Pracovné vykorisťovanie migrantov na Slovensku
Pozícia pracovných migrantov na Slovensku je veľmi krehká, poznačená mnohými potvrdeniami a povoleniami, byrokraciou, ktorá sa veľmi ľahko – ak nehovoríte jej jazykom – môže obrátiť proti vám. O to viac to platí pre zamestnancov z cudziny, ktorí nehovoria po slovensky. Nevedia, na koho sa obrátiť a ich zraniteľnosť je príliš často zneužívaná zamestnávateľmi nedodržujúcimi pracovné práva svojich zamestnancov. Aké podmienky na prácu u nás nachádzajú migranti a ako dochádza k „beztrestnosti“ pracovného vykorisťovania?
Dôležitej téme sa venoval podcast „Migračný kompas“ od OZ Liga za ľudské práva. Podcast bol odvysielaný 01.06.2020 a vypočuť si ho môžete na stránke týždenníka Týždeň, ktorý je partnerom podcastu.
V podcaste odpovedá Alena Holka Chudžíková, senior výskumníčka Centra pre výskum etnicity a kultúry (CVEK), na otázky Kataríny Fajnorovej, senior právničky v OZ Liga za ľudské práva. S ich súhlasom vám prinášame voľný prepis ich rozhovoru.
V rozhovore sa dozviete:
Zo štatistických údajov cudzineckej polície je zrejmé, že zamestnanie je najčastejším dôvodom pre príchod migrantov na Slovensko. Za týmto účelom prichádzajú tak občania Európskej Únie, napr. z Čiech, Poľska či Rumunska, ako aj štátni príslušníci tretích krajín, napr. Ukrajiny či Srbska. Vy ste sa v rámci CVEKu zúčastnili rozsiahleho výskumu Agentúry Základných Práv Európskej Únie (FRA) týkajúceho sa vážnych foriem pracovného vykorisťovania migrantov. Agentúra FRA konštatovala, že závažné pracovné vykorisťovanie migrantov v Európskej Únii je aktuálny a bežný fenomén, ktorý však často zostáva bez povšimnutia. Môžeš našim poslucháčom na úvod povedať, čo si pod pojmom „pracovné vykorisťovanie“ predstaviť?
Pracovné vykorisťovanie môže mať rôzne formy, od veľmi závažnej, ako je otroctvo, po menej závažné porušenia pracovných práv, ako je neexistencia pracovnej zmluvy alebo extrémne dlhý pracovný čas. Cudzinci sú voči pracovnému vykorisťovaniu v porovnaní s občanmi Slovenska oveľa zraniteľnejší, pretože ich povolenie na pobyt je viazané na to, či tu majú prácu. K zraniteľnosti taktiež prispieva extrémna chudoba v krajine ich pôvodu a zodpovednosť za rodinu. Niektorí zamestnávatelia ich situáciu zneužívajú a požadujú prácu za podmienok, ktoré môžeme označiť za vykorisťujúce.
Počuli sme napr. o prípadoch, kedy cudzinci pracovali 16 hodín denne. Môže to byť strhávanie neúmerne veľkého podielu zo mzdy na nejasné účely. Môže to byť neexistencia riadnej pracovnej zmluvy, kvôli čomu potom cudzinec nemá zaručené svoje práva vyplývajúce zo slovenskej legislatívy. Môže to byť extrémne nízka mzda. Vieme o prípade, kedy ľudia pracovali za 1,5 € na hodinu a dokonca to boli maloletí. Pracovné vykorisťovanie môže mať aj podobu obmedzovania osobnej slobody. Vyskytli sa prípady, kedy zamestnávateľ svojich zamestnancov ubytoval na pracovisku. V hale, v ktorej niečo vyrábali, boli aj ubytovaní a pod rôznymi hrozbami im zakázali miesto opustiť. Stalo sa a stáva sa, že im zoberú doklady, takže v podstate nemajú, kam ísť. S pracovným vykorisťovaním súvisí aj problém obchodovania s ľuďmi, kedy účelom obchodovania je práve pracovné vykorisťovanie.
Čo to znamená, keď FRA hovorí, že pracovné vykorisťovanie migrantov často zostáva bez povšimnutia? Bolo to aj jedno z vašich zistení vo vzťahu k Slovensku?
Naša legislatíva pozná pojem „vykorisťujúce pracovné podmienky“ alebo „pracovné vykorisťovanie“, ale len v súvislostiach obchodovania s ľuďmi. Koncept „pracovného vykorisťovania“ ako takého nepozná. A je ťažké to riešiť, ak to nemáme legislatívne zadefinované.
