Pred cestou dobrovoľníčky do Ugandy
Ahoj, volám sa Veronika a lietadlo, ktoré ma odvezie na polročný dobrovoľnícky pobyt do Ugandy, mi letí o necelý mesiac. Na dobrovoľníctvo v Centre Nepoškvrneného Srdca Panny Márie v Ugande sa teším už 8 mesiacov… Tak dlho čakám na môj odchod do Afriky.
Prvotnú radosť z informácie, že ma vybrali na dobrovoľnícky pobyt, v minúte vystriedalo obrovské sklamanie z reakcie najbližšej rodiny. Síce pre mňa bolo ťažké čakať na cestu, dlhý čas pred odchodom potrebovali práve moji rodičia na spracovanie toho, že ich jediná dcéra odchádza na pol roka do rozvojovej krajiny, ktorú média vykresľujú v nie veľmi pozitívnom svetle. Pár mesiacov po tom, ako som rodičom oznámila, že odchádzam, bola u nás téma Afriky tabu. Až do Vianoc, kedy som si pod stromčekom našla repelenty Tropical – presne také, aké do Afriky potrebujem. Bola som najšťastnejší človek na svete, lebo som konečne pocítila podporu zo strany rodiny. Definitívne sa zmierili so skutočnosťou, že odchádzam a oni s tým nič nezmôžu. A čo je najdôležitejšie, konečne som s otcom naladená na rovnakej vlne. Obaja sa veľmi tešíme. Zatiaľ čo ja sa teším na február, kedy odchádzam do Afriky, otec sa teší na august, kedy sa vrátim domov. Nevadí, hlavne, že sa teší, a ja sa teším, že sa teší 😊.
Počas tých 8 mesiacov, kedy som poctivo čakala na čas odchodu, to bolo ako na hojdačke. Boli mesiace, kedy som sa nevedela dočkať, potom mesiace, v ktorých som seba samu nechápala, čo mi to vôbec napadlo. Boli dni, keď som sa tešila, že konečne vypadnem zo stereotypnej práce na ekonomickom oddelení, potom boli dni, keď mi bolo do plaču, že odídem z práce, ktorú mám svojím spôsobom rada, a od kolegov, ktorých mám ešte radšej.
Moje pocity ovplyvňovali aj ľudia, ktorých som stretávala. Niektorí boli veľmi pozitívni a povzbudzovali ma, iní mi vymenovali negatíva, ktoré o Afrike počuli, a nad tým, že sa „rútim do záhuby“, zalamovali rukami. Boli dokonca aj takí, ktorí mi do očí povedali, že vyzerám veľmi krehko a určite to nezvládnem. Konkrétne im veľmi ďakujem, že mi dali priestor na to, aby som posúvala svoje hranice. Určite ma to bude hnať vpred, keď v Afrike prídu „ťažšie“ dni.
Musím priznať, že som sa bála rôznych vecí, o ktorých som vedela, že ma neminú. Bála som sa, ako zareagujem na pomerne veľké množstvo vakcín. Bála som sa, čo mi povedia v práci, keď podám výpoveď. Bála som sa, či budú moju „trochu špecifickú situáciu“ vedieť riešiť na úradoch. Bála som sa, že budem musieť do Ugandy letieť sama. Bála som sa, či nájdem ten správny strom, pri ktorom mám vystúpiť (OK – toho sa bojím ešte stále).
Bála som sa o mojom odchode povedať babke. Bála som sa balenia… Stanovila som si tieto veci ako malé ciele, ktoré musím dosiahnuť a prekonať. Zatiaľ sa mi v tom darí. Veľmi silno pociťujem Božiu blízkosť a to mi dodáva silu a odvahu. Teraz, v poslednej fáze príprav, som na týždennej stáži na charite a jediné, čo ma momentálne trápi, je, či mi na pol roka bude stačiť 6 repelentov, alebo ich fakt potrebujem až 12…
Čakajú ma posledné prípravy, akým je zabezpečenie poistenia, vybavenie víz a nákupy (ani by mi nenapadlo, že bude taký problém zohnať uprostred januára turistické sandále). Asi si naplno začnem uvedomovať, že odchádzam, až keď si kúpim kufor – beriem to ako záväzok 😀. Tak držte palce, nech nájdem pekný oranžový a nech je moje polročné pôsobenie v Afrike prínosom pre celý projekt.
PS: Hej, berú aj ekonómky 😉