Na Slovensku si ešte len krátko. Aký bol návrat? Či ešte prebieha?
Prvé dni po príchode boli naozaj ťažké. Premýšľala som, čo povedať najbližším. Možno to bolo ovplyvnené aj chorobu a tým, že som reálne nevedela, či sa s nimi môžem stretnúť, či ich nenakazím. Necítila som sa dobre, môj stav kolísal. To je aj dôvod, pre ktorý som si dlho nič neplánovala. Mala som však aspoň čas byť sama so sebou, postupne to spracovávať. Uvedomila som si, ako ľahko sa dá skĺznuť do starých koľají a aké to môže byť občas nebezpečné a nesprávne. Čo si však naozaj užívam, je vyspelosť Európy v tých správnych veciach – občas je to až šok byť naspäť, mať k dispozícii pitnú vodu, dobrú infraštruktúru, a tak sa luxusne viezť v aute…
… na fungujúcich cestách, čo v Ugande nebýva zvykom.
Presne tak. (úsmev)
Páči sa mi, ako si povedala, že si užívaš európsku vyspelosť. No načala si aj to, že sa len pomaly vraciaš späť. Vieš už teraz pomenovať, čo ti Afrika dala?
Občas si uvedomujem až prílišnú zložitosť nášho systému. Systém v Ugande nie je funkčný, no niektoré veci by bolo určite možné zjednodušiť. Často si uvedomujem globalizáciu – náš spôsob života ovplyvňuje ľudí tam a naopak. V niečom by nás mohla inšpirovať aj taká krajina, akou je Uganda. Napríklad v preferovaní lokálnych potravín.
Čiže vravíš, že sa môžeme jedni od druhých učiť.
Áno. S tým súvisí aj vnímanie času. My sa neustále niekam ženieme, a takmer vôbec nežijeme spôsobom „carpe diem“, a keď áno, niekedy až nútene. Oni zas na druhej strane nevedia plánovať, využívať čas, myslieť do budúcna. Ideálne by bolo skĺbiť to: keby sme my spomalili a oni mysleli na krok vpred.
V rozhovore pred odchodom do Ugandy si povedala zaujímavú vetu: so stereotypmi sa neuspokojím. Ktoré stereotypy padli?
Sama som si pred cestou povedala – „zabudni na všetko, čo ti kto o Afrike povedal“. Nedá sa to však úplne. Napríklad ma naozaj pobavilo, čo všetko vedia Afričania, v tomto prípade Uganďania, odniesť na hlave. Prvé dni som nepustila fotoaparát z rúk. Oni by na tej hlave odniesli aj dom, neuveriteľné. Potvrdili sa mi aj tie príjemné stereotypy, a to najmä, že majú tanec v duši. Veľmi inklinujú k hudbe, majú rytmické piesne, na ktoré všetci spolu tancujú.
A sú aj niektoré nepríjemné stereotypy, ktoré sa potvrdili?
Bojovala som proti tomu, no nepodarilo sa mi to úplne. Súvisí to s tým ich prežívaním času . Na jednej strane obdivujete, že všetko neriešia, nenáhlia sa, neutekajú. Na druhej stane vás to štve, pretože máte nastavený istý štandard. Existuje niečo ako dohoda, keď sa povie o deviatej, tak ste tam o deviatej. Pre nich nič podobné neplatí. Na všetko majú čas, čo je úžasné, keď sa tam idete zrelaxovať. Nie však vtedy, ak v Ugande potrebujete čosi vybaviť. Občas ma zamrzí, aký potenciál má Afrika či Uganda ako taká. Tá oblasť vôbec nie je využívaná dostatočne efektívne. Uganda ako krajina skôr prežíva, ako by využívala svoj plný potenciál. A to ma frustruje. Viem, že na väčšinu vecí sa nedokážu uplatniť rýchle a lacné riešenia, ale na niektoré zlepšenia by stačilo učiniť pomerne jednoduché kroky. Uvedomujem si však, že to je problém komplexný.
Uveď príklad.
Napríklad majú obrovský potenciál slnka. Nevyužívajú ho však dostatočne. Vysvetlím to na úplnej banalite – majú veľmi veľa ovocia, no nesušia ho. Radšej ho vyhodia. Pre nás je to ťažko pochopiteľné. Skrátka si nevedia šetriť na neskôr.
