Čo je EMOGYM? Komu a prečo je určený? A ako sa ocitol na Slovenskej katolíckej charite? Aj o týchto otázkach sme sa rozprávali s Miroslavou Bajaníkovou, projektovou manažérkou programu EMOGYM.
Kto si našiel koho – ty EMOGYM alebo EMOGYM teba?
EMOGYM si našiel mňa. Predbehol ma o pár mesiacov 🙂 . Charite ho v pôvodnej anglickej verzii predstavila moja súčasná spolupracovníčka v projektovom tíme a odborná garantka, detská psychologička Martina Bobulová. Ona ho priniesla ako ponuku na spoluprácu. Vedenie našej sekcie v programe rozpoznalo veľkú hodnotu a potenciál a túto ponuku prijalo. Potom chvíľku odpočíval v zásuvke, kde som ho našla pri svojom príchode.
S EMOGYM-om to bola láska na prvý pohľad?
Musím sa priznať, že to nie je téma, ktorou by som sa v minulosti špeciálne zaoberala. Som však bývalá učiteľka a mám 10-ročného syna, ktorý veľa vecí v živote pomerne silno emocionálne prežíva. Tieto jeho výzvy riešime na dennej báze a vidíme, že nie je vôbec jednoduché sa v nich vyznať, správne reagovať a vedieť, čo je preňho v danej chvíli to najlepšie.
Keď si pomyslím, že takýchto detí má učiteľ v triede 25 alebo aj viac, viem si predstaviť, aké je to náročné. Postupne som si tiež začala viac uvedomovať širšie súvislosti a to, aký neutešený je celkový stav duševného zdravia na Slovensku, ako chýbajú adekvátne nástroje na jeho riešenie. Mrazí ma pri pomyslení, že prítomnosť policajtov na chodbách našich škôl by malo byť to, čo nám pomôže predchádzať tragédiám spojeným s psychickými problémami alebo šikanou medzi deťmi. Som presvedčená, že EMOGYM je skvelý preventívny program, ktorý je navyše napísaný jazykom, ktorému mladí rozumejú. Zároveň je podložený vedeckým výskumom a overený praxou v zahraničí.
Navyše, heslom Slovenskej katolíckej charity je byť „blízko pri človeku“. A EMOGYM túto víziu dokonale napĺňa – byť mladým na blízku, resp. im pomáhať, aby sa do ťažkých situácii nedostávali a žili zmysluplným životom.
Čiže táto blízkosť je to, čo spája EMOGYM a charitu? Lebo, keby sme sa prešli po ulici, asi by veľa ľudí nepovedalo, že starostlivosť o emocionálne zdravie je to, čomu sa charita bude venovať….
Úplne tomu rozumiem. A určite nikto z nás nechce, aby sa charita prestala venovať dobročinnosti a pomoci ľuďom bez domova, či chorým ľuďom. Ale práve, keď sa zastavíme pri tom zdraví, mnohí vedci dnes upozorňujú, že to duševné je pravdepodobne ešte dôležitejšie než to fyzické. Keď totiž človek nemá správny postoj k životu, dôvod či vôľu žiť, pevné fyzické zdravie mu nestačí. Je vtedy ťažké čeliť vlastným problémom, riešiť ich.
Alarmujúce tiež je, že podľa najnovších vedeckých výskumov, 50 až 60 percent psychických porúch dospelej populácie vzniká už v detstve.
Čiže časť dospelých ľudí sa môže ocitnúť v núdzi z dôvodu, že mali zanedbané práve emočné zdravie?