Bolo pre nás veľmi náročné výskum pre agentúru FRA vôbec zrealizovať. Mali sme metodológiu zameranú na skúmanie pracovného vykorisťovania migrantov, ktorú vypracovala agentúra FRA. Ale naši respondenti, zástupcovia štátnych inštitúcii a mimovládnych organizácii, hovorili o niečom inom ako pracovné vykorisťovanie. Hovorili o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní.
Na Slovensku sa problém pracovného vykorisťovania migrantov rieši primárne ako problém nelegálnej práce. Skúma sa zákonnosť pracovného vzťahu, či majú pracovnú zmluvu, pracovné povolenie či povolenie na pobyt, ale už sa neskúmajú podmienky, v akých pracujú. Čiže ak sa pri inšpekcii na pracovisku odhalí pracovník, ktorý nemá povolenie na pobyt, nerieši sa to, za akých podmienok pracoval, ale jeho pobytový status. Ak nemá povolenie na pobyt, je vyhostený. Je primárne vnímaný ako nelegálny migrant a nie ako obeť pracovného vykorisťovania, hoci podmienky, v ktorých pracoval, mohli byť naozaj vykorisťujúce.
V roku 2018 ste realizovali výskum týkajúci sa zamestnávania ukrajinských pracovníkov na Slovensku. Zo štúdie, ktorá je výstupom tohto výskumu, vyplýva, že legislatívne aj inštitucionálne nastavenie sa viac zameriava na ochranu slovenského trhu práce a odhaľovanie nelegálnej práce než na ochranu pracovných práv pracovníkov. Prípady vážneho vykorisťovania, ako je extrémne dlhý čas, nevyplácanie mzdy, chýbajúce pracovné zmluvy a pod., sa kvalifikujú ako nelegálna práca a pracovní migranti sú vnímaní ako páchatelia, nie ako obete.
Môžeš nám ozrejmiť, prečo je to problém, ak sa pracovné vykorisťovanie vníma ako súčasť nelegálnej práce? Čo to znamená pre konkrétneho pracovného migranta, ak je vnímaný ako páchateľ a nie ako obeť?
Pre nich to má ten dôsledok, že situácia, v ktorej sa nachádzajú, sa nijako nerieši; stavajú sa páchateľom a sú potrestaní za to, že sa stali obeťou. Neexistuje tu systém podpory obetí a poskytovania pomoci alebo poradenstva. Pokiaľ sú identifikovaní ako nelegálne zamestnaní, priamym dôsledkom je vyhostenie platné na niekoľko rokov. Pre mnohých to má katastrofálne následky. Príjem, ktorý dosahovali na Slovensku, mohol pre nich znamenať záchranu ich života a života ich rodiny. Vykorisťujúce podmienky totiž často akceptujú práve kvôli veľmi ťažkej situácii v ich krajine pôvodu, kde by možno nemali žiadnu možnosť uživiť seba a svoju rodinu.
“S pracovným vykorisťovaním súvisí aj problém obchodovania s ľuďmi, kedy účelom obchodovania je práve pracovné vykorisťovanie.”
Dochádza vôbec k potrestaniu ľudí, ktorí ich nelegálne zamestnávali?
Zamestnávatelia dostavajú sankcie vo forme peňažných pokút, no pre mnohých zamestnávateľov je jednoduchšie zaplatiť pokutu, ktorá samotná nie je vysoká, než zamestnávať legálne a v súlade so zákonom. To znamená, že sankčný systém nie je nastavený dobre. Liga za ľudské práva riešila nedávno prípad týkajúci sa obchodovania s ľuďmi, ktorého účelom bolo pracovné vykorisťovanie. Išlo o 45 mužov, ktorí v priemyselnej hale vyrábali cigarety bez ochranných známok. Títo muži pochádzajúci hlavne z Moldavska a Ukrajiny sú momentálne stíhaní za porušenie predpisov. Pritom z dostupných informácii je zrejmé, že boli pracovne vykorisťovaní. Vypovedali, že na Slovensko na dostali po nábore cez internet na základe klamstva. Bola im sľúbená vysoká mzda, no žiadnu výplatu nedostali a okrem toho im odobrali pasy aj mobily pod rôznymi zámienkami. Boli zadržiavaní vo výrobnej hale a mnohí ani nevedeli, v akej krajine sa nachádzajú. Čiže ľudia, ktorí sú evidentne obeťami, sú ešte stíhaní za porušenie zákona o štátnych technických opatreniach.