Poďme k tvojej skúsenosti v samotnom centre. Staráme sa v ňom o 55 detí, z toho 54 HIV pozitívnych. Vekovo sú rôznorodé, o charaktere nehovoriac. Musel to byť zážitok…
… to teda bol.
Až tak?
(smiech) Život v centre funguje trochu ako letný tábor, avšak celoročný. Okrem trávenia času s deťmi sme sa my, dobrovoľníci, starali o administratívu a riadili aj projekt Adopcia na diaľku, čo znamená výjazdy do okolia a výber detí, ktoré do programu pomoci zapojíme. Hoci bol život v centre nastavený stále rovnako, každý deň bol iný.
Ako ťa deti prijali? A ako ty ich?
Do centra prichádza každú chvíľu niekto iný, takže sú už zvyknutí. V úvode je to vždy o očakávaní, ako z ich, tak i z našej strany – predsa len naučiť sa 55 mien a spoznať toľko charakterov chvíľu trvá. Inkubačná lehota je niekedy aj mesiac, aj preto je fajn, že sú tam dobrovoľníci pol roka. Inak sú decká super – rady sa smejú, hrajú, kreslia, šantia a jasné, ako všade na svete, aj tam ťa vedia nahnevať.
Kedy ťa naozaj vytočili?
Vždy ma vedelo nahnevať, keď sme im v sobotu púšťali film. Vyberali sme taký, aby mal aj nejakú myšlienku, a zároveň aby ich to bavilo. Po chvíli začali pišťať, že je nudný. Človek následne premýšľa, že ty brďo, koľko deciek v buši má možnosť pozerať film? Samozrejme, po chvíli do toho boli všetci zapozeraní. „Give me more, give me more.“ To je v ich zmýšľaní prítomné často.
Skúšajú hranice?
Určite. Ako všetky deti. Po materiálnej stránke sa dá povedať, že vďaka štedrosti slovenských darcov týmto deckám veľa nechýba. Čo im chýba, je, samozrejme, láska. Občas som mala dojem, že hoci v centre mali všetko, niekedy by radšej hladovali doma. No boli s rodinou.
Aká je africká rodina?
Chladná. Aspoň z nášho pohľadu. Dieťa je pre nich isto požehnaním. Najmä pre matku, pre ňu je to až jediný „majetok,“ jediná istota, že sa o ňu v starobe niekto postará. Aj to nie vždy. V situácii, keď sa idú rozviesť, alebo muž odchádza od rodiny, deti automaticky priradia k otcovi. Je to ich kultúra, akýsi zákon spoločnosti. Zákon džungle? Neviem. No videla som veľa zlomených žien. Mnohým z nich, hoci sú mladé, sa utrpenie zapísalo do tváre.
„Hoci som šla do Afriky takmer s istotou, že budem učiť ja iných, učila som najmä seba.“
Spomínala si, že ako dobrovoľníčka si mala na starosti nielen centrum pre deti, ale aj projekt Adopcia na diaľku, do ktorého si vyberala deti z neľahkého sociálneho prostredia. Ako to prebieha?
Nebolo to ľahké, v podstate rozhoduješ, ktoré deti dostanú príležitosť sa vzdelávať, čo v preklade znamená – budú mať lepšiu budúcnosť. Sama som si musela dávať pozor na city. Do priľahlých oblastí sme cestovali na motorke. Domovy, ktoré sme navštevovali, často nemali k dispozícii cesty. Prišli sme na miesto a videli podmienky, v akom rodiny a konkrétne deti žijú. V rámci pozemku pobehoval často jeden kohút, chudý pes a to dieťa, ktoré mnohokrát, často oprávnene, nemá dobré školské výsledky. No pri výbere musíme práve tie zohľadňovať. Následne musíte evalvovať – hoci má dieťa oboch rodičov, sú negramotní, takže s ním vedomosti nerozvíjajú, v podstate ho ani nepodporujú, a úprimne, často by boli radšej, keby pracovalo s nimi na poli. Je vám to ľúto, no musíte to zohľadniť. Hľadáte alternatívy. Zväčša potom podporíme súrodenca s lepšími výsledkami, aby sme rodine aspoň sčasti pomohli. Sú to vo všeobecnosti naozaj neľahké rozhodnutia.
