Dušana Bucová - vedúca detského domova v Nitre
Dušana Bucová pracuje v charitnom detskom domove v Nitre už vyše 10 rokov. Ťažko by ste však hľadali hranicu medzi jej súkromným a pracovným životom, poslaním domova žije totiž aj doma. Má 2 adoptované deti a tretie si vzala do starostlivosti len nedávno. V rozhovore nám prezradila, prečo je rodina dôležitá aj pre deti z domova a čo pre ne môže znamenať odpustenie či sieť podpory.
Detské domovy sa v roku 2019 zmenili na centrá pre deti a rodiny. V rámci zmeny malo dôjsť k rozšíreniu služieb o vychádzky do terénu, kde posudzujete, akým spôsobom rodine pomôcť, aby dieťa nemuselo ísť do centra. Čo znamenala táto zmena pre vás?
Podnázov nášho zariadenia je Centrum pre deti a rodiny, ale názov ostal Detský charitný dom sv. Lujzy. Je to naša značka od roku 1998, preto sme meno nemenili. Nerozširovali sme ani ponuku o ambulantné a terénne služby, lebo na to nemáme priestory, ale v budúcnosti by sme tak radi spravili, keďže budúci rok žiadame o predĺženie akreditácie. Ale práca s deťmi a rodinami je v podstate tá istá. Každé jedno zariadenie pracovalo s rodinami v teréne už predtým. Rodina je súčasťou dieťaťa a ak sú rodičia nažive a ochotní spolupracovať, pracujeme s nimi, aj blízkymi príbuznými. Nechápeme to ako niečo navyše, ale súčasť našej práce.
Šlo teda o to, oficiálne priznať terénnu prácu ako súčasť práce centier pre deti a rodiny, alebo to prinieslo niečo nové?
Ide o navýšenie služieb, čím sa chcelo pomôcť úradom práce. Hlavný cieľ je predchádzať vyňatiu detí z ich prirodzeného prostredia. Teda to, aby boli problémy v rodine včas podchytené a aby sa s rodinou pracovalo ešte pred umiestnením dieťaťa do centra, ku ktorému dôjde iba v nevyhnutných prípadoch. Každý detský domov prácu v teréne už vykonával. K nám príde dieťa s nejakou sociálnou správou, ktorá je väčšinou veľmi stručná, a my ako pátrači potom zisťujeme a hľadáme, čo by sa dalo napraviť, aby dieťa mohlo byť v rodine. Pretože nech sa snažíme akokoľvek, prostredie detského domova nie je prirodzené. Rozdiel je teda v tom, že práca s rodinou predtým začínala až po tom, ako bolo dieťa umiestnené, teraz má naša práca umiestneniu aj predchádzať.
O koľko detí sa stará Detský charitný dom sv. Lujzy?
V našom centre máme skupinu desiatich detí. Všetci sa poznáme a každý si nájde niekoho, kto mu je blízky. Snažíme sa o rodinnú výchovu, aby mali deti pocit bezpečia, ktorý im chýbal v biologickej rodine. To je práca, ktorú nemôže robiť hocikto. Prácu si nosíme aj domov. Doslovne, lebo počas prázdnin aj mimo nich berieme deti na pobyty a do svojich domovov na predĺžený víkend alebo aj na týždeň. Vzťahy sú tu nadštandardné. Jednak sme detský domov rodinného typu, no nielen to. Je to najmä vďaka ľuďom, ktorí tu pracujú, vďaka tomu, aké hodnoty vyznávajú a zodpovednosť, s akou pristupujú ku svojej práci. Taktiež vďaka odvahe a odhodlaniu nevzdať to, aj keď nie všetko ide tak, ako by malo.
