Dnes ráno som sa rozhodol udržiavať kondičku a ísť behať, z čoho vznikla krásna exkurzia rannou Kolomyjou. Pri jazere, na ktoré som narazil som cvičil na preliezkach, keď začali postupne prichádzať miestni bezdomovci. Na moje veľké prekvapenia začali pri mne cvičiť a jeden pán dokonca robil zároveň so mnou zhyby. Po chvíli sme sa začali rozprávať a dozvedel som sa, že cvičiť chodia takmer každý deň.

Neskôr sme bezdomovcov navštívili aj vďaka Natálii, ktorá nás zaviedla do ich charitného útulku. Ten mal kapacitu 15 ľudí a aj keď priestor nebol veľký, veľmi ma prekvapil poriadok a čistota. Aby bezdomovci mohli v útulku prespať, musia zaplatiť symbolickú sumu ale majú aj možnosť odpracovať si prespanie tým, že s niečim pomôžu priamo kolomyjskej charite, čo mnohí z nich využívajú. Myslím, že im to pomáha neodvyknúť si pracovať a zvyšuje to ich šance na začlenenie sa do spoločnosti.

Od prvého dňa na Ukrajine žasneme nad cenovkami v obchodoch. Keď si prezerám tunajšie jedálne lístky naozaj sa necítim ako bratislavský študent ale ako Pán študent. Táto idylka sa však končí, keď sa rozprávam o peniazoch s domácimi, pretože aj keď mnohé veci sú aj dvakrát lacnejšie, obyvatelia zarábajú štyrikrát menej ako u nás.

Poobede sme išli opäť do detského centra, v ktorom práve prebiehala terapia hudbou. To už mali deti hotové úlohy a po organizovanom programe sme s nimi hrali vonku volejbal. Úžasné bolo, aké boli detská voči sebe chápavé a tolerantné. Aj keď majú 8 až 18 rokov, niektorí z nich boli vďaka vekovému rozdielu oveľa šikovnejší a hra im šla lepšie. Nikto sa na nikoho nehneval ani nesťažoval. Jednoducho si užívali hru.

V podvečer sme navštívili detský domov, v ktorom žijú deti, ktoré sú tiež zapojené v projekte Adopcia na diaľku®. V minulosti sa o nich starali tri rehoľné sestry, dnes už z nich kvôli nedostatku financií zostala iba jedna, ktorej pomáhajú dobrovoľníci.

Deň sme ukončili spolu s Natáliou a jej kolegyňami. Natália bola počas celých dvoch dní neustále veselá a pozitívna, a s množstvom vecí nám pomohla. Centrum v Kolomyji si budem pamätať ako miesto, kde dokážu aj z mála urobiť veľa.

Keď sme si už mysleli, že nič dobrudrúžnejšie ako ranná potopa už dnes nebude. Zistili sme, že nám podozrivo rýchlo mizne voda z chladiča. Pár krát sme ju cestou museli doliať, pretože hadička vedúca k motoru mala pokazené tesnenie. “Snáď zájdeme aspoň do Bortnykov”, hovorili sme si. Krajina pred nami sa začala meniť, a ešte rýchlejšie cesta pod nami. Mestečká vystriedali malé dedinky a pomerne fajn cestu rozbitý kus asfaltu. Akoby v tejto obasti zastal čas. Minuli sme veľa vozov, ťahaných koňmi a za staré motorky značky jawa, na ktorých sa tu ľudia bežne vozia by slovenskí zberatelia zaplatili pekný balík. Najobľúbenejším dopravným prostriedkom je však bicykel.

Po posledných siedmich kilometroch, ktoré nám trvali 25 minút sme konečne zbadali tabuľku Bortnyky. V areáli detského domova nás privítal Ruslan Markiv, nižší muž v strednom veku, ktorý je tu už 14 rokov a všetko okolo má na svedomí.  Naozaj sa mi nechcelo veriť, že tá stará budova, s rozbitými oknami a obrastená kríkmi na fotkách v kuchyni je dnes nádherný detský domov.