Ťažké témy, ťažký kontinent. Až sa nedá nespýtať na niečo pozitívne.
Čo sa mi páči, je ich družnosť. Medzi sebou sú nie sú natoľko družní ako my, ktorí usporadúvame večere, dávame si medzi sebou najavo, že sa máme radi. Oni sú medzi sebou veľmi lojálni. Napríklad čo sa týka peňazí – ak tvoj kamarát nemá financie na to, aby si kúpil súčiastku do auta či motorky, je úplne prirodzené, že mu ich dáš. U nás sú pôžičky čosi ako tabu, cítime sa pri tom nepríjemne. U nich je vzájomná finančná pomoc čosi úplne prirodzené. A nečakajú, že im to vrátiš. Platí u nich čosi ako „o financiách sa baviť nebudeme“. Požičiam, dám ti a hotovo.
Čiže fungujú na princípe „spoločenstvo je viac ako jednotlivec?“
Áno. Aj dnes je ešte stále silne prítomná ich kmeňová kultúra. Čo tiež veľmi oceňujem, je ich radosť z maličkostí. Vedia sa tešiť, že si môžu zatancovať, že počujú hudbu. Často si spievajú. Úžasná je napríklad detská radosť, keď im v úvode roka dáte perá a ceruzky. To sú pre nich druhé Vianoce. S tým zošitom či ceruzkou by dokázali spať. Oni milujú kresliť, milujú farebnosť. Sú vždy nadšení. Som vyštudovaná učiteľka, a keď som ich videla, vravím si: „ak by bol ich školský systém lepší, so svojou chuťou do učenia by mohli dosiahnuť naozaj veľa“.
Dovolím si oponovať. Viackrát som počula názor, že si mnohé veci dlhšie nepamätajú.
Nepamätajú. Súvisí to práve so zle nastaveným systémom vzdelávania v krajine. Celý deň odpisujú poznámky z tabule, hoci nevedia poriadne čítať. Všetko je to navyše v oficiálnom jazyku, nie v ich kmeňovom jazyku. Učia sa hneď v angličtine, hoci jej ešte plne nerozumejú. Vtedy nemáte chuť, vlastne ani šancu si to zapamätať. Napriek tomu si radi robia schémy, kreslia vysvetlenia. Keď sa niečo naučia, opakujú si to. Keby vedeli riadne čítať, mali by knihy, boli by nedostihnuteľní. Ten systém je však žalostný.
„Celé moje rozhodnutie ísť na nejaký čas do Afriky bolo viac-menej racionálne. Osobne som sa nikdy nestavala do úlohy – ‚idem pomáhať, je to moje poslanie a chcem zachrániť svet‘. Nie. Tento spôsob myslenia sa mi nepáči.“
Musím sa toho systému jemne zastať. Vieme, že nápor poznámok v rámci vyučovania je aj z dôvodu, že po príchode domov mnohí z nich nemajú v príbytkoch elektrinu, často ani potrebný priestor a pokoj na učenie. Preto ten nápor vzniká najmä počas dňa, v učebni.
Áno, to je pravda. Je potrebné to zohľadniť. Po príchode domov ešte musia pomáhať v domácnosti, s varením či prácou okolo domu. V škole väčšinu času odpisujú poznámky. Je to začarovaný kruh.
Vráťme sa ešte k tebe. Mala si počas pobytu nejakú krízu?
Každú chvíľu. (smiech)
Povedzme si úprimne, nemala si to jednoduché, najmä pre zlý zdravotný stav, ktorý sa posledný mesiac nezlepšoval.