Momentálne tu máme väčšiu súrodeneckú skupinu piatich detí. Ich príchodom sa zmenil ráz celého domova, pretože je to silná skupina. Aj ostatní, zamestnanci a deti, dostali zabrať, kým sa naučili navzájom komunikovať. Raz do mesiaca máme porady pre vychovávateľov a zamestnancov, ale aj spoločnú detskú poradu. Mimo to chodia deti do kancelárie kedykoľvek – riešiť, čo potrebujú. Je to ako v rodine. Keď prišla súrodenecká skupina, nemohli sme detskú poradu uskutočniť, lebo sa prekrikovali, hádali. Trvalo, kým sme ich naučili, ako jeden druhého počúvať. Všetky deti prídu s určitými návykmi. Ak sú to deti vo vyššom veku, je práca s nimi veľmi náročná.
Na stránke detského domova stojí, že chcete viesť na cestu slušného, nie poslušného správania. Môžete to rozviesť?
Chceme, aby mali deti vlastný názor, aby premýšľali o tom, čo robia. Deti sú často ľahko ovplyvniteľné v rámci skupiny, správajú sa tak, aby sa prispôsobili, a to je to poslušné správanie. My ich učíme slušnému správaniu.
Zamestnanci detského domova sa menia a akokoľvek dobrý, úzky vzťah nedonúti dieťa, aby zabudlo, že je tu niekto, kto chýba, osoba, ktorá ho zanechala v detskom domove. Aká je vaša skúsenosť?
Napriek veciam, ktoré ich rodičia spravili a ktoré mohli byť veľmi vážne a ohrozujúce zdravie a život dieťaťa, majú deti svojich rodičov stále na piedestáli. Tu si vytvoria vzťahy k vychovávateľom, ktorí sú im náhradní rodičia, ale často s nimi bojujú a vykrikujú im, že oni nie sú tými rodičmi, ktorí by im mohli rozkazovať. Vychovávatelia musia mať hrošiu kožu. Ak príde niekto bez praxe a skúseností alebo napríklad zo školstva, snažíme sa ho na to pripraviť. Upozorníme ho, že zo strany detí je to len posúvanie ich bolesti, aby to nebrali osobne. Naše deti majú bolesť vo svojom srdci a tiež chcú niekomu ublížiť, hoci aj nevedome. Máme tu však aj veľmi pekné vzťahy.
Aký je vzťah detí k rodičom?
Deti v centrách sú zronené, v podvedomí cítia hnev voči rodičom, ktorý si ventilujú na nás zamestnancoch. Veľmi sa tešia, keď ich mama navštívi, hoci aj po pol roku, no potom majú problém dostať sa z tej radosti. A čím je dieťa mladšie, tým ťažšie to znáša. Staršie deti už vedia posúdiť, že ich mama spravila chybu, sú kritickejšie. No rodičia deťom nepovedia, ako to bolo naozaj, prečo boli vyňaté z rodiny. Potom sme my tí zlí, my za to môžeme. S tým sa však dokážeme zmieriť. Pre nás je veľmi dôležité nehaniť ich rodičov. Snažíme sa, aby deti pochopili, prečo k situácii došlo, a aby rodičom odpustili. Kým sa nezmieria s tým, ako to bolo a prečo, budú stále bojovať – s nami, ľuďmi naokolo, s kamarátmi. Ich vzťahy budú povrchné, lebo sa nezbavia strachu z odmietnutia.
Vzťahy s rodinou sú veľmi dôležité. Počas pobytu sa o deti postaráme, zabezpečíme, čo je potrebné, ale čo potom? Deti z rodín to majú ľahšie. Aj keď sa s rodičmi pohádajú, môžu sa vrátiť, rodičia odpustia. Keď sa však mladý dospelý rozhodne odísť z detského domova, vrátiť sa už nemôže. Existuje na to lehota jedného roka, ale väčšinou, keď sa už dieťa rozhodne, nevráti sa.
Ako to prijímate vy, keď opúšťajú domov?
Je to individuálne. Keďže ich na to dlhodobejšie pripravujeme, sme pripravení aj my. Niektorí mladí dospelí sú samostatní už počas pobytu u nás, majú brigádu už popri škole, dobrých kamarátov, u tých je to jednoduchšie. Napriek tomu sa však ťažko zmierujeme, keď odchádzajú vlastnou cestou. My ich sprevádzame nejaký čas a ukazujeme, že sa dá žiť inak, ako boli zvyknutí s rodičmi. Spätnú väzbu však nedostaneme hneď, preto je to – v úvodzovkách – nevďačná práca. Učiteľ v škole dá test a vidí, ako kto pochopil učivo. My nevidíme, ako naše deti výchovu prijali. Puberta býva búrlivým obdobím. Vidíme to až potom, keď deti odídu a vracajú sa, aby nám povedali, čo všetko zvládli.