K tomuto prípadu doplním, že Liga za ľudské práva podávala stanovisko a trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu obchodovania s ľuďmi. Zmienení muži mali ustanovených obhajcov, ktorí ich zastupovali. Posledná informácia, ktorú máme, je, že po štvormesačnom pobyte vo väzbe boli nepriamo prinútení priznať sa – s tým, že nedostali trest odňatia slobody, ale trest vyhostenia z krajiny. Konzultovali sme to aj s našou bývalou kolegyňou, ktorá pôsobí ako poradkyňa v oblasti obchodovania s ľuďmi OBSE. Po preštudovaní zápisníc dospela k záveru, že ide o jednoznačné znaky obchodovania s ľuďmi. Následne som sa spojila s vyšetrovateľom z národnej jednotky boja proti nelegálnej migrácii a bolo mi povedané, že prípad nebol vyhodnotený ako obchodovanie s ľuďmi. My si osobne myslíme, že šlo o nesprávny prístup zodpovedných orgánov a týmto ľudom mala byť poskytnutá pomoc.
Vidíme, že ak aj pri takom závažnom trestnom čine, ako je obchodovanie s ľuďmi, dôjde k pochybeniu, tak v prípade pracovného vykorisťovania, ktoré ani nie je kategorizované ako trestný čin, zrejme pomoc a ochrana nebýva poskytnutá vôbec.
Áno, je to tak. Dokonca ani počas tých štyroch mesiacov vo väzbe nedošlo k prešetreniu, za akých podmienok pracovali. Žiaľ, obete sú stále vnímané ako páchatelia, ktorí musia byť potrestaní za to, že porušili slovenské zákony. To je podľa mňa veľmi závažný problém a my ani nevieme, aký môže mať rozsah. Tým, že pracovné vykorisťovanie u nás stále nie je zadefinované, nedá sa sledovať a samotných cudzincov to stavia do zraniteľnej pozície, v ktorej sa boja prehovoriť.
Vo vašej štúdii uvádzate že žiadna štátna inštitúcia nemá jasne definovaný mandát na to, aby riešila pracovné vykorisťovanie alebo porušovanie pracovných práv migrantov pracujúcich na Slovensku. Aké to má dopady v praxi?
Inšpektoráty práce by mohli prešetrovať a monitorovať podmienky na pracovisku, niekto im však musí nahlásiť, že niekde dochádza k vykorisťovaniu. Nemôžu vyhľadávať a vyšetrovať z vlastnej iniciatívy, ale len na základe podnetu.
V súčasnosti inšpektoráty navštevujú pracoviská v sprievode policajtov z cudzineckej polície. Asi sa nedá predpokladať, že cudzinec, ktorý si nie je istý, či má všetky papiere v poriadku, počas inšpekcie nahlási, že má podozrenie, že jeho práva sú porušované. Cudzinecká polícia vystupuje ako represívny orgán, čiže aj celá inšpekcia má represívny charakter. A ak to nenahlási samotná obeť, počas inšpekcií sa veľmi ťažko dokazuje, že cudzinec je vykorisťovaný. Inšpekcia si môže vyžiadať doklady, zmluvy či evidenciu dochádzky – no z praxe vieme, že aj tie sú častokrát falošnými dokumentmi. Nejakým spôsobom spĺňajú zákonné požiadavky, ale to, akým spôsobom sa cudzinec na pracovisko dostal a či tam aj reálne pracuje, už nedokážu preveriť, pretože zamestnávateľ môže povedať, že je len na návšteve. Je to naozaj veľmi zložité a komplikácie spôsobuje aj to, že samotné inšpektoráty práce majú zúžený mandát.
“Prípady vážneho vykorisťovania, ako je extrémne dlhý čas, nevyplácanie mzdy, chýbajúce pracovné zmluvy a pod., sa kvalifikujú ako nelegálna práca a pracovní migranti sú vnímaní ako páchatelia, nie ako obete“
Nahlasujú cudzinci vôbec prípady pracovného vykorisťovania?
