Rozhovor s jedným zo zakladateľov 1. hospicu na Slovensku, Jozefom Krajčim.
Hospic Matky Terezy na severovýchode Slovenska, v Bardejovskej Novej Vsi, vznikol pred 15-timi rokmi. Ani zdevastovaná budova s malým pozemkom či nedostatok peňazí neuhasili túžbu v srdci zanietených odborníkov a podporovateľov vtedajšej Charity, vybudovať u nás nevídaný projekt. Miesto, kde umieranie nemusí byť sprevádzané smútkom, bolesťou a nezmyselným utrpením.
Jednou z hlavných obáv vážne chorých ľudí je strach z bolesti. Hospic je forma paliatívnej starostlivosti, ktorá sa bez ohľadu na vek zameriava na komplexnú starostlivosť v terminálnom štádiu a snaží sa odstrániť utrpenie s dôrazom na kontinuálnu kontrolu bolesti. Komu napadlo založiť a vybudovať takéto špecializované zariadenie aj na Slovensku?
Na mieste, kde dnes stojí Hospic Matky Terezy bola kedysi cirkevná škola. Keď ju však Cirkev po reštitúcii dostala od štátu, bola v dezolátnom stave, úplná ruina. Takže sa na začiatku rozmýšľalo, čo s tým. V košickej diecéze, neskôr aj v miestnej farskej charite sa uvažovalo nad tým, že by sa budova mohla zrekonštruovať na domov dôchodcov alebo miesto, kde by sa mohli uchýliť týrané matky s deťmi.
Po revolúcii začala byť v miestnej oblasti charita veľmi činná. Pomáhala po zdravotníckej aj sociálnej stránke. A práve medzi ľudí, ktorí sa združovali okolo farskej charity, prenikala zo západu myšlienka hospicov. Jeden z odborníkov, pani doktorka Alica Válkyová, bola zanietená a naplno sa nasadila pre myšlienku založiť na Slovensku hospic. Nakoniec sa u nás stala priekopníčkou hospicového hnutia. (pozn.: Po založení 1. slovenského hospicu v ňom Alica Válkyová aj celé roky pracovala. Nakoniec sa stal aj miestom jej odchodu.)
Pani doktorka Válkyová, ktorú spomínate, čerpala inšpirácie v Českej republike, kde už hospic fungoval.
Áno, bola na exkurzii v 1. českom hospici v Červenom Klášterci. Išla tam na skusy, pretože vtedy nebolo žiadnej literatúry a o paliatívnej medicíne nebola veľká zmienka. Medzitým sa začala výstavba v Bardejovskej Novej Vsi, aj keď stále nebolo definitívne rozhodnuté, či bude v budove sídliť hospic. Každý sa obával, čo to bude, čo to prinesie. Stará budova sa zhodila, ostali len základy, časť suterénu a kríž, ktorý je dodnes súčasťou hospicu. Financie boli slabé, ale Charite sa podarilo peniaze zohnať vďaka dobrodincom z Holandska a Nemecka. Stačilo to na to, aby sa hrubá stavba prerobila na dnešnú podobu hospicu, ktorý má 20 lôžok. Museli sme hospic akoby napasovať na pôvodný dezolátny stav budovy, navyše s malým pozemkom.
Spĺňali ste vtedy hospicový štandard?
Vo svete sa pohybuje počet lôžok v hospici od 15 do 25, pretože väčšie množstvo nie je vhodné a nespĺňa myšlienku hospicovej filozofie. Takže áno. Spomínam si ale, že celý proces výstavby bol náročný a komplikovaný, krachli dve firmy, ktoré to stavali. Cez Charitu aj farnosti sa pozháňali postele, kadejaké sa nám nahromadili. Viete si predstaviť, aké boli rozličné. Každá z inej fary. Len pár postelí bolo rovnakých, ani také špeciálne neboli ako sú dnes. Ale nakoniec sa božie charitné dielo podarilo
a 1. 7. 2003 sme hospic slávnostne otvorili.
Neskôr sme vytvorili občianske združenie, spolupracovali sme aj s Evou Sirackou z Ligy proti rakovine. Tiež nám dali nejaké peniaze a začali sme kompletne vybavovať hospic, aby bol schopný ďalšej prevádzky.
