Z Ukrajiny si nechala poslať bicykel a vo voľnom čase spoznáva zákutia Slovenska. Plynule hovorí po slovensky a pracuje v charitnom centre podpory v Nitre, kde pomáha odídencom. Kateryna Plaksina.
Čo v súčasnosti robíte na Slovensku?
Pre odídencov z Ukrajiny organizujem podujatia, som koordinátorom v centre. Napríklad kurzy slovenčiny pre skupiny, a tiež rôznu administratívu. Pracujem aj ako tlmočníčka, a to je dôležitá časť mojej práce. Chodím do nemocnice, na políciu, na úrady. Keď niekto potrebuje, zavolá mi a ideme spolu napríklad k lekárovi. Ľudia potrebujú pomoc a nerozumejú, čo im lekár hovorí. Aj pre doktorov je to tiež obrovská pomoc.
Čiže, stále potrebuje veľa ľudí takúto pomoc?
Bohužiaľ, áno. Stále je veľa novo-prichádzajúcich. Prišli teraz väčšinou z východu Ukrajiny, kde je už niekoľko týždňov veľmi zlá situácia. Ja som tiež z Charkova a zostali mi tam mama, otec, syn je tiež na Ukrajine. Každý deň tam padajú ruské rakety, každý deň tam niekto zomrie. Mnohí, ktorí prídu, nevedia vôbec po slovensky. Takže, veľa chodím aj s dôchodcami a aj ako sprievodca, pretože oni často nevedia a nerozumejú, kam ísť, čo robiť, kde vybaviť napríklad vyšetrenie krvi.
Keďže situácia na Ukrajine, zvlášť na východe, sa nezlepšuje, nerozmýšľajú rodičia prísť za vami na Slovensko?
Je veľmi ťažké byť odídencom, nie každý to zvládne a zvlášť v takom veku, v akom sú moji rodičia. Ani by som nezvládala platiť byt, keďže teraz s dcérou platíme za izbu.
To musí byť finančne náročné…
Áno. Keď som prišla na Slovensko s dcérou, mala som prácu na diaľku na Ukrajine. Ale kvôli vojne klesol kurz, zarábala som 250 eur, a za to som zaplatila izbu. Na potraviny a bežné veci nám už neostali peniaze. Vďaka charite som bola schopná zabezpečiť potraviny a aj oblečenie pre dcéru.
Na Slovensku ste už dva roky. Ako ste si zvykli na život u nás?
Na začiatku to bolo najťažšie. To hovorím aj všetkým novo-prichádzajúcim, že toto obdobie treba len prežiť. Vtedy sa cítite úplne osamelý, vôbec nerozumiete ako to všetko funguje, nemáte kamarátov, ani príbuzných. Potom ale prídu krajšie chvíle. Teraz mám všetko, o čom môžem snívať, strechu nad hlavou, svoju prácu. Moja práca je v mnohom o dávaní ďalšej pomoci.
Na Ukrajine sme mali všetko, dom, záhradu, auto, prácu. Keď som prišla na Slovensko cítila som sa ako malé dieťa, ktoré je úplne stratené. Teraz sa už cítim sebavedomejšie a môžem pomáhať iným.
Začiatok bol teda náročný. Ako si na to dnes spomínate?
Bol to pre mňa veľký stres. Keď sme boli na odchode, začalo bombardovanie. Zabudli sme si tašku doma. Utekali sme a nemali sme nič, len to, čo sme mali na sebe. Preto nám veľmi pomohla potravinová pomoc, ale aj oblečenie. Bolo obdobie, keď sme spali na matraci, pretože som prenajala izbu a tam nebol vankúš, paplón, ani návliečky. Chcela by som poďakovať Slovensku za to, ako nás tu prijali s otvoreným srdcom.
Mnoho odídencov ostáva na východe Slovenska, aby mali blízko Ukrajinu. Ako ste sa vy dostali do Nitry?
Mala som známeho, ktorý žije v Kanade a on mal v Nitre bývalú ženu. Zavolal jej a ona povedala, že áno, príď sem, tu je veľa práce. Nebála som sa, lebo som telekomunikačná inžinierka a môžem pracovať na diaľku. Keď sme prechádzali hranice, tak som mala na lístočku napísanú len adresu a telefónne číslo. Ukázali mi tam, na ktorý autobus nastúpiť.
Keď ste tam mali známeho, nechceli ste pokračovať do Kanady?
Nie, nikdy som nechcela, pretože mám syna. Keď sa začala vojna, mal 18 rokov a 2 mesiace a už nemohol odísť. A mám tam aj rodičov. Chcela som byť blízko Ukrajiny, keby sa niečo stalo s mojím synom alebo rodičmi, aby som sa mohla rýchlo vrátiť. A tiež slovenčina je podobná ukrajinčine, takže to sa rýchlo naučím. Keď budem potrebovať prácu, tak rýchlo sa naučím.
