Keďže dnes je nedeľa, po raňajkách šiel celý detský domov do kostola. Všetci chlapci mali oblečené krásne ukrajinské košele, ktoré majú špeciálne pre tento deň. Ja som mal teda dostatok času na preskúmanie celého areálu. Okrem detského domova je tu autodielňa, malá škola, ihrisko a maštaľ, v ktorej chovajú kravy, prasiatka a sliepky. Okrem toho majú okolité polia, na ktorých pestujú zemiaky a inú zeleninu. Takto si dokážu sami pokryť 30% nákladov detského domova. So všetkým pomáhajú aj chlapci a myslím si, že je to pre nich výborná skúsenosť.

Nasledoval obed, podobne jednoduchý ako všetky jedlá tu. Mali sme už krupicovú kašu, slepačí vývar, cestoviny s cvikľou a rizoto. Chlapci v domove majú bohatý program. Chodia do školy, pomáhajú pri prácach okolo domova, vnútri umývajú riad a upratujú. Po škole sa učia a v zime sa starajú o oheň v peci. Aj tak majú dostatok voľného času na hry a šibalstvá. Starší chalani často cvičia a  chodia do dediny.

Je nesmierne ťažké nahradiť fungujúcu rodinu a oboch rodičov. Z toho čo vidím, môžem povedať , že tento detský domov robí všetko pre to, aby naplnil prázdne miesta v srdciach chlapcov čo najviac. Starší chlapci mladším často s niečím pomáhajú a mladší starších neuveriteľne rešpektujú. A aj keď majú medzi sebou potýčky o bicykle a podobne, je to proste banda, ktorá drží spolu.

Večer všetci vrátane riaditeľa hrajú futbal a pripravili nám grilovačku. Dobrovoľník Dávid z Anglicka, ktorý sem pred desiatimi rokmi prišiel na 6 mesačnú dovolenku mi povedal, že keby odíde, bolo by to ako opustiť vlastnú rodinu. A presne tak to tu na mňa pôsobí, ako rodina s 30timi deťmi.

Druhé ráno v Bortnykoch bolo rušnejšie. Chlapci vstávali oveľa skôr, pretože majú školu. Po raňajkách sme sa teda boli pozrieť v ich triedach. Hodinu odštartovalo oldschoolové zvonenie, ktoré bolo počuť možno aj na kilometer.

Starší chodia do veľkej školy v dedine ale prvých pár ročníkov strávia chlapci v malej škole v areály detského domova. Je to preto, že pochádzajú často z rozvrátených rodín. Ich rodičia sú buď alkoholici, kriminálnici alebo psychicky chorí. Kvôli tomu niekedy nemajú mladší chalani dostatočné schopnosti aby zvládli prvý stupeň v normálnej základnej škole. V tejto malej škole sú ale v triedach po troch až piatich a vďaka tomu sa im môžu učiteľky dostatočne venovať.

Zdá sa, že tento systém  funguje, pretože starší chalani nemajú problém zapojiť sa do normálnej školy a mnohí z nich končia na vysokých školách. Na výtvarnej prváčikovia kreslili tulipán, učiteľka najprv nakreslila predlohu na starú ošarpanú tabuľu, na ktorej nebolo kvôli mnohým odreninám ani poriadne vidieť kriedu. Potom sa prechádzala od chlapca k chlapcovi a pomáhala im. Všimol som si, že mnohí z chlapcov majú veľmi dobrú Angličtinu, je to vďaka tomu, že ich ju učí priamo dobrovoľník z Anglicka David, ktorý pracuje.

Po obede nasledovala práca, okrem najmladších chlapcov sme šli všetci na pole za dedinkou s čerstvo nasadenými zemiakmi. Do zakopávania zemiakov, ktoré trčali zo zeme sme sa zapojili aj my. Práca pokračovala na záhrade pri detskom domove, kde chlapci spolu s vychovávateľkou sadili fazuľu a uhorky. Boli výborne zohratí, jedna skupinka pripravovala drevené tyče, najstarší z chlapcov ich zakopával do zeme a ďalší sadili. Pomedzi nich všetkých behali a hrali sa najmladší z chlapcov.

Keďže pracujú všetci spolu, mladší sa učia od starších a po dovŕšení dospelosti keď domov opustia, ich miesto nahradia ich mladší bratia. Po večeri všetci blahoželali Vasiľovi k jeho dnešným narodeninám. To bol pekný záver, tohto príjemného dňa.

Dnes sme vstávali skoro, pretože nás čakala cesta do Biriek, dedinky blízko Lvova, kde sídlo detský domov pre dievčatá. Starší chalani z Bortnykov žartujú, že je to tam ako v obriom domčeku s bábikami. Tak uvidíme, či majú pravdu.

Nasleduje opäť cesta po ukrajinských cestách. Za tri hodiny sa nám podarí prejsť takmer sto kilometrov a sme na mieste. Prišli sme k veľkému domu, približne v strede Biriek. Dvere nám otvorila pani Oľga, ktorá je vedúcou detského domova a koordinuje v ňom aj Adopciu na diaľku. Ukázala nám izby dievčat a dvor domu. Dokopy ich v domove žije desať a tak má každá dostatok priestoru. V obývačke nám Oľga ukazovala nástenku s nakresleným stromom, na ktorom boli fotky dievčat. Mnohým sa podarilo nájsť adoptívnych rodičov a niektoré v domove dospeli a odišli. Zaujímavá bola knižnica, plná veľkých diel od Homéra až po povojnovú literatúru.

Na obed konečne prišli zo školy dievčatá. Podľa poriadku a čistoty v dome som si začínal myslieť, že medzi chlapcami a dievčatami bude fakt rozdiel, ale keď sa baby o nás začali zaujímať bol to živel celkom podobný. Spoznali sme aj Natáliu, sestru Ivana z Bortnykov, veľmi sa podobajú, nielen vzhľadom ale aj šibalskými úmyslami 😂. Dievčatá nás vytiahli von rýchlosťou svetla hrať sa. Od začiatku cesty pred ôsmimi dňami som si chcel zahrať futbal s deťmi v projekte. Boli sme v užhorodskom seminári s 70timi študentmi, futbal som si nezahral. Boli sme v Kolomyji, v centre, ktoré navštevuje okolo sto detí, futbal som si nezahral. Boli sme v Bortnykoch v chlapčenskom detskom domove a futbal som si poriadne nezahral. Ale teda, tak ako sa hralo s dievčatami v Birkách, tak už dávno nie. Takže žiadny domček plný bábik, to nám dievčatá dokázali.

Okrem toho dievčatá umývali okná, čo je jedna z mnohých prác s ktorými v domove pomáhajú. Škoda, že sme tam neboli dlhšie, pretože vraj pečú skvelé koláče.  Neskôr prišli aj dievčatá, ktoré študujú na vysokej škole a v domove už bývajú len cez víkendy.

Snaha pracovníčok o to, aby neboli dievčatá ukrátené o žiadne možnosti a príležitosti ako tie s vlastnými rodinami je naozaj veľká. A to je na tom úžasné. Z domova sme odchádzali podvečer, a z dvora nám mávala vysmiata parta dievčat. Cítil som sa nabitý energiou, zo všetkej tej radosti a smiechu, ktorá v domove vládla.  Také niečo, dokážu vytvoriť naozaj len deti.