Chodia za nami a zdieľajú svoje radosti, úspechy, smútky aj neúspechy. To, ako uspejú, záleží aj od siete známych a priateľov, ktorú si počas pobytu u nás vybudovali. Sieťou môžu byť aj rodiny, ktoré nie sú nutne príbuznými, no berú si deti na víkendy, na sviatky a potom aj neskôr dieťaťu pomôžu, keď to potrebuje.
Máte na mysli nejakých dobrovoľníkov alebo spolužiakov?
Dobrovoľníkov momentálne nemáme. Ľudia očakávajú, že keď prídu pomôcť, deti budú za to nesmierne šťastné. Ale tak to nefunguje. Tieto deti sú zranené a svoje zranenie prenášajú aj na nás. Práve my si to odnesieme. Ľudia tu nevydržia dlho. Odrádza ich, že deti neprejavujú vďaku, akú by očakávali.
Pre nás je veľmi dôležité nehaniť ich rodičov. Snažíme sa, aby deti pochopili, prečo k situácii došlo, a aby rodičom odpustili.
Keď som pred 10 rokmi začínala, mali sme skupinku mladých dospelých okolo 20 rokov, ktorí študovali na vysokej škole. Stále sme s nimi v kontakte, vracajú sa k nám a to nám pomáha aj pri týchto deťoch. Môžu im dohovoriť a dať im príklad, aké to je „potom“. No deti si často myslia, že ich sa to netýka. Títo mladí spolupracovali kedysi aj s neziskovou organizáciou a pomáhali ako dobrovoľníci. To sa nám veľmi osvedčilo. Vytvorili si širokú podpornú sieť blízkych a kamarátov, takže aj neskôr – či bývanie, alebo práca, veľmi im to pomohlo. Boli vedení k tomu, aby niekomu pomohli a nerozmýšľali len nad svojou krivdou.
Ale áno, dobrovoľníkmi môžu byť aj rodiny spolužiakov. Mali sme dokonca prípad, keď sme sa počas pravidelných s. omší zoznámili s rodinou, ktorá si vzala „pod krídla“ jedno z našich starších detí.
Ak chce dieťa ostať v detskom domove aj po 18. narodeninách, aké sú podmienky? Musí študovať, alebo stačí, ak požiada o odklad odchodu?
Ak dieťa študuje, ostáva v centre, ale aj keď nemá problém s pravidlami, môže tu ostať do 25 roku života, hradí si len ubytovanie a stravu. Mali sme pár mladých dospelých, ktorí mali prácu a ostali bývať v centre. Chceli sme im to uľahčiť a neboli s nimi problémy. Ale sú aj takí, ktorých je ťažko udržať už pred dovŕšením dospelosti. Potom však práve tí majú často problémy zaradiť sa do života.
Ako ich pripravujete na život po domove?
Od štátu dostávajú okolo 900 eur pri odchode z centra. Už od 15. veku, aj skôr, pretože niektoré deti sa samy zaujímajú, prebieha plánovanie. Rozprávame sa s nimi o tom, čo by chceli robiť, učíme ich finančnej gramotnosti. Napriek tomu však často žijú spôsobom ako ich rodičia.