A váš syn ostal na Ukrajine. Ako sa mu tam žije?
Z Charkova sa presťahoval na západnú Ukrajinu, a pracuje tam ako kuchár. Je veľmi dobrý v tom, čo robí. Prenajíma si byt a zatiaľ je všetko v poriadku. A môj brat bojuje, išiel do vojska. Prihlásil sa, hoci nebol vojak. Takže môj syn zatiaľ nemusel ísť bojovať a brat chcel. Môj syn mal len 18 rokov a podľa zákonov, ktoré sú teraz na Ukrajine, do 25 rokov sa nemusí pridať k vojsku.
Ste s obidvoma v kontakte?
Teraz už nie je s tým problém. Bolo ale obdobie, kedy boli Rusi veľmi blízko Charkova a tam boli hrozné boje. Nemohla som telefonovať bratovi, ale najťažšie to bolo pre mojich rodičov. Pre moju matku a otca. Každé ráno a večer čakali, že môj brat napíše som živý, všetko v poriadku. Ale keď Rusov z Charkovskej oblasti vytlačili, tak už nemáme problém. Môžem napísať bratovi a časom odpovie.
Ako sa vám na Slovensku žije?
Slovensko mi dalo všetko. Nemôžem sa na nič sťažovať. Stále ale mám takú túžbu a pocit za domovom. Minulý rok som navštívila svoj byt v Charkove. Bola som tam tri dni. Potrebovala som vybaviť niečo, ale bolo pre mňa veľmi ťažké vrátiť sa naspäť. Plakala som, nemohla som sa z toho bytu odtrhnúť. Tam sú naše korene, naše spomienky. Dcéra tu chodí do školy. V Charkove deti nemajú možnosť chodiť do školy, keďže každý deň tam prelietavajú rakety a bomby, učia sa len online. Tu môže chodiť do školy a ja tu mám prácu. Ten pocit domova mi však chýba.
Ako to vníma dcérka?
Má už 14 rokov a chodí na základnú školu. Na začiatku bola úplne osamelá. Doteraz jej chýba najlepšia kamarátka, babka, dedko, otec. Na začiatku aj veľmi plakala, veľmi chcela ísť domov. No v škole má učiteľov, ktorí sú veľmi trpezliví, aj atmosféra v škole je veľmi dobrá.
Máte teda zväčša pozitívne skúsenosti, alebo ste zažili aj niečo negatívne?
Slováci sú dobrí ľudia. Bolo však niekoľko prípadov, ktoré naozaj neboli príjemné. Napríklad sme spolu čakali na autobus a tam nám povedali choďte domov, prečo ste prišli? Ja nerozumiem, prečo niekto zaťažuje dieťa s takými otázkami? Toto bolo aj pre mňa také bolestivé, keď dospelí povedia niečo také malému dieťaťu. Na druhej strane som za všetko veľmi vďačná.
Museli ste to teda v sebe spracovať. Aj samotný odchod je ťažký. Ako ste sa s tým vyrovnali?
Bola som pripravená, že bude vojna a ja som to analyzovala. Keď začala, povedala som, že odchádzame. Takže ani dcéra nebola veľmi traumatizovaná. Len jednu noc sme strávili v pivnici a rýchlo odišli. Ale chodili sme na rôzne skupinové stretnutia. Tam sme vždy niečo robili – šili, maľovali, zoznamovali sa s inými ľuďmi.
Čo rady robíte na Slovensku? Máte hobby alebo koníčky?
V zime sme sa chodili s dcérou korčuľovať na štadión. Môj otec poslal poštou môj bicykel z Ukrajiny. Takže, ja tu bicyklujem a veľmi sa mi páčia cyklotrasy. Vždy som snívala, že budem chodiť bicyklovať vedľa rieky. Precestovali sme celé Slovensko. Cez víkend idú Slováci k rodičom, alebo s kamarátmi a my sme nemali čo robiť. Tak chodíme, obdivujeme Slovensko, boli sme aj v jaskyni. Niekedy idem aj s dcérou, inokedy s priateľmi.
Ostali ste sama s dcérou na Slovensku bez príbuzných. Máte priateľov, ktorí vám pomáhajú?
To je jediná možnosť, pretože každý z nás stále rozmýšľa nad tým, čo by bolo s našimi deťmi, keby sa nám niečo stalo. Čo potom bude s mojou dcérou? Zostane úplne sama v cudzom štáte. Toto prežíva každá mamička, ktorá je tu na Slovensku.
Keď našu známu zobrali do nemocnice, tak sme strážili jej dieťa. A zas, keď som ja išla do Prahy, moja kamarátka bola s mojou dcérou. Pamätám si, v akom strese som bola na začiatku a ako som sa cítila osamelo. Po skupinových psychologických stretnutiach ma to ale vždy nabilo dobrou energiou. Bola som s ľuďmi, ktorí mi rozumejú, majú rovnaké problémy. A viem, že musím hľadať silu v sebe.