Poobede som v dielní pozoroval chlapca, ktorý sa snažil opraviť pokazenú retiazku na bicykli. Mal len 9 rokov, ruky úplne čierne od oleja a najmenšie kladivo aké našiel ledva udržal.  Nevedel som sa však vynadívať na vytrvalosť a snaživosť s akou sa o to pokúšal. Nevedel vôbec ako na to, ale špekuloval, skúšal a striedal rôzne nástroje asi hodinu vkuse. S niečím som mu pomohol a potom pokračoval sám, znova mo pomohol jeden so starších chalanov a tak ďalej. Myslím, že práve vďaka tomu, že neexistuje možnosť kúpiť nový bicykel alebo ísť do servisu, si chlapci budujú väčšiu trpezlivosť a samostatnosť. Keby ste ho tak mohli vidieť večer, po západe slnka, keď sa konečne s úsmevom od ucha k uchu premával okolo detského domova, na svojom starom-novom bicykli.

Chalanov sme dnes príliš nespoznali, potrebovali sme totiž odviezť kolegu do Ľvova na vlak. Jeden z nich, ktorý študuje za automechanika nám však opravil poruchu na aute. Mladší chlapci chodia do školy priamo v areály detského domova. Starší navštevujú školu v dedine a najstarší chodia na viaceré vysoké školy do Lvova a zajtra večer odchádzajú na internát.

S chlapcami sme sa naobedovali a ponáhľali sme sa do Ľvova, aby sme po tunajších cestách nemuseli jazdiť v noci. Z chudobných Bortnykov sme sa tak presunuli do miliónového mesta, s kopou pamiatok a turistov. Ukrajina znovu potvrdila, že je krajinou mnohých kontrastov.

Keďže dnes je nedeľa, po raňajkách šiel celý detský domov do kostola. Všetci chlapci mali oblečené krásne ukrajinské košele, ktoré majú špeciálne pre tento deň. Ja som mal teda dostatok času na preskúmanie celého areálu. Okrem detského domova je tu autodielňa, malá škola, ihrisko a maštaľ, v ktorej chovajú kravy, prasiatka a sliepky. Okrem toho majú okolité polia, na ktorých pestujú zemiaky a inú zeleninu. Takto si dokážu sami pokryť 30% nákladov detského domova. So všetkým pomáhajú aj chlapci a myslím si, že je to pre nich výborná skúsenosť.

Nasledoval obed, podobne jednoduchý ako všetky jedlá tu. Mali sme už krupicovú kašu, slepačí vývar, cestoviny s cvikľou a rizoto. Chlapci v domove majú bohatý program. Chodia do školy, pomáhajú pri prácach okolo domova, vnútri umývajú riad a upratujú. Po škole sa učia a v zime sa starajú o oheň v peci. Aj tak majú dostatok voľného času na hry a šibalstvá. Starší chalani často cvičia a  chodia do dediny.

Je nesmierne ťažké nahradiť fungujúcu rodinu a oboch rodičov. Z toho čo vidím, môžem povedať , že tento detský domov robí všetko pre to, aby naplnil prázdne miesta v srdciach chlapcov čo najviac. Starší chlapci mladším často s niečím pomáhajú a mladší starších neuveriteľne rešpektujú. A aj keď majú medzi sebou potýčky o bicykle a podobne, je to proste banda, ktorá drží spolu.

Večer všetci vrátane riaditeľa hrajú futbal a pripravili nám grilovačku. Dobrovoľník Dávid z Anglicka, ktorý sem pred desiatimi rokmi prišiel na 6 mesačnú dovolenku mi povedal, že keby odíde, bolo by to ako opustiť vlastnú rodinu. A presne tak to tu na mňa pôsobí, ako rodina s 30timi deťmi.

Druhé ráno v Bortnykoch bolo rušnejšie. Chlapci vstávali oveľa skôr, pretože majú školu. Po raňajkách sme sa teda boli pozrieť v ich triedach. Hodinu odštartovalo oldschoolové zvonenie, ktoré bolo počuť možno aj na kilometer.