Deti to majú po odchode z centra ťažké. Kým sú tu, všetci ich ochraňujú a i keď niečo spravia, nemôžeme ich potrestať. V programe máme vypracované priestupky a ich dôsledky, ak sa ich deti dopustia – aký trest tomu prináleží. Snažíme sa však využívať viac motivačných prostriedkov a to je niekedy veľmi náročné a možno ani nie tak efektívne, ako by sme chceli. Deti sú tu akoby v zlatej klietke. Ľudia im nosia darčeky, majú aj značkové mikiny, hoci z druhej ruky, a všetko možné. Lenže potom, keď z domova odídu, nikto nepadne na zadok z toho, že boli v detskom domove, musia sa zaradiť rovnako ako dieťa z rodiny. Často majú skreslenú predstavu o tom, ako to vonku funguje. Je to aj tým, že ich tu rozmaznávame v snahe zahojiť ich zranenia, utlmiť bolesť. Keď prídu deti zo školy, sme dvaja v kancelárii, môžu sa s nami porozprávať. Je tu stále jeden alebo dvaja vychovávatelia, psychológ a hospodárka – to je šesť ľudí, ktorých majú k dispozícii. Hneď, ako prídu zo školy, je o nich postarané. To v bežných rodinách, bohužiaľ, niekedy chýba, keď sú rodičia zaneprázdnení.
Kedysi sa hovorilo, že ak budeš zlý, pôjdeš do detského domova. To, samozrejme, nie je pravda. Deti sú tu, lebo rodičia niečo nezvládli.
Treba však povedať, že deti sa podieľajú na domácich prácach v centre, je to súčasť výchovy a prípravy na dospelý život. Pomáhajú pri varení a niektoré sú aj veľmi šikovné, varia iba s minimálnou asistenciou vychovávateľa. Chodia s hospodárkou na väčšie nákupy potravín, menšia nákupy zvládnu samy.
Usilovali ste sa usmerniť pomoc, ktorú dostávate, aby mali deti šancu lepšie pochopiť, že život vonku bude pre ne ťažší?
Deti aj žijú alebo žili s rodičmi, videli, ako je život ťažký. V rodinách nemali toľko jedla, ako majú tu. Tu sú spokojní, majú bezpečie, splnené základné potreby. Iné je to tu a iné vonku.
Niekedy si aj hovoríme, že tento by v osemnástich ešte nemal odísť, no nevieme ho zadržať. Mali sme dievča, našla si chlapca a koniec. Dali sme jej možnosť vrátiť sa, pobádali sme ju, aby si to rozmyslela, no nie, odišla. My ich nemôžeme nútiť, môžeme sa len spoliehať na to, že niečo, čo sme im odovzdali, v nich zostalo, a keď to budú potrebovať, niekde v nich to zabliká a budú vedieť, čo robiť.
S detským domovom býva stále spájaná polepšovňa, akoby to bolo niečo podobné. Pociťujete predsudky z okolia?
Kedysi sa hovorilo, že ak budeš zlý, pôjdeš do detského domova. To, samozrejme, nie je pravda. Deti sú tu, lebo rodičia niečo nezvládli. Aj tieto deti – päť súrodencov, o ktorých sa teraz staráme, prišlo sem s tým, že “neposlúchali mamu”. Dlho nám trvalo, kým sme im vysvetlili, že tu nie sú za trest, že mamina sa o nich nedokázala postarať.
V našom prostredí sa hovorí o tom, že deti z detských domovov sú často šikanované. U nás sú väčšinou rómske deti, no nikdy sme takýto problém nemali. Naše deti chodievali aj do rodín, deti si ich pozývali na svoje oslavy. Teraz sa často do centier dostávajú deti s poruchami správania a možno ich ľudia viac vnímajú. Stávajú sa u nás klamstvá a krádeže, ale to sa všetko odvíja od toho, v akom prostredí vyrastali. Deťom to dlho trvá, kým sa vymania z koľají, v ktorých fungovali niekoľko rokov.
Ozývajú sa vám aj kvôli adopcii?
Adopcie, ako aj inú náhradnú starostlivosť majú v kompetencii úrady práce. Ak si rodičia dieťa vyberú, začína spolupráca aj s daným centrom – návštevy, najskôr pod dohľadom psychológa, rozhovory, vychádzky, krátkodobé pobyty, a ak je všetko v poriadku, dieťa aj rodičia sú spokojní a šťastní, dieťa im je súdom zverené.
Najčastejší argument proti adopcii, s ktorým sa stretávame, je, že nepoznáme gény dieťaťa, pretože sa ráta s tým, že dieťa, hoci svojich biologických rodičov nepozná, má ich správanie v génoch.
