Rozhodne to nebol večer, kedy sa čas vliekol veľmi pomaly. Práve naopak. Aj preto už nikdy nezabudnem na to, čo sa odohralo počas tých pár hodín.
Ak sa niekto obával, čo prinesie piatok 13. septembra, obával sa zbytočne. Prírodná pohroma naplno udrela z noci zo soboty 14. septembra na nedeľu 15. septembra.
Jedným okom som už spal, druhým sledoval film v televízii a zároveň správy o aktuálnom počasí v mobile. Zatiaľ čo televízia uspávala, správy spôsobovali pravý opak. Hladiny riek stúpali, prichádzali prvé správy o zatopených domoch či celých obciach. Medzitým sme si vymieňali informácie s kolegami. Až prišla tá rozhodujúca správa – bude potrebné vyhlásiť darovaciu výzvu na pomoc obetiam povodní a zároveň dostať kolegov v postihnutých regiónoch s pomocou tam, kde to bude potrebné.
Pre mňa osobne to bola prvá krízová situácia, v ktorej išlo o ľudské životy. Ako bývalý novinár som síce zažil dosť kríz, ale predovšetkým politických. A ako sa hovorí stará pravda, keď nejde o život, nejde o nič. Teraz však o tento život išlo. Nie mne osobne, či kolegom v Caritas Slovakia, ale ľuďom, pre ktorých našu prácu robíme.
Aj preto sme sa s kolegami pustili do práce. Vyhlásiť oficiálnu darovaciu výzvu, poslať tlačovú správu do médií, článok na charitný web a informácie rýchlo dať na sociálne siete. Čas plynie príliš rýchlo, voda a adrenalín stúpajú ešte rýchlejšie. Napriek tomu, že sme mali veľa materiálov pripravených dopredu, bolo treba doladiť detaily, zladiť kroky a rozhodnutia s kolegami v jednotlivých charitách po celom Slovensku.
Boli približne dve hodiny v nedeľu nad ránom, kedy sme si mohli povedať, že nateraz sme urobili, čo sme mohli. Vedeli sme ale, že rozhodujúce chvíle sú len pred nami. A nie je v našich rukách ovplyvniť ich priebeh.
Po približne štyroch hodinách vstávam, pripájam sa, aby sme si dali s kolegami vedieť, ako sa povodňová situácia za tie štyri hodiny zmenila. Nikoho neprekvapilo, že výrazne k horšiemu. Dokonca natoľko, že hladiny rozvodňových riek mali prekročiť aj viaceré pesimistické prognózy. Na brehoch Dunaja začali stavať extra povodňové bariéry, ktoré mali ochrániť mesto od najhoršieho.
Kritická situácia však bola nielen v okolí hlavného mesta, ale napríklad aj v žilinskom kraji. Aj preto sme boli všetci vďační za nasadenie, do ktorého sa pustili naši kolegovia z Diecéznej charity Žilina. Prvá humanitárna pomoc tak veľmi rýchlo našla svojich adresátov. „Takto nejako to má fungovať, keď ide o život“ hovorím si.
Vďaka predchádzajúcim krízovým skúsenostiam sme nemali prázdne ruky či prázdne sľuby. V skladoch sme mali pripravené vysúšače, o ktoré bol pochopiteľne enormný záujem. Rovnako tak sme mali pripravené zásoby hygienických potrieb či ďalšieho materiálu, ktorý by mohol byť potrebný v takýchto chvíľach.
Či nás niečo zaskočilo alebo našlo nepripravených? Určite. Krízová situácia sa tomu nehovorí pre nič za nič. A pravdou je aj to, keď Vám niekto povie, že práve na kríze sa človek naučí najviac. A nielen profesne, ale predovšetkým ľudsky, vyrastie.
Na to, čo prišlo od pondelka, bol ale pripravený málokto z nás. Tentokrát to ale boli pozitívne správy.
Vedeli sme, že ľudia na Slovensku sa dokážu zomknúť v náročných chvíľach, odozva na našu darovaciu výzvu však absolútne prekonala naše očakávania. A nielen to. Boli to desiatky mailov, v ktorých ľudia vyjadrovali ochotu darovať materiálnu pomoc, tisícky darcov, ktorí prispeli finančne.
K tomu sa začali ozývať veľké firmy, ktoré darovali značné čiastky či ďalšie firmy, ktoré ponúkali darovanie potrebného technického vybavenia.
V týchto chvíľach sme na sume viac ako 300-tisíc eur. Tristotisíc eur, ktoré pomôžu všade tam, kde to bude potrebné. Všade tam, kde sa ľudia ocitli v núdzi a vďaka tejto pomoci, vďaka Vám, našim darcom, budeme stáť blízko pri človeku.
Je pondelok 23. septembra. Vieme, že to najhoršie, z hľadiska povodňovej vlny, máme za sebou. To najsmutnejšie ešte len pred sebou. Odkrývanie toho, čo veľká voda spôsobila, aké škody napáchala. Dnes vieme, že aj na Slovensku si vyčíňanie prírodného živla vyžiadalo minimálne jednu obeť. Desiatky ďalších v okolitých krajinách. To už nikto nenapraví.
Čo však môžeme, a aj urobíme, to je, že pôjdeme všade tam, kde to bude potrebné. To je niečo, prečo nielen zajtra, ale aj každý ďalší deň, pôjdeme do našej práce s pocitom, že to má celé zmysel.