Starší chodia do veľkej školy v dedine ale prvých pár ročníkov strávia chlapci v malej škole v areály detského domova. Je to preto, že pochádzajú často z rozvrátených rodín. Ich rodičia sú buď alkoholici, kriminálnici alebo psychicky chorí. Kvôli tomu niekedy nemajú mladší chalani dostatočné schopnosti aby zvládli prvý stupeň v normálnej základnej škole. V tejto malej škole sú ale v triedach po troch až piatich a vďaka tomu sa im môžu učiteľky dostatočne venovať.

Zdá sa, že tento systém  funguje, pretože starší chalani nemajú problém zapojiť sa do normálnej školy a mnohí z nich končia na vysokých školách. Na výtvarnej prváčikovia kreslili tulipán, učiteľka najprv nakreslila predlohu na starú ošarpanú tabuľu, na ktorej nebolo kvôli mnohým odreninám ani poriadne vidieť kriedu. Potom sa prechádzala od chlapca k chlapcovi a pomáhala im. Všimol som si, že mnohí z chlapcov majú veľmi dobrú Angličtinu, je to vďaka tomu, že ich ju učí priamo dobrovoľník z Anglicka David, ktorý pracuje.

Po obede nasledovala práca, okrem najmladších chlapcov sme šli všetci na pole za dedinkou s čerstvo nasadenými zemiakmi. Do zakopávania zemiakov, ktoré trčali zo zeme sme sa zapojili aj my. Práca pokračovala na záhrade pri detskom domove, kde chlapci spolu s vychovávateľkou sadili fazuľu a uhorky. Boli výborne zohratí, jedna skupinka pripravovala drevené tyče, najstarší z chlapcov ich zakopával do zeme a ďalší sadili. Pomedzi nich všetkých behali a hrali sa najmladší z chlapcov.

Keďže pracujú všetci spolu, mladší sa učia od starších a po dovŕšení dospelosti keď domov opustia, ich miesto nahradia ich mladší bratia. Po večeri všetci blahoželali Vasiľovi k jeho dnešným narodeninám. To bol pekný záver, tohto príjemného dňa.

Dnes sme vstávali skoro, pretože nás čakala cesta do Biriek, dedinky blízko Lvova, kde sídlo detský domov pre dievčatá. Starší chalani z Bortnykov žartujú, že je to tam ako v obriom domčeku s bábikami. Tak uvidíme, či majú pravdu.

Nasleduje opäť cesta po ukrajinských cestách. Za tri hodiny sa nám podarí prejsť takmer sto kilometrov a sme na mieste. Prišli sme k veľkému domu, približne v strede Biriek. Dvere nám otvorila pani Oľga, ktorá je vedúcou detského domova a koordinuje v ňom aj Adopciu na diaľku. Ukázala nám izby dievčat a dvor domu. Dokopy ich v domove žije desať a tak má každá dostatok priestoru. V obývačke nám Oľga ukazovala nástenku s nakresleným stromom, na ktorom boli fotky dievčat. Mnohým sa podarilo nájsť adoptívnych rodičov a niektoré v domove dospeli a odišli. Zaujímavá bola knižnica, plná veľkých diel od Homéra až po povojnovú literatúru.

Na obed konečne prišli zo školy dievčatá. Podľa poriadku a čistoty v dome som si začínal myslieť, že medzi chlapcami a dievčatami bude fakt rozdiel, ale keď sa baby o nás začali zaujímať bol to živel celkom podobný. Spoznali sme aj Natáliu, sestru Ivana z Bortnykov, veľmi sa podobajú, nielen vzhľadom ale aj šibalskými úmyslami 😂. Dievčatá nás vytiahli von rýchlosťou svetla hrať sa. Od začiatku cesty pred ôsmimi dňami som si chcel zahrať futbal s deťmi v projekte. Boli sme v užhorodskom seminári s 70timi študentmi, futbal som si nezahral. Boli sme v Kolomyji, v centre, ktoré navštevuje okolo sto detí, futbal som si nezahral. Boli sme v Bortnykoch v chlapčenskom detskom domove a futbal som si poriadne nezahral. Ale teda, tak ako sa hralo s dievčatami v Birkách, tak už dávno nie. Takže žiadny domček plný bábik, to nám dievčatá dokázali.

