nami Ukrajincami je to viac,“ doplní s akousi neskrývanou vďačnosťou v hlase. Dnes pracuje v jednom z 23 zriadených Centier podpory pre odídencov z Ukrajiny pod hlavičkou Slovenskej katolíckej charity. S ukrajinskými ženami z Centra podpory v Ružomberku našla spoločnú reč počas podujatia v mestskej knižnici. Zamestnala sa ako detská animátorka. Hoci je pediatričkou, ktoré v centre dolného Liptova chýbajú ako soľ, vykonávať svoje povolanie zatiaľ nemôže. Prechádza totiž dlhým procesom nostrifikácie dokladov, bez ktorých je práca nemožná.
Z domu do úkrytu
„Ešte deň pred vypuknutím vojny sme boli v práci, syn v škole, chodí na gymnázium a dcéra v škôlke. Asi o piatej ráno som začula výbuch. Zobudila som manžela s tým, že začala vojna. Hoci sa o tom v médiách rozprávalo asi týždeň, nik tomu neveril, ľudia si zvykli aj na prítomnosť vojakov aj na takéto správy,“ vracia sa do minulosti a prvému momentu odchodu cesty na Slovensko.
Na Ukrajine pracovala ako pediatrička v miestnej nemocnici a s kolegami sa dohodli, že muži zostanú a ženy odídu preč autom. Na každú ženu boli približne tri deti. „Nikto nereagoval na sirény v meste, nastala panika. Až neskôr sme pochopili, že sa začalo bojovať priamo v meste. Všetky mosty zbúrali a nemali sme kadiaľ prejsť. Jediné, čo sme mohli urobiť, bolo vrátiť sa domov a hľadať úkryt. Tam sme zostali od 24 februára až do 9 marca,“ spomína na neľahké obdobie vo svojom živote.
Masívny exodus obyvateľov mesta
„V úkryte sme sa najviac báli toho, že príde lietadlo. Aj preletelo s bombou, ktorá má 4 tony. Zničilo celú časť mesta,“ opisuje udalosť, ktorá sa objavila v médiách. Počas nasledujúcich dní sa neúspešne pokúšali dostať z mesta. „Ruskí vojaci však púšťali v jeden deň napríklad len jeden autobus a tri autá. Ostatné strieľali. Takto sa to opakovalo každý deň. Na tretí deň sa nám podarilo z mesta odísť. Za možno 5 dní odišlo z mesta 120-tisíc ľudí. Z mesta, ktoré má 274 tisíc obyvateľov,“ upozorňuje Tetiana na masívny exodus mnohých ľudí.
Bez vody a jedla
„Nevedeli sme, kam ideme, išli sme viac ako 500 kilometrov a vôbec sme nezastavili, hoci sme nemali dostatok jedla ani vody,“ opisuje ďalej krušné chvíle a zároveň na príklade ilustruje aj ľudský rozmer v ťažkých časoch. „Keď sme prišli na západnú Ukrajinu, našli sme tam skupinu malých futbalistov, ktorí boli na futbalovom zápase v Poľsku. Chceli sa vrátiť naspäť na Ukrajinu ku svojim rodičom, no keďže medzitým začala vojna, už to nebolo možné. Môj manžel, ktorý zostal v meste Sumy, cestoval dlhé kilometre, vzal deti a vrátil ich rodičom,“ opisuje s hrdosťou v hlase.
Tetianinej rodine sa podarilo doslova utiecť do bezpečia, na Slovensko. Po neľahkom období jej robia radosť úplne obyčajné činnosti ako varenie džemu, či práca v záhradke. „Nemali sme so sebou absolútne nič. So všetkým nám pomohla charita. Aj preto chcem byť aj ja užitočná a vďaka práci, ktorú mám sa cítim konečne potrebná. Sme vďační aj za materiálne veci, ako oblečenie, hračky, riad,“ vymenúva.
S veľkou ľútosťou však dodáva, že hoci by sa chcela vrátiť domov, nemôže. „Nezáleží na tom, v ktorej časti Ukrajiny budeme, pokiaľ je vojna, nebudeme tam v bezpečí,“ uzatvára.