Ja sama mám dve adoptované deti. Syn mal 1,5 roka, dcéra mala 3, keď sme ich adoptovali. Príroda je mocná a práve v puberte sa tie gény prejavili – aj napriek našej výchove. Puberta je obdobie, kedy to s nimi zamáva. Riešia, čo ich bolí, prečo ich rodičia nechali a tento boj sa derie na povrch. Myslím si, že genetický odkaz, ktorý je v deťoch prítomný, nie je predsudok. Ak niekto zvažuje možnosť pestúnskej starostlivosti alebo adopcie, musí byť s tým vysporiadaný. Ak nie je, stáva sa, že ľudia vracajú deti z pestúnskej starostlivosti späť do domova.
Aj po tom, ako bolo dieťa dlhšie v rodine?
Áno, je to tým, že ľudia nie sú pripravení, nevedia, že toto sa môže stať a často to berú ako svoje zlyhanie, pričom to tak vôbec nie je. Keď máme vlastné deti, pýšime sa tým, ako je dieťa po nás, ako sa nám podobá. Prečo sa potom čudujeme, že tieto deti sú ako ich otec či mama? Výchova to okreše, samozrejme, no nastane obdobie, keď uvidíme, ktorým smerom sa to poberie. Nechcem tým nikoho strašiť, no naozaj, nie je to len predsudok.
Nemôže to byť spôsobené tým, že spoznávajú prostredie, z ktorého pochádzajú, a „nálepky“, ktoré im ako spoločnosť prisudzujeme?
Deti, ktoré u nás vyrastú, nevidia samých seba ako rómske deti, berú sa ako niečo iné. Vedia sa od toho akoby odtrhnúť, ale je to v nich stále. Keď im napríklad pustíme rómsku hudbu, hneď im hrajú žilky. (smiech)
Ale to samo osebe nie je zlé, netreba to vyháňať.
Samozrejme, nie je, s tým sa musia náhradní rodičia zmieriť a my takisto, nebrániť im v kontaktoch s rodinou. Deti majú kopec otázok, chcú vedieť a vidieť. Možno budú sklamaní, ale zaujíma ich to. Ony samy budú rozpoznávať rozdiely medzi správaním (adoptívnych) rodičov a svojím vlastným. Je to v nich, nedá sa to nejako poprieť alebo odseknúť. Patri to k nim a v puberte to vyjde na povrch, že sa nestačíme čudovať.
Hľadajú rodičia, ak sa vyskytnú nejaké problémy, pomoc? Hľadali ste ju vy, keď ste potrebovali pomôcť s adoptovanými deťmi?
Niektorí nechcú, lebo si myslia, že keď vyhľadajú pomoc, znamená to, že zlyhali. Ale dnes je to už na inej úrovni než voľakedy, inak sa pracuje s rodičmi a sú rôzne organizácie, ktoré rodičom poradia, pomôžu. Keď k nám prišla dcérka, stále plakala a ja som nevedela, prečo. Volala som na úrad a pýtala sa psychologičky, čo mám robiť. Pamätám si, že sa akurát sťahovali. Ani termín mi nechcela dať, aby sme sa porozprávali. Vtedy fungovali úradníci tak, že len kontrolovali náhradných rodičov a deti. Z toho mali náhradní rodičia často obavy. Teraz to funguje už inak. Väčší dôraz sa kladie na spoluprácu a pracovníčky úradu sú veľmi nápomocné v ktorejkoľvek fáze náhradného rodičovstva. Takisto zamestnanci centier – dokážu veľmi pomôcť, lebo dieťa poznajú najlepšie.
Najprv ste si adoptovali deti, potom ste tu začali pracovať?
To, ako uspejú, záleží aj od siete známych a priateľov, ktorú si počas pobytu u nás vybudovali. Sieťou môžu byť aj rodiny, ktoré nie sú nutne príbuznými, no berú si deti na víkendy, na sviatky a potom aj neskôr dieťaťu pomôžu, keď to potrebuje.