Okrem toho dievčatá umývali okná, čo je jedna z mnohých prác s ktorými v domove pomáhajú. Škoda, že sme tam neboli dlhšie, pretože vraj pečú skvelé koláče.  Neskôr prišli aj dievčatá, ktoré študujú na vysokej škole a v domove už bývajú len cez víkendy.

Snaha pracovníčok o to, aby neboli dievčatá ukrátené o žiadne možnosti a príležitosti ako tie s vlastnými rodinami je naozaj veľká. A to je na tom úžasné. Z domova sme odchádzali podvečer, a z dvora nám mávala vysmiata parta dievčat. Cítil som sa nabitý energiou, zo všetkej tej radosti a smiechu, ktorá v domove vládla.  Také niečo, dokážu vytvoriť naozaj len deti.

Posledné ráno v Bortnykoch sme si už začínali zvykať na tunajší režim. Na raňajkách nás chalani milo obshluhovali ako vždy. Bolo krásne vidieť šesťročného chlapca z detského domova, ktorý sa sám od seba postavil a začal zbierať prázdne taniere svojich kamarátov, aby ich odniesol do kuchyne. Ešte pred začiatkom školy sme si urobili s chalanmi a s riaditeľom Ruslanom spoločnú fotku. Mladším sme rozdali cukríky a so staršími som si vymenil Facebook :D.

Keď sme napokon odchádzali, chlapci z prvého stupňa nás nechceli pustiť, vešali sa na nás ako čerešne a opackali nám celé auto. Trochu sme sa báli, že niektorého z nich zrazíme. Nasledovala dlhá cesta do Ternopiľu, kde projekt Adopcia na diaľku® podporuje bohoslovcov zo seminára. Keď som telefonoval s pánom Sichkarykom , ktorý v seminári koordinuje Adopciu na diaľku, chcel aby sme neprišli rovno do seminára ale stretli sa asi kilometer pred ním, ktovie čo na nás chystajú.

Stretli sne sa teda pri vlakovej stanici, a potom sme pána Sichkaryka nasledovali do seminára. Vošli sme do areálu spoza veľkého múru a išli sme si oči vyočiť. Na ploche pred seminárom stálo všetkých 140 bohoslovcov, ktorý čakali len na náš príchod, aby nás privítali. Do tejto parády sme my, traja slováci zmorení po poldennej ceste, vystúpili z auta zaprášeného ešte kolomyjskym prachom a ocapkaného detskými rukami z Bortnykov. Semináristi nám zaspievali a zoznámili sme sa s miestnym metropolitom, ktorý je na Ukrajine niečo ako biskup. Pri pozorovaní tohto veľkolepého privítania som mal trochu pocit, že si nás zplietli s pápežom.

Nasledovala večerná modlitba v kostole, takzavá večirňa. Semináristi majú v rámci školy aj hodiny spevu. A keď trojhlasné spievali nejaký veľkonočný žalm, mal som zimomriavky. Od hrubých kostolných múrov sa ozývali slová starej piesne a ja som sa cítil ako v nejakom chráme pred tisíc rokmi. Bolo to najkrajšie, čo som kedy v kostole zažil a chalani by s tým mohli pokojne ísť aj do Ukrajina má talent.

Potom nám pripravili večeru a po nej sme sa konečne porozhliadali po seminári. Bohoslovci aj tu každý deň pracujú. Dnes sa starali o záhradu a sadili kvety. Ku sklonku dňa nás odprevadili do Zarvanytsyie, kde je ukrajinské pútnické miesto a my sme tu ubytovaní na dnešnú noc. Počas zvyšku dňa mi v ušiach znela melódia žalmu, ktorý sme počuli.

Pohostinnosť našich ternopiľských hostiteľov pokračovala aj na druhý deň. Pripravili nám skvelé raňajky a rozprávali nám príbeh o tom ako ich raz prestala podporovať nejaká nemecká charita, pretože ich hostili toľkým jedlom, že Nemci dostali pocit, že pomoc nie je potrebná.

Po raňajkách sme šli do seminára a navštívili pár tried, v ktorých prebiehala výučba. Boli sme aj v malej telocvični, čo je jedna zo zaujímavostí tohto seminára, pretože študenti majú aj povinný športový krúžok. Pekná bola aj študovňa s knižnicou, ktorá sa po vyučovaní začala postupne zapĺňať študentami.