V kaplnke hospicu sa nachádza relikvia bl. Matky Terezy.
Z otvorenia hospicu ste spomínali na jeden zážitok s pacientom, ktorý tak trochu ilustruje hlavnú myšlienku hospicovej starostlivosti.
Na otvorení bolo asi desať ľudí. A jeden pán, prvý pacient, bol prekvapený a pýtal sa, dokedy bude celá ceremónia trvať, dokedy ho budú sestričky toľko obskakovať. No a keď sa slávnostné otvorenie skončilo a sestričky pacienta stále obskakovali, mal pocit, že je v nebi, bol šťastný. Predtým už párkrát bol v nemocnici, ale tu zažil inú starostlivosť.
A ako to bolo pôvodne s personálom? Predpokladám, že sa hľadal ťažšie.
Mali sme sestričky, ktoré mali o prácu v hospici záujem. A aj ony išli so spomínanou pani doktorkou Válkyovou do Červeného Klášterca naučiť sa základy, inšpirovať sa. Ale ako vravíte, bolo to zo začiatku s personálom ťažké. Mali sme veľký problém ho zohnať. Pretrvávalo to niekoľko rokov, cez Úrad práce sme sa snažili zacvičiť ľudí, ale dnes, keď ide už o špičkové zdravotnícke zariadenie, nie je problém s pracovnými silami. V hospici pracujú vzdelaní ľudia vo všetkých smeroch, majú k svojej práci vzťah, veria v Boha, vedia naplno žiť, rozvíjať vzťah i lásku k blížnemu a tiež vedia citlivo prejaviť spoluúčasť. Personál si musí vedieť poradiť aj bez lekára. Ten v hospici nie je stále. Predstavte si hospic ako malú nemocnicu. Pracovníci tiež vedia s pacientom komunikovať, pripravujú ho na odchod, sprevádzajú ho poslednými chvíľami života. A veľký dôraz sa kladie na komunikáciu s rodinou. Dnes už v hospici pracujú aj dobrovoľníci, ktorí sa s pacientmi modlia alebo im čítajú. Do hospicu tiež chodí viackrát do týždňa aj rímskokatolícky kňaz, slúži sväté omše, vlastne chodia duchovní zo všetkých piatich cirkví. Na duchovný život sa v hospici totiž dbá.
„V hospici pracujú vzdelaní ľudia vo všetkých smeroch, majú k svojej práci vzťah, veria v Boha, vedia naplno žiť, rozvíjať vzťah i lásku k blížnemu a tiež vedia citlivo prejaviť spoluúčasť.“
Ako dnes vyzerá moderný hospic? Máte viaceré skúsenosti s pomocou v bardejovskom hospici, v rokoch 2011 až 2014 ste mu aj šéfovali a zaraďujete ho medzi špičku v oblasti hospicovej a paliatívnej starostlivosti. Prevediete čitateľov bardejovským zariadením?
Izby sú dvojlôžkové, čiže nie sú prepchaté. Sú špeciálne prispôsobené, so sprchovacími kútmi, umývadlom. V hospici sa nachádza aj centrálna umyváreň, kúpeľňa, so špeciálnym kúpacím lôžkom. Na tú dobu bolo veľmi drahé, vyrábali ho vo Švédsku. Zdvihákmi si sestričky vedia pacienta podvihnúť a preložiť ho na kúpacie lôžko a v kúpeľni pacienta obriadiť. Dnes už je v hospici 20 špičkových postelí ovládaných gombíkmi, 10 polohovateľných kresiel a špeciálny tichý hydraulický výťah. Nechýbajú kyslíkové prístroje. Dbá sa na dôkladnú hygienu a ohľadne preležanín má Hospic Matky Terezy veľmi dobré výsledky.
Hospic má tiež vlastnú kotolňu, čiže ak je potrebné, napríklad aj v lete, dá sa zakúriť. Vybavený je tiež práčovňou. Pranie vyzerá asi tak, že na poschodí sa prezlečú postele, sestry obriadia pacienta a hodia to do zhozu, ktorým sa bielizeň spustí až do práčovne, teda do suterénu, kde sú práčky. Pravdaže je tam aj žehliareň.