Všetko tomu nasvedčuje. Človek s psychickými poruchami žije v priemere o 7,5 roka menej ako človek, ktorý nemá diagnostikovaný podobný problém. Je tam teda veľmi jasná súvislosť medzi tým, ako sa človeku darí v živote a jeho duševnou pohodou, resp. psychickým zdravím. Človek má svoju duchovnú, fyzickú a duševnú stránku. A všetky stránky bytia si zaslúžia rovnakú pozornosť. Ak charita znamená starostlivosť a lásku, tak je veľmi dôležité prejavovať lásku svojmu blížnemu aj tým, že sa zaujímaš o ich duševnú pohodu. Bohužiaľ sme ale svedkami toho, že deti sa v súčasnosti po tejto stránke nemajú dobre.
V súčasnosti?
Tento problém nie je nový, ale zhoršuje sa. Aj podľa prieskumov Ligy za duševné zdravie, IPčka či Koalície škôl za duševné zdravie tieto negatívne čísla rastú. Zvlášť sa to, samozrejme, zhoršilo po pandémii COVID-u. Vrátane samovražedných sklonov. Samozrejme, javy ako šikana boli v istej miere prítomné na školách odjakživa. No sociálne siete prispeli k tomu, že sa situácia veľmi komplikuje.
Spomínala si svoju rodinu. Je ona tvoja motivácia, aby si sa naplno venovala práve EMOGYM-u?
Čiastočne. Považujem psychologickú pomoc, preventívne skupinové programy či možnosť ísť na terapiu, za veľmi dôležité. Je pozitívne, že sa o tom už viac rozpráva a nie je to tabu, ako kedysi.
Spomínala si viaceré organizácie, ktoré sa venujú práve duševnému zdraviu. V čom je teda EMOGYM výnimočný v porovnaní s ich činnosťou?
EMOGYM je špecificky tým, že sa sústreďuje na tínedžerov. Na Slovensku už síce fungujú podobne orientované programy, ako je napríklad Emocionálny kompas, tie sú však zamerané predovšetkým na žiakov I. stupňa základných škôl.
EMOGYM poskytuje každému, kto s ním pracuje, veľa podnetov na jednom mieste. Začína ľahšími témami a postupne pripravuje tínedžerov na ťažšie témy. Výhoda je tiež to, že človek nemusí byť vyštudovaný psychológ, aby mohol EMOGYM so svojou skupinou realizovať. V podstate je to pre kohokoľvek, kto má skúsenosť s prácou s deťmi a vzťah k téme emocionálnej inteligencie a duševného zdravia.
Aktuálne je do pilotného projektu zapojených 22 škôl, tri charitné centrá a dve mládežnícke organizácie. Hádala by si pred rokom tieto čísla?
Úprimne, ani nie. Našou ambíciou bolo zrealizovať pilotný ročník na 10 až 12-tich školách. Možno aj vzhľadom k tomu, že spojitosť medzi Slovenskou katolíckou charitou a duševným zdravím takmer vôbec neexistovala.
Bolo nám jasné, že ak má program mať význam a dopad, musí sa realizovať pravidelne. Jedna prednáška či workshop v priebehu školského roka sú tiež istou pomocou, no významný dopad na zmenu nemajú. Som preto veľmi rada, že školy prejavili oveľa väčší záujem o EMOGYM, ako sme na začiatku predpokladali.
Meno charity má dobrý cveng
Medzi tými školami sú aj iné než cirkevné školy?
Samozrejme, nechceme oslovovať len cirkevné školy. Zapojené sú v rovnakej miere aj klasické štátne, či súkromné školy. EMOGYM totiž nenesie prvky žiadneho náboženstva či ideológie, vychádza výlučne z vedeckých poznatkov a dlhoročných skúseností pedagógov a psychológov. No musím povedať, že meno Slovenskej katolíckej charity má dobrý cveng a školy sú veľmi otvorené spolupráci s nami.
Aby sme si to vedeli premeniť aj na bližšie čísla, doteraz sa vám podarilo zapojiť takmer 1000 žiakov a študentov vo veku 11 až 18 rokov?
Áno. Je to konzervatívny odhad, zrejme to bude už aj viac.
Chápem, že ide o pilotný projekt, ale dá sa povedať, v ktorej vekovej skupine má EMOGYM najväčší zásah?