Otec Ivan nám hovoril o tom ako každého polroka majú individuálne stretnutia s každým semináristom. Na nich sa snažia ísť do hĺbky ich motivácie stať sa kňazom a realisticky priblížiť študentom, čo táto cesta obnáša. Vďaka tomu si môžu semináristi dobre premyslieť, či to naozaj chcú.

Večer nás zobrali do katedrály v Ternopile. Prístup tam mali všade a tak sme sa dostali aj do zvonice a do chodieb pod katedrálou. S opracovaním a sprístupnením priestorov pomáhali aj semináristi. V seminári v Užhorode rovnako ako tu je súčasťou programu práca. Myslím si, že je to dobré, pretože aj semináristi, ktorí nepochádzajú z dedín sa mnohému naučia. Nie sú potom len kňazmi, ktorých ručičky sedem rokov len obracali stránky kníh.

Medzi dvoma seminármi sú aj rozdiely. V tomto ternopiľskom panuje väčšia disciplína a prísnejší program dňa. Možno je to tým že sme o pár stovák kilometrov viac na východe.

Zajtra sa začína naša cesta domov, na ktorej máme zastávku v Užhorode aby sme si oddýchli a v sobotu sa vydali do Bratislavy. Seminárista Pavlo z Užhorodu nám písal, že spravil záverečné skúšky. Takže sa teším na to, ako bude vyzerať oslava v seminári.

Prešli sme okolo Lvova a v diaľke sa začínajú vynárať prvé kopce, Karpaty. Tie nám stoja v ceste aby sme sa dostali späť na Zakarpatie. Plánujeme ich zdolať po rovnakej trase ako cestou sem, život nám však naplánoval iné dobrodružstvo. Stále na Ukrajinskej strane Karpát sme narazili na obrovskú zápchu, kilometre pred nami sa striedajú stojace autá a kamióny a oproti nejde nikto. Vyzerá to fakt na dlho, hovoríme si. Stráviť hodiny v zápche na horúcom slnku sa nám určite nechce a tak pozerám do mapy, či neexistuje aj iná možnosť. Policajti, ktorí nás predbehnú nás presvedčia v tom, že vpredu sa asi niečo stalo a povzbudia nás vo vyskúšaní novej cesty. Mapa hovorí, že sa stačí vrátiť asi 4 kilometre a tam odbočiť na spojnicu, ktorou sa dostaneme na iný priechod cez Karpaty o niečo severnejšie.

Prvá časť cesty ide ako po masle, síce nie sme už na hlavnej ceste ale asfalt pod nami nie je v takom zlom stave ako sme čakali. Pred nami sa otvárajú krásne údolia, ktoré vynikajú najmä vďaka rozbúrenej jari. Stretávame vychudnutú líšku a cesta sa pomaly zužuje. Občas narazíme na skupinu domov a autobus, ktorému sa ledva vyhneme nás ubezpečuje, že nie sme až tak na konci sveta. Po ďalších kilometroch cesta pod nami zmizne a namiesto údolí ideme cez hustý les. Byť na Slovensku, som presvedčený, že táto cesta už isto nikam nevedie. Toto je ale Ukrajina, a tak opäť nasleduje prekvapenie a my máme pocit, že sme vyšli z lesa niekde v Rakúsku. Vchádzame do mestečka, plného hotelov s vežičkami, asfaltom najkrajším aký sme tu videli a obklopenom krásnymi kopcami. Dokonca tu majú aj chodníky, a to už je čo povedať. Asi sme na mieste, kde sa darí turistickému ruchu a pravdepodobne sa tu v zime lyžuje.

Aby sme si nezvykli, hneď po tom, čo mestečkom prejdeme sme späť nohami na zemi, alebo na mesiaci? Krátery v strede cesty nám nedovolia ísť rýchlejšie ako 20 km za hodinu. Nasledujúcich 80 km prechádzame približne 3 hodiny. Tu má pre nás Ukrajina zas ďalšiu, zo svojich tvárí. Chudoba všade navôkol. Ľudia žijúci v drevom obitých šopách, ktorí celé dni pracujú na svojich políčkach aby mali aspoň čo do úst. Nečudujeme sa, že o prácu je tu núdza. Ako by aj nie, keď len 2 hodiny trvá dostať sa z tadeto niekam, kde by sa možno dala nájsť. Staré domy, chátrajúce ploty, latríny, staré a hrdzavé autá, to všetko len pár kilometrov od miesta, kde to vyzeralo oveľa lepšie.