Áno a som veľmi vďačná, že pracujem v domove, veľmi mi to pomohlo. Nielen tým, že tu mám kolegov odborníkov, ale že som nabrala skúsenosti. Boli tu staršie deti než tie moje doma, zažila som ich v puberte, takže som vedela, čo ma čaká, a od vychovávateľov aj to, akým spôsobom tieto situácie riešiť.
Rodičia sa väčšinou snažia, chcú deti naspäť?
Väčšinou nie a bohužiaľ si aj zvyknú, že o deti je postarané a oni majú voľno. Na druhej strane, niekedy ide o vzorec správania. Nemôžeme odsudzovať matku, ktorá sama vyrastala v detskom domove, bez matky, bez citovej väzby na ňu, bez záujmu, ktorú by jej matka prejavovala. Nevie, ako má matka fungovať. To, ako sa postarať o dieťa, v domove videla a zažila, ale nemá to zvnútornené.
Deti si často namiesto rodičov vezme stará mama alebo iný príbuzný. Vždy hľadáme možnosti – ak nie zverenie, tak aspoň aby mohli na prázdniny chodiť k babke do rodiny. Biologická rodina je pre deti veľmi dôležitá.
Teraz keď máte skupinu súrodencov, starajú sa vzájomne o seba, o tých mladších?
Ani nie. (smiech) Na súrodenecké väzby sa kladie veľký dôraz. Umiestňujú sa spolu, ale najväčšie konflikty majú práve medzi sebou. Neuvedomujú si to, ale neskôr si budú oporou, keď odídu odtiaľto. Je dobré budovať vzťahy, lebo rodičia často zlyhajú. Stáva sa, že deti dostanú príspevok, rodičia sa zázrakom zjavia, oslávia príchod, minú peniaze a potom zase nič. Deti bývajú sklamané, lebo si mysleli, že konečne sa vrátia k mame.
Ako vám vie pomôcť verejnosť? Spomínali ste, že deti majú dostatok oblečenia, hračiek aj knižiek. Aká je najlepšia forma pomoci, ktorú by ste ocenili?
Najlepšia je finančná pomoc. Dostávame síce príspevok od štátu, no ten nepostačí na všetko. Potrebovali by sme napríklad zrekonštruovať kúpeľne. Deti prichádzajú z rôznych prostredí a ničia aj nábytok, aj zariadenie. Často sa stáva, že ľudia chcú niečo darovať, potom sa s deťmi odfotiť, aby mali o tom doklad. Alebo že ľudia pred Vianocami upratujú a všetko, čo nepotrebujú, donesú sem. Posúvame to do sociálneho šatníka Domu charity sv. Rafaela, ktorý taktiež patrí pod Diecéznu charitu Nitra. Väčšia pomoc je buď podujatiami, vytvorením programu pre deti, alebo pomoc pri zveľaďovaní prostredia, napríklad kúpeľne, ktorá je aktuálne našim najpálčivejším problémom.
Je pre vás táto práca naplnením?
Deti nás udržujú stále v pozore. Ale zažijete tu veľa pekných okamihov. Tieto deti nás učia, že sa netreba zapodievať maličkosťami, sú oveľa dôležitejšie veci. Už len keď zavolá niekto z bývalých detí, že si našlo bývanie, dobrú prácu a zotrvalo v nej, alebo sa niekomu z nich narodí dieťa, o ktoré sa vie postarať, to sú veci pre nás samozrejmé, no pre nich niečo výnimočné. Priznávam, niekedy to je divočina, ale myslím, že každý jeden z kolegov sem nechodí len ako do práce. Cítite to, keď prídu deti zo školy. Zhodia tašku u vás na gauči v kancelárii a povedia – toto a toto sa stalo, teta. Snažíme sa a verím, že atmosféra u nás je čo najbližšia rodine.
Detský charitný domov sv. Lujzy bol zriadený v roku 1998 ako jeden z prvých domovov rodinného typu Diecéznou charitou Nitra.
Autor: Monika Čopíková
Rozhovor bol publikovaný v časopise Charita 2/2020.