O chudobe vedia toho veľa. Byť hladný a jesť až po vyučovaní. Chodiť po vodu do potoka a nosiť oblečenie po strýkoch, alebo po babičke. Aj taká bola smutná, o to však reálnejšia realita Noriky a Stanislava, pastoračných pracovníkov, ktorí dnes robia s rómskymi deťmi vo Veľkej Lomnici.
„Keď som chodila do základnej školy, boli sme veľmi chudobní. Vtedy to bolo tak, že deti v hmotnej núdzi dostávali desiate. Tie sme však dostali až po skončení vyučovania a dovtedy sme boli hladní. Tak veľmi sme sa tešili na poslednú hodinu! Niekedy nás až upratovačka vyhnala, že čo ešte robíme v škole, no chceli sme sa len najesť. Preto sme niekedy išli do čakárne k lekárke. Aby sme tam zjedli desiatu,“ hovorí nám Norika Polhošová. Každý deň na vlastnej koži zažívala, čo znamená narodiť sa do chudoby.
Kúpanie znamenalo doslova rituál, kedy z „chyže“, ako biedny príbytok v rómskej osade nazýva, vyhnali všetkých bratov. Aby tak mali aspoň dievčatá pri kúpaní trochu súkromia. Umývali sa tak, že vodu si doslova priniesli k vani, keďže v „chyži“ zavedenú vodu nemali. Norika pochádza z 10-tich súrodencov, no keďže je najmladšia, medzičasom súrodenci odišli a v chudobnom príbytku bývala so štyrmi súrodencami. Nemali veľa oblečenia, striedali si ho medzi sebou a prali si ho vždy ručne.
„Topánky sme nemali. A teraz si môžem kúpiť topánky, aké sa mi páčia,“ ukazuje nám svoje biele tenisky s veľkou dávkou pokory a s dodatkom, že stále si pamätá čo znamená nič nemať. Z úplnej chudoby sa jej svojou usilovnosťou podarilo vymaniť.
Dnes je vyučená krajčírka, a to v osade znamená veľa. Patrí tak medzi vzdelaných ľudí a ako pastoračná pracovníčka pomáha s učením sa ďalším deťom v osade. Píšu spolu úlohy, kreslia, spievajú, tancujú a hrajú sa. Ako sama hovorí, zlom v jej živote nastal, keď mala dvanásť rokov.
„Pán kaplán vtedy chodil po osade a volal nás deti na stretko. Pomodliť sa. Modlili sme sa ruženec, mne sa to zapáčilo a začala som tam chodievať. Štyri roky som sa chodila učiť ako pracovať s deťmi a dostala som aj diplom. Robila som aj v závode, ale teraz som šťastná, že robím s deťmi,“ hovorí.
Ako nám počas rozhovoru niekoľkokrát prízvukuje, hoci boli chudobní, láska rodičov jej nikdy nechýbala.
„A keď sme vyrástli pomáhali sme rodičom zas my, lebo sme dostávali výplatu,“ hovorí s istou hrdosťou v hlase, keďže tu nie je samozrejmosťou dostávať výplatu.
Má vzdelanie i prácu, ktorá ju napĺňa. Jeden sen sa jej tak splnil. Ten ďalší je sen o vlastnom bábätku, kedy začne písať ďalšiu kapitolu svojho života.
Mať vodu je úžasné. Ten pocit si vy neviete predstaviť
Stanislav Mišalko, ktorému v dedine nepovedia inak ako Stanky pochádza tiež z 10-tich súrodencov. Ako sám hovorí, vychovala ho v podstate babka s dedkom, keďže je najstarší a do rodiny postupne pribúdali aj ďalší súrodenci. „Keď sa moja mama vydala za ocka, babka nám podarovala jednu izbu a my sme si postavili ďalšiu kuchynku, aby sme neboli tak natesno,“ spomína.
Nie vždy mali doma čo jesť a keď ako deti nemali oblečenie, tak nosili veci po strýkoch, alebo to, čo mala babka doma. Je pritom jediným z ročníka, ktorý vyštudoval strednú školu.
„Nemali sme na to, aby som išiel niekde ďalej študovať, ale som vďačný, že mám odbornú školu,“ prízvukuje s vďačnosťou. Stal sa z neho biochemik so zameraním na mliekarenskú výrobu, aj keď toto povolanie dnes vymenil za pozíciu pastoračného pracovníka. „Veľmi ma teší, keď vidím výsledky svojej práce. Živo si pamätám na dôchodkyňu, ktorá pánovi kaplánovi ďakovala cez slzy za to, že má novú posteľ. Nemohla si ju dovoliť, keďže doma má hendikepovaného syna,“ hovorí o svojej práci. Sám to však v živote ani pri štúdiu nemal jednoduché. „Dodnes si pamätám, ako sme ani my nemali peniaze na zošity. Každý polrok sme pritom mali prispievať po 10 eur na pomôcky,“ hovorí s tým, že hoci pre niekoho je to malá čiastka, pre nich to znamenalo za všetkých súrodencov 100 eur.
Dnes už pomáhajú rodičom zas oni. „Či už drevo narúbať, alebo s úlohami mladším súrodencom. Moja sestra má 9 rokov, tak jej pomáham s učením. Chvalabohu, že tu máme komunitné centrum, kde sa môžu deti vzdelávať. Niekedy aj lepšie pochopia, keď im vysvetlíme učivo v Rómskom jazyku,“ dodáva.
O svojej práci pastoračného pracovníka hovorí ako o splnenom sne, keďže vždy chcel byť učiteľom. Nedávno pripravovali na prvé sväté prijímanie asi 50 detí a pomáhajú im napríklad aj s rôznymi projektami do školy.
„Chodíme s nimi na výlety, minule sme boli aj na zmrzline, berieme ich na detské ihrisko, lebo ich rodičia nemajú čas, alebo peniaze na to, aby zobrali svoje deti a išli s nimi niekde na výlet,“ pokračuje a dopĺňa, že sami nemajú na ružiach ustlané. „Tiež nemáme úplne všetko, ale teší ma, že teraz máme kúpeľňu. Máme, studenú aj teplú vodu, za ktorú sme vďační. Po mnohých rokoch sa tak môžeme doma osprchovať a umyť,“ teší sa, pre väčšinu z nás, z obyčajných veci.
„Som naozaj šťastný, že sa nemusíme vláčiť až sem hore po vodu,“ ukazuje k potoku. „To, že teraz máme doma vodu, je pre nás niečo úžasné. To si vy možno ani neviete predstaviť, lebo ste odmalička na to zvyknutí. Ale my sme neboli,“ vysvetľuje.
Keďže je najstarší, s ďalšou sestrou si práce rozdeľovali. Nosili napríklad mame vodu do práčky, alebo na varenie.
Keď si porovnáva svoj život predtým a teraz, vidí veľký prínos v práci s komunitou. Už len z toho, koľko detí sám dokázal niečo naučiť.
„Niektoré deti, ktoré k nám chodia nechodia ani do školy ani do škôlky. A rodičia doma sú prekvapení, že sa tu naučia napríklad čísla alebo abecedu. Sú aj takí, ktorí zo zdravotných dôvodov chodia do školy napríklad na jednu hodinu. A my sa im potom venujeme a pomáhame im,“ ilustruje na príkladoch význam každodennej mravenčej práce.
„Som šťastný, že robím zmysluplnú prácu. Keď deťom povieme, že začíname o jednej a oni nás čakajú už o pol jednej. A z toho máme obrovskú radosť,“ uzatvára.
Chcete aj vy pomôcť deťom dostať sa z generačnej chudoby? Podporte nás!