Túto informáciu zatiaľ nemám. Už onedlho však budeme mať prvé výsledky evaluácie, na ktorej spolupracujeme s tímom docentky Dedovej z Trnavskej univerzity. Dostali sme späť 950 odpovedí na dotazníky, čo je naozaj výborná vzorka.
A čo záujem o EMOGYM medzi dievčatami a chlapcami?
Tam zatiaľ nejaký veľký rozdiel nepozorujeme. A neidentifikoval ho ani autor programu, keď si robil podrobný prieskum v zahraničí, kde program realizoval.
Sú chlapci teda rovnako ochotní zdieľať svoje pocity ako dievčatá?
Dobrá otázka, ktorá nás tiež zaujíma. V rámci Národného týždňa charity sme pozvali dve triedy šiestakov na ukážkovú hodinu a chlapci sa počas stretnutia dokonca zapájali viac. V dobrom zmysle slova ma to prekvapilo.
Tieto dve triedy prirodzene nie sú reprezentatívnou vzorkou. Je pochopiteľné, že na začiatku programu majú mladí trochu ostych rozprávať sa o týchto témach, častokrát im chýba aj vhodná slovná zásoba a skúsenosť. Aj preto náročnosť tém v EMOGYM-e rastie len postupne. Každá lekcia (je ich spolu 51) na záver ponúka aj tému na premýšľanie na doma, čo je veľmi dobrou pozvánkou zapojiť do uvažovania o aktuálnej téme aj rodinu či iných blízkych.
Úplne laicky sa teraz spýtam – ako vyučujúci zistí, že EMOGYM napĺňa svoje ciele?
O tejto otázke sa s kolegyňami v projektovom tíme často rozprávame a zhodli sme sa na tom, že prvým indikátorom by mala byť zmena atmosféry v triede – vzájomné prenikanie „bublín“. Je prirodzené, že v každej triede sú skupinky, ktoré si vzájomne nerozumejú a existuje medzi nimi väčšia či menšia súťaživosť či nevraživosť. No ak učiteľ začne pozorovať, že tá nevraživosť je menšia alebo sa vytratila úplne a tieto „bubliny“ sa spájajú či vedia minimálne spolu normálne komunikovať, znamená to, že EMOGYM funguje. Veľa napovie aj zmena správania žiakov/študentov k učiteľovi. A jedným z najistejších signálov pozitívnej zmeny je ochota žiakov zapájať sa do rozhovorov a diskusií v triede.
Každý môže ovplyvniť emocionálne prežívanie
Ako zapadá EMOGYM do školského rozvrhu? Má pozíciu povinne voliteľného predmetu?
Záleží na každej škole, aký priestor programu vyčlení. Jedna zo zapojených škôl napríklad plánuje z EMOGYM-u urobiť samostatnú hodinu v rámci rozvrhu. Veľa škôl si volí cestu realizácie programu v rámci hodín etiky, keďže témy sa v mnohom prekrývajú. Na cirkevných školách býva aj súčasťou výučby náboženstva. Inde sa realizuje v rámci triednických hodín alebo tzv. ranných kruhov.
Program ako taký sa nemôže stať samostatným školským predmetom s názvom „EMOGYM“, no školy si ho môžu vybrať ako náplň výučby v rámci iných. Je pre nás tiež dôležité, aby školenie, ktoré poskytujeme realizátorom, bolo uznané ako inovačné vzdelávanie pre učiteľov, a aby sa nám podarilo získať oficiálnu „doložku“ od štátu, ktorá by školám umožňovala nakupovať si metodiku a pracovný zošit EMOGYM v rámci svojho rozpočtu na učebnice.
Vieš dnes už povedať, aké sú najčastejšie témy, ktoré so žiakmi a študentmi vyučujúci rieši? Je to napríklad sebadôvera, (kyber)šikana či nejaké iné stresové, resp. konfliktné situácie?