Nenahlasujú to z rôznych dôvodov. Jedným z nich je strach z vyhostenia z krajiny, že budú postihovaní, lebo ich doklady neboli v poriadku. Druhým dôvodom je, že nevedia, že sa môžu niekam obrátiť so žiadosťou o pomoc. Nevedia o existencii inštitúcii, ktoré by im mohli pomôcť vymáhať svoje práva, ako je úrad práce alebo inšpektorát práce. Častokrát prekáža jazyková bariéra a stretli sme sa aj s tým, že cudzinci sa neradi sťažujú, pretože majú pocit, že pokiaľ dostavajú zaplatené, nejako to vydržia. Situácia v ich krajine môže byť naozaj tak zlá, že vykorisťujúce podmienky považujú za štandardné.
Odkiaľ najčastejšie prichádzajú cudzinci, ktorí sa v konečnom dôsledku môžu stať obeťami vykorisťovania?
Sú to skôr odhady, pretože situácia sa nemonitoruje. Ukrajinci sú skupinou, ktorá sa stáva obeťou vykorisťovania často. V roku 2013 robila Medzinárodná organizácia pre migráciu výskum, ktorý sa týkal skúsenosti migrantov s násilím a jeho súčasťou bola aj téma pracovného vykorisťovania. Zistili, že takmer až 24 % pracovníkov z Ukrajiny malo skúsenosť s nútenou prácou a takmer 44 % čelilo veľkému riziku, že budú v práci vykorisťovaní. 20 % z nich dostávalo nižšiu mzdu, než im bolo sľúbené, alebo nedostávali vôbec žiadnu mzdu a až 12,5 % malo skúsenosť s tým, že boli zadržiavaní na pracovisku, čiže nemohli z neho odísť.
“Mali by sa jasne zadefinovať práva obetí, bez ohľadu na to, či pracovali legálne alebo nelegálne. Pokiaľ sú obeťou, ich práva musia byť chránené.”
Môžeme sa len domnievať, že medzi ďalšie skupiny, ktoré sa stávajú obeťou pracovného vykorisťovania, sú Srbi. V roku 2017 sa objavil prípad v Šali, kde bolo zamestnaných, respektíve zadržaných 62 cudzincov, z veľkej časti zo Srbska. Pracovali v kórejskej firme na výrobu elektronických komponentov. Všetci z nich boli vyhostení kvôli nelegálnej práci. Okrem Srbov boli v tejto skupine aj Ukrajinci a niekoľkí pochádzali z Macedónska a z Bosny. To bol prípad, kedy šlo o extrémne dlhý pracovný čas, dostávali nižšiu mzdu, než im bolo sľúbené, alebo ju nedostávali vôbec. Pracovnú zmluvu dostali len v slovenčine, takže jej nerozumeli.
Na základe tohto prípadu sa objavili aj ďalšie. Informácie o nich poskytla srbská mimovládna organizácia ASTRA SOS, ktorá dostávala veľa podnetov od Srbov odchádzajúcich za prácou na Slovensko. Tie nám potvrdili, že podobné podmienky pre pracovných migrantov zo Srbska sú pomerne bežné.
Z ktorých konkrétnych hospodárskych sektorov pochádzali?
Väčšinou šlo o nízkokvalifikované pozície, ale stretli sme sa aj s prípadmi vysokokvalifikovaných cudzincov. Tých bolo menej a zažívali aj menej závažné formy porušovania pracovných práv. Boli to napr. učitelia bilingválnej škôlky. Nemali zmluvu a dostávali menej peňazí, než im bolo sľúbené. Na ich prípade bolo vidieť, že pracovníci s vyšším vzdelaním boli schopnejší riešiť svoju situáciu. Domáhali sa svojich práv a boli zorientovanejší v právnom systéme.
Spomínala si, že migranti sa neobracajú na štátne orgány, lebo nevedia, na koho sa obrátiť; nepoznajú procedúru, bráni im v tom jazyková bariéra a obavy z vyhostenia. Keď ste robili terénne výskumy, boli ochotní s vami hovoriť?
Vo výskume o pracovnej migrácii z Ukrajiny bolo ťažké dostať sa do vnútra skupiny a presvedčiť ich, aby rozprávali o pracovných skúsenostiach. Treba povedať, že šlo o malý výskum, akúsi pilotnú sondu do témy. Mali sme 9 až 10 respondentov. Niektoré témy nechceli vôbec otvárať, medzi nimi aj tému úlohy sprostredkovateľov alebo agentúr, teda to, ako dostali prácu na Slovensku.
Vedela by si teda povedať, akou cestou sa pracovný migrant dostane k takejto práci?