V hospici samozrejme nechýba ani miestnosť na rozlúčkové záležitosti či meditačná kaplnka s relikviami. Čo sa týka elektriny, hospic je napojený na mestský prúd a je v snahe kúpiť agregát, lenže to stojí obrovské peniaze. V krajnom prípade ale elektrárne dovezú takéto zariadenie, aby hospic ostal funkčný v prevádzke 24 hodín denne. Čo sa týka stravy, nemáme diétnu sestru ani sami nepripravujeme stravu. Dovážame jedlo v spolupráci s nemocnicou, a v hospici sa potom doupravuje či rozmixuje pre konkrétne potreby pacienta.
Zaujímavosťou môže byť, že na dvore máme sklad, kde sú uložené vyradené postele a iné zdravotné pomôcky. Vznikla taká požičovňa pre ostatných ľudí. Nie každý si totiž môže doma dovoliť špeciálnu posteľ či invalidný vozík, a tak za minimálny symbolický poplatok, si môže ktokoľvek potrebné požičať.
Študenti z miestnej SZŠ často stážujú v Hospici bl. Matky Terezy.
Tím bardejovského hospicu nie je len uzavretou komunitou. Hovoríte, že šíri svetlo medzi ľudí, či už medzi odborníkmi, ale aj laikmi.
Od začiatku našej histórie sme začali robiť na Slovensku sodborné semináre až to dodnes prerástlo na konferencie na medzinárodnej úrovni. Z každej konferencie vychádza zborník. Vydali sme brožúrky, knihu, robíme benefičné koncerty, plesy, v spolupráci s mestom vítame Betlehemské svetlo. Všetko to robíme aj preto, že mnohí hovoria, že Charita len natŕča ruky, pýta peniaze. Obdivujem našich ľudí z hospicu, že dokážu popri svojej náročnej práci, v každodennom kontakte so smrťou, v povolaní, pri ktorom im hrozí vyhorenie, usporiadať bez nároku na honorár, v rámci svojho voľného času takéto podujatia.
Stáli ste pri zrode najstaršieho kamenného hospicu na Slovensku. Čo pre vás znamená po 15–tich rokoch jeho fungovania? Aký máte k nemu vzťah?
S hospicom som bol spätý od začiatku aj vďaka mojej manželke. Moja žena je totiž lekárnička a pôvodne v Bardejove spolupracovala s doktorkou Válkyovou. Pre hospic sa manželka snažila vybaviť rôzne lieky a pomôcky. Tiež som jej s tým pomáhal. Dnes je to oveľa jednoduchšie, zavoláte, objednáte si čo potrebujete a na druhý deň to máte. Vtedy to ale bolo komplikované. Takže som aj v začiatkoch pristupoval k veciam v hospici pragmaticky. Viete, som technik, neprežíval som niečo nejako emočne. Minulý rok dostala ale moja žena silnú cievnu príhodu. A tak je momentálne práve v hospici Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi ako pacientka. Je ochrnutá a ťažšie rozpráva. Takže dnes som v hospici denne. Stal sa pre mňa druhým domovom. Ešte mám dvoch synov s rodinami, ktorí tiež chodia pravidelne do hospicu.
„…dnes som v hospici denne. Stal sa pre mňa druhým domovom.“
Aj teraz sa snažím pomáhať, aby hospic bol takým, akým ho chceme mať. Som rád, že ma teraz zamestnanci prijímajú nie ako svojho bývalého šéfa a kolegu, ale ako človeka, ktorý je tam s nimi a pomáha im riešiť rôzne problémy. Atmosféra v hospici ma vždy vie potešiť. Je taká rodinná, kolegiálna a ústretová. Myslím si, že práve toto je v hospici dôležité a prejavuje sa to potom aj navonok, v komunikácii a za bránami zariadenia.
Rozhovor spracovala Mária Hvozdíková. Autorka ďakuje Jozefovi Krajčimu, že napriek 500 km vzdialenosti, jej telefonicky ochotne poskytol dojemný a obohacujúci rozhovor, ktorý odkryl začiatky veľkého charitného diela, 1. hospicu na Slovensku.