Keďže realizácia na školách ešte len začína, viem povedať len to, na ktoré témy najčastejšie reagujú učitelia počas našich školení. Veľmi kvitujú lekcie o priateľstve, ale aj o tom, ako sú myšlienky, pocity a činy prepojené a akú má každý z nás moc ovplyvniť svoje vlastné emocionálne prežívanie. Aj keď sa často zdá, že naň nemáme dosah. A potom je to, samozrejme, téma šikany, ktorú zažíva mnoho detí a mladých.
Je ambíciou EMOGYM-u pomôcť žiakom a študentom zvládnuť aj krízové situácie vyplývajúce z používania sociálnych sietí a mobilných telefónov?
Jednoznačne áno. Dopad tohto programu však bude dlhodobý. A tiež nechceme tvrdiť, že každý jeho absolvent bude automaticky emocionálne vyspelý a odolný mladý človek. No už samotná skutočnosť, že sa o princípoch fungovania, pozitívach aj hrozbách sociálnych médií budú mladí rozprávať, im pomôže mnohé veci si uvedomiť a dosiahnuť stav, keď vlastníctvo mobilu a prístup k internetu nebude predstavovať také nebezpečenstvo.
Neobávaš sa, že na konci dňa sa EMOGYM nedostane tam, kde by bol najviac potrebný? Lebo tí učitelia, ktorí sa aktívne zapájajú, si uvedomujú, že tieto problémy sú tu. Ako je to napríklad v menších obciach, kde často platí, že tie komunity sú oveľa menšie a preto aj o seba vedia oveľa viac, čo nemusí byť vždy úplne pozitívne, keď sa šíria o ľuďoch rôzne fámy?
V rámci úvodnej lekcie EMOGYM-u žiaci pripomienkujú a navrhujú pravidlá fungovania svojej skupiny. Medzi inými je tam aj návrh, že čo sa povie v rámci skupiny, zostáva v skupine. Aj keď sa to, prirodzene, nepodarí vždy na 100 percent, musíme sa snažiť o to, aby to bol bezpečný priestor.
Dnes nedokážem povedať, či obec a menšia komunita predstavujú z toho pohľadu väčšie nebezpečenstvo než mestské prostredie. Mesto je zas anonymnejšie a človek sa v ňom môže so svojimi starosťami cítiť osamotený. Skôr sa asi dostaneme do situácie, že sa do programu zapoja najmä tie „osvietené“ školy, resp. „osvietení“ učitelia bez ohľadu na veľkosť miesta, kde pôsobia.
Na druhej strane, je v poriadku, keď sa EMOGYM ocitne najprv v tomto prostredí. Potrebujeme totiž ukázať, že funguje a presvedčiť váhajúcich alebo školy, ktoré sa musia zaoberať skôr existenčnými problémami, ako je napríklad nedostatok učiteľov.
Zaujímavú skúsenosť máme z charitného centra v Nitre, kde psychologičky z Ukrajiny použili EMOGYM aj na stretnutí ukrajinských seniorov a zhodnotili, že to bolo skvelé. Účastníci boli vďační, že sa mohli rozhovoriť o vlastných emóciách, a bolo im až ľúto, že sa to nestalo skôr. Aj preto si myslím, že EMOGYM potrebujeme všetci. Nielen tínedžeri, ale aj my, dospelí.
Máš už predstavu, čo bude s EMOGYM-om po tomto pilotnom roku? Zahŕňa váš plán aj predstavenie programu medzi dospelými?
Páčilo by sa mi to, no je to skôr dlhodobý plán. Teraz sa chceme sústrediť najmä na tínedžerov. Veľa bude závisieť od toho, či sa nám podarí získať spomínané štátne certifikáty a ďalšie odobrenia z ministerstva školstva. Keby sa podarilo dostať EMOGYM na 10 percent škôl na celom Slovensku, bola by som spokojná.