Väčšina Ukrajincov, s ktorými sme sa rozprávali, sa dostala na Slovensko prostredníctvom sprostredkovateľa, ktorého stretli už na Ukrajine. Buď to bol jednotlivec, alebo firma. No nepodarilo sa nám rozlúštiť, akým spôsobom to funguje. Buď o tom nechceli hovoriť, alebo hovorili len v náznakoch. To môže znamenať, že fungovanie takejto agentúry nebolo úplne „čisté“, alebo oni sami nevedeli, aký vzťah majú so sprostredkovateľom. Často šlo len o ústnu dohodu. Časť peňazí za sprostredkovanie zaplatili na Ukrajine, zvyšok na Slovensku.
Ilustračný obrázok: July Brenda Gonzales on Unsplash
Ešte pár rokov dozadu – neviem, ako je to teraz, lebo štát sa snažil o obmedzenie podobných prípadov – boli pomerne rozšírenou praxou tzv. schránkové agentúry. Tie mali zaregistrované sídlo napr. v Maďarsku, kde si akože zamestnali pracovníkov zo Srbska a vyslali ich na Slovensko ako „vyslaných pracovníkov“. Ide o inštitút využiteľný na krátkodobú prácu, ktorý zamestnávateľovi umožňuje vyhnúť sa viacerým zákonom a povinnostiam. Vyslaný pracovník môže byť na Slovensku 90 dní bez povolenia na pobyt či pracovného povolenia a v podstate tak uniká pozornosti úradov, no o to viac je zraniteľnejší stať sa obeťou pracovného vykorisťovania.
K akému záveru ste dospeli vo vašom výskume? Čo by sa mohlo alebo malo zmeniť?
Na základe našich zistení je určite potrebné a dôležité, aby koncept pracovného vykorisťovania bol súčasťou legislatívy aj na Slovensku. Mali by sa jasne zadefinovať práva obetí, bez ohľadu na to, či pracovali legálne alebo nelegálne. Pokiaľ sú obeťou, ich práva musia byť chránené. Taktiež je potrebné definovať vykorisťujúce podmienky, aby bolo jasné, ktoré prípady sú – a ktoré nie – pracovným vykorisťovaním. A s tým by mal ísť ruka v ruke dostupný, a hlavne nízkoprahový systém podpory obetí. Ako som už spomínala, cudzinci často nevedia, že so žiadosťou o pomoc sa môžu obrátiť na nejakú inštitúciu. Považujeme za potrebné, aby mali prístup k zrozumiteľným informáciám, kto a za akých podmienok im môže pomôcť a čo bude po nahlásení nasledovať, aby sa neobávali vyhostenia.
V čom by cudzinci uvítali pomoc zo strany štátu?
V cudzincoch panuje veľká nedôvera v štátne inštitúcie, čomu sa nemožno čudovať. Oni sami o tom veľa nehovorili. Skôr sa spoliehali sami na seba. Viacerí z Ukrajincov, z ktorými sme sa rozprávali, sa obrátili na súkromnú firmu, ktorá sa špecializuje na pomáhanie s vybavovaním pobytov, čo je samozrejme za poplatok. Viacerí z nich si po čase našli dobrú prácu, ale pre niektorých to bola otázka rokov, kým to všetko vyriešili a vymanili sa z prostredia, v ktorom boli vykorisťovaní. Ani oni sami neuvažovali nad tým, že by mohli dostať pomoc za strany štátu.
Podcast bol odvysielaný 01.06.2020. Vypočuť si ho môžete aj na stránke týždenníka Týždeň, ktorý je partnerom podcastu Migračný kompas.
Migračný kompas je 24-dielna podcastová séria z dielne Ligy za ľudské práva, občianskeho združenia, ktoré podporuje utečencov a iných cudzincov žijúcich na Slovensku.
Podcast sa venuje témam migrácie, integrácie cudzincov a azylu. Autorky a autori podcastu chcú zlepšiť informovanosť verejnosti a lídrov, ktorí ovplyvňujú nastavovanie politík v oblasti migrácie. Poslucháčov prevedú rôznymi témami, od základných pojmov až po rozličné expertné analýzy, a to prostredníctvom zaujímavých rozhovorov s odborníkmi aj s ľudmi, ktorí boli nútení opustiť svoje domovy.
Foto: OZ Liga za ľudské práva
Prepísaná verzia rozhovoru vznikala vďaka projektu MIND v rámci Slovenskej katolíckej charity.