Zhrbená stará pani so šatkou na hlave a vedrami plnými hnoja na nás pozerá ako by auto nikdy pred tým nevidela. Rovnako zvedaví sú aj ostatní obyvatelia. Počas tejto cesty sme stretli len 2 ďalšie autá a dva traktory.

Konečne sa dostávame na križovatku s asfaltom, stúpame vyššie a sme v strede prechodu cez Karpaty. Ukrajinská maska bola znovu vymenená a pred nami sa týčia hory, ako z reklamy s kravičkou Milkou. Sme v krajine mnohých kontrastov, v krajine nesmierneho prírodného bohatstva a krásy a zároveň v krajine kde mnohí žijú v chudobe a nefungujúci systém im často hádže ešte ďalšie polená pod nohy.

Blízko Poľských hraníc nás zastavila pohraničná kontrola. Vojak so samopalom si prezrel naše pasy a tváre a pustil nás ďalej. Prešli sme okolo hraničného priechodu Ubľa a dostali sa konečne, po desiatich hodinách v aute, do Užhorodu.

Seminaristi nás privítali, pohostili nás večerou a zobrali von do mesta. Siedmaci mali dnes záverečné skúšky, keďže cirkev a štát fungujú na Ukrajine oddelenie, nie je to žiaľ vnímané ako štátnica a pred štátom sú seminaristi akoby bez vzdelania. Dnes budeme isto všetci spať ako zabití a zajtra, konečne Slovensko.

Včera som si hovoril, že spravím výnimku a po dvoch týždňoch si nenastavím budík. Zobúdzam sa teda po deviatej ráno. Ostatní stihli aj rannú liturgiu a teraz už pravdepodobne raňajkujú. Po raňajkách sme sa pobalili, rozlúčili a zamierili k hraniciam. Už len nakúpiť nejaké magnetky a ukrajinské sladkosti pre kolegov na charite.

Na hranici nás čaká nepríjemné prekvapenie, je plná a hneď vieme, že toto nebude len na hodinku. Kým prídeme na rad žartujeme o tom ako sa colníci zatvária, keď uvidia náš preplnený kufor. Okrem našich vecí v ňom máme ikony, ktoré sme dostali ako darčeky, nejaké knižky Zarvanytskú liečivú minerálnu vodu dokonca aj veľký chlieb od ternopiľského seminára, takzvaný „Karavai“.

Keď prídeme na rad, zistíme, že sme neboli ďaleko od pravdy. Ukrajinský colník totiž prekrúti očami a z jeho úst vyjde niečo ako: „Ojoj!“ Vzápätí však uvidí Zarvanytskú vodu a už si jednu pýta. Prichádzame aj o dve knižky o Zarvanytsy, putovnom mieste blízko Ternopiľu. Dostali sme ich však ako darček a tak to berieme skôr ako uľahčenie priechodu cez hranicu.

Nasleduje slovenská strana, kde musíme všetko vyložiť z auta. Colníčka nám prehľadala batohy a zapísala si mnohé údaje. Po piatich hodinách na hranici sme na Slovensku. Aké je po 113tich dňoch na Ukrajine? Ako prvé si všimneme nádherné cesty, na ktoré už asi nikto z nás nebude nikdy nadávať. Počas cesty do Michaloviec stretneme viac policajtov ako na Ukrajine za celé dva týždne.

Čaká nás 400 km do Bratislavy ale dozvuky výborných zážitkov sa v nás stále ozývajú. Zažili sme množstvo prekvapení, radostných momentov, ale aj tých smutných pri pozorovaní odvrátenej stránky Ukrajiny. Na vlastné oči sme videli ako pomoc slovenských darcov zlepšuje život tých, ktorí to potrebujú.