Duševná pohoda znamená lepšie akademické výsledky
Ak by prišiel za tebou napríklad matematikár alebo dejepisár a tvrdil, že žiaci a študenti potrebujú viac hodín z jeho predmetu a nie EMOGYM, čím by si ho presvedčila o opaku?
Výsledkami výskumov o ľudskom šťastí 🙂 . Človek je totiž preukázateľne šťastný vtedy, keď svoj život považuje za zmysluplný a má pocit, že v ňom napreduje. Spomínané výskumy tiež potvrdzujú, že na to človek potrebuje prežívať zmysluplné vzťahy, mať okolo seba podporujúcu komunitu a vedomie, že niekam patrí. A jednou zo základných podmienok na to, aby to dosiahol, je dobré duševné zdravie.
Samozrejme, že je dobré poznať dejiny a mať dobré základy z matematiky. Ale keď sa nevieš oprieť o zdravé sebavedomie a sebapoznanie, nič z toho nevieš naplno využiť.
Čiže dosiahnutie cieľov, ktoré si EMOGYM kladie, ma urobí šťastnejším aj na hodine matematiky?
Som o tom presvedčená. Lebo je dokázané, že dobrá duševná pohoda vedie k lepším akademickým výsledkom. Je to nevyhnutný základ pre zvládanie akýchkoľvek výziev, nielen tých akademických.
Ty si už spomínala, že na to, aby som vyučoval EMOGYM, nemusím byť vyštudovaný psychológ či špeciálny pedagóg. Čo musím teda urobiť, ak by som chcel učiť EMOGYM?
V prvom rade musíš mať pozitívny vzťah k deťom a dokázať v ich vzbudiť dôveru. A tiež by si mal mať sám v sebe zodpovedané otázky, ktorými sa EMOGYM zaoberá. Lebo určite príde moment, keď sa žiaci spýtajú učiteľa na je ho vlastné postoje a pocity.
Dôležitou podmienkou je aj absolvovanie úvodného školenia. V rámci neho vysvetľujeme východiská a princípy programu, pravidlá vytvorenia bezpečného prostredia v triede, ponúkneme vzorovú lekciu a podobne. Veríme, že je zostavené tak, aby učiteľov zmocnilo k tomu, aby sa cítili pripravení program realizovať.
A čo rodičia? Ako reagujú oni na EMOGYM?
Náš tím neprichádza s rodičmi priamo do kontaktu, pracujeme najmä s učiteľmi. Ale sprostredkovane od nich vieme, že až 90 percent reakcií rodičov je pozitívnych. Sme však pripravení aj na otázky, respektíve pochybnosti, a aby sme ich rozptýlili, vypracovali sme prehľadný informačný materiál. V ňom, dúfam, odpovedáme na všetky otázky, ktoré sa v hlave rodiča vynoria. Stretávame sa však aj s odmietavým postojom a spochybňovaním dôležitosti témy duševného zdravia.
Nie je to aj tým, že niektorí rodičia nemajú otázky, ktoré program nastoľuje, v sebe vyriešené?
Myslím si, že je to jedným z dôvodov. Naša generácia sa o takýchto témach v škole ani doma nerozprávala. A, bohužiaľ, stále je pomerne málo rodín, kde sa o emocionálnom prežívaní otvorene rozpráva. Nie je to vôbec jednoduché. Ale úprimne dúfame, že aj EMOGYM v tomto môže veci posunúť k lepšiemu.
Od prvej správy až po prvú pomoc: Hodiny, ktoré nás naučili, čo znamená stáť pri ľuďoch (Z povodňového denníka)
Čo prinesie Národný týždeň charity? Pripravte sa na koncert, diskusie aj mimoriadne príbehy
Ako sa v charitných zariadeniach uplatňujú hodnoty? Rekapitulujeme úspešnú konferenciu
Ambasádori projektu NICE v Bulharsku