Mala som krízu. Celé moje rozhodnutie ísť na nejaký čas do Afriky bolo viac-menej racionálne. Osobne som sa nikdy nestavala do úlohy – „idem pomáhať, je to moje poslanie a chcem zachrániť svet“. Nie. Tento spôsob myslenia sa mi nepáči. A síce som šla do Afriky s istotou, že budem učiť ja iných, učila som najmä seba. Zasiahlo ma, s akou intenzitou sa to stalo a stále deje. Aké je životne dôležité vážiť si hodnoty ako pokora, vďačnosť, odvaha. Nemyslieť na seba, ako sa nám to poväčšine darí. Rovnako mám rada samotu. Vedela som, že budem tam, v Ugande, ďaleko, odrezaná od všetkého a v inej kultúre – sama so sebou. Samu ma prekvapilo, aké to je náročné. Tá samota, rozdielnosť kultúr vám vedia liezť na mozog. Cestovala som po svete dosť, som otvorená novému, iným kultúram. No toto bol dosiaľ najväčší šok. Nedalo sa to porovnať s ničím, s čím som sa dosiaľ stretla. Náročné to bolo aj preto, že som sa nemohla veľmi realizovať. Skôr som sa v istých veciach musela podvoliť, a to niekedy až proti svojej vôli.
Uveď, prosím, príklad.
Chcela som pre deti z okolitých škôl usporiadať prednášku. Predstavovala som si, že prídem, rozložím si projektor, učiteľom poviem, že pošlite mi sto deciek a ja to proste spravím. Tak to skrátka nefunguje. Kým nájdeš riaditeľa, kým ti dá súhlas, kým dá echo deťom, trvá to pol roka. Bez srandy. My si to predstavujeme zjednodušene: že pošlete mail a všetkých nájdete v konkrétny dátum nastúpených v triede vo dvojrade. Nie. Tak Afrika nefunguje. Musíte sa pripraviť, že tie decká prídu, budú obchytávať dataprojektor, budú sa dotýkať vašich rúk, klásť nekonečné množstvo otázok… budú skrátka skúmať. Toto ma šokovalo, že naozaj – ako som hovorila v rozhovore pred odchodom – nebyť biely človek, čo prináša rýchle a jednoduché riešenia. Svoje rozhodnutia. Toto bola naozaj facka od života. Ak tam chcete niečím pohnúť, je to dlhý proces, systémový, ktorý si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti. A obrnenia sa. A hlavne je potrebné si uvedomiť, že človek nezvládne všetko sám (a ani by nemal) – potrebuje podporu domácich. Potrebujete, aby si oni zvykli na vás. Na jednej strane sú za pomoc vďační, na strane druhej existuje, veľmi prirodzene, čosi ako kolektívna africká hrdosť, odstup voči tomu, že nám bieli ľudia opäť čosi ponúkajú, akoby sme to my nevedeli lepšie.
Súčasne však, povedzme si úprimne, keď vidia bieleho človeka, často je to pre nich moment, keď si od neho bez zaváhania vypýtajú peniaze.
Je to asi tiež o tom skúšaní hraníc. Keď sa nachádzaš v oblasti, kde skoro žiaden „biely človek“ nepôsobí, ale aspoň raz v živote už počuli, že Európania sú veľmi bohatí, za opýtanie nič nedáš.
Súvisí to s obojstrannými stereotypmi; o „bohatstve Európy“ z ich uhla pohľadu a o „všadeprítomnej chudobe, hlade a nevzdelanosti Afriky“ z nášho. Navzájom sme sa tak učili.
Záver si nemala ľahký. Lekári nevedeli určiť presnú diagnózu. Mala si teploty, dostávala injekcie, bola bez energie. Napriek tomu si návrat domov dlhodobo odmietala. Prečo?
Cítila som zodpovednosť, myslela na to, že nie každý má možnosť zažiť niečo podobné. A fascinovalo ma to aj z osobného hľadiska: chcela som zistiť, kde sú moje osobné hranice, čo všetko sa dá, navyše z mála. Skúšala som samu seba a to bolo najsilnejšie. Hoci bola Afrika občas náročná, absolútne to neľutujem. Bola to životná skúsenosť.
Opäť vyberáme dobrovoľníkov pre naše projekty na pomoc deťom v Rwande & Ugande. Prvý termín vycestovania je už v apríli, ďalšie priebežne počas celého roka. Pošli nám svoj životopis a motivačný list do konca januára na adresu vittek@charita.sk.
Pre viac info klikni sem: bit.ly/2mcx61H. Tešíme sa na stretnutie!