Kristína Pristašová pláva vo vodách Arcidiecéznej charity Košice už 3 roky.
Kristína Pristašová (32 rokov) pláva vo vodách Arcidiecéznej charity Košice už 3 roky. Začínala ako terénna sociálna pracovníčka a neskôr pôsobila v Krízovom centre pre matky s deťmi. Prácu v terénne vymenila za koordinačno-organizačnú pracovnú pozíciu, v ktorej sa cíti ako ryba vo vode. Rada si pochutí na špagetách a myseľ vypne pri turistike. Okrem práci na charite je aktívnou dobrovoľníčkou v rámci iných organizácii a iniciatív. Čo pre ňu znamená občianska angažovanosť nám prezradila v rozhovore.
Kristína, v Charite si už 3 roky a skúsila si viacero pozícii. Od terénneho pracovníka až po samostatného referenta. Čo ti dala skúsenosť jednotlivých pozícii?
Pre mňa ako čerstvú absolventku sociálnej práce bol kontakt s terénom asi najlepšou voľbou. Vyskúšať si priamu prácu s klientom v jeho prirodzenom prostredí, poskytnúť základne sociálne poradenstvo, učiť sa priamo v teréne, ako daný človek reaguje, a spoločne hľadať riešenie, ako mu najlepšie pomôcť. V zariadení je zase priestor na to, aby bola spolupráca s prijímateľom intenzívnejšia, a to mi prinieslo o niečo iné skúsenosti. Mnohokrát sme pracovali v skupinách s viacerými prijímateľmi pomoci, ktorí boli jedineční svojimi vlastnými životnými príbehmi, starosťami i radosťami. Avšak vždy ma lákalo dotknúť sa organizačnej aj koordinačnej práce. Posunúť sa od práce s klientom k organizácii a spoznať celkový systém pomoci. Obohacujúcich skúseností bolo veľa a každodenne pribúdajú ďalšie.
Môžeme teda povedať, že sa ti v Charite plní sen? A máš aj nejaké ďalšie sny v rámci tejto práce?
Momentálne áno, v Charite žijem svoj sen a tých ďalších „charitných sníčkov“ mám viacero. Jedným z nich je napríklad sen o sociálnom podnikaní a jeho prepojení s krízovou intervenciu. To znamená, že prostredníctvom systému sociálneho podnikania sa vytvoria pracovné činnosti, ktoré sú dostupnejšie pre ľudí bez pracovných návykov alebo nezamestnaných. Tým im uľahčíme prístup na trh práce a pomôžeme postaviť sa na vlastné nohy. Mojím druhým snom, ak to môžeme takto nazvať, je viac zaangažovať ľudí do činnosti Charity. Nielen jednotlivcov, ale aj podnikateľský sektor a širokú verejnosť.
Možno vnímať angažovanosť v neziskovom sektore ako občiansky aktivizmus? Vnímaš ty osobne, že ľudia majú záujem a chcú byť občiansky aktívni?
Myslím si, že áno. Aspoň mnohí v mojom okolí sú občiansky aktívni a nielen v sociálnej oblasti. Vnímam to tak, že si berú za svoju povinnosť angažovať sa v spoločenskom dianí a celkovo v spoločnosti. Chcú, aby bol priestor, v ktorom žijú, čo najlepší, a cítia povinnosť spolupodieľať sa na tvorbe toho dobrého sveta. Aj v rámci charity vidím, že sú kolegovia občiansky aktívni – nielen v rámci charitnej práce, ale aj v environmentálnej, kultúrnej a filantropickej oblasti.
“Mojím snom je viac zaangažovať ľudí do činnosti Charity. Nielen jednotlivcov, ale aj podnikateľský sektor a širokú verejnosť.“
Okrem práce v Charite si aktívna aj v iných organizáciách. V akých oblastiach?
V čase môjho dospievania som bola aktívna v organizácii so zameraním na osvetu v oblasti rasizmu. Cítila som, že túto tému musíme šíriť a podporovať vyššiu mieru tolerancie v spoločnosti. Stierať určité predsudky ľudí a mladých voči minorite. Počas štúdia na vysokej škole som sa zapojila do projektu „Sára“, v ktorom som doučovala a opatrovala deti z núdznych rodín, a momentálne som aktívna ako dobrovoľníčka v jednej nadácii. V jednom zo svojich projektov spájajú zanietených turistov, pričom členský príspevok smerujú do grantu. Z vyzbieranej sumy sa potom podporujú miestne regionálne projekty zamerané na sociálnu, kultúrnu alebo environmentálnu oblasť. Moja angažovanosť v tomto projekte súvisí aj s mojou najväčšou záľubou – turistikou, preto je to stret príjemného s užitočným. Zároveň viem, že ako dobrovoľníčka prispievam k tomu, aby sa malé veci menili k lepšiemu.
Podnety na angažovanosť ku mne prichádzajú prirodzene. Nevyhľadávam ich, ale vždy mi nejako nenápadné frknú do nosa. Keď to považujem za zmysluplné, tak sa rada zapojím. Niekedy je to prostredníctvom mojich známych, inokedy cez sociálne siete.
Niekto by povedal, že keď pracuješ v charitatívnej organizácii, už si ten svoj „pomyselný pohár“ plníš až po okraj. Avšak, ty máš potrebu zapájať sa do ďalšieho. Prečo?
Nad tým som sa nikdy nezamýšľala, ale asi to vychádza z môjho postoja. Vnímam to ako prirodzené právo a zároveň povinnosť – priložiť ruku k dielu a byť tým kúskom k zlepšeniu sveta. Keď je niekde v spoločnosti oblasť, v ktorej mám, čo ponúknuť, tak som rada tým kúskom mozaiky.
“Každý z nás má potenciál rozhýbať svet a zmeniť ho k lepšiemu. Vidím to aj v Charite. Keď chcem niekoho pozvať k službe a požiadať o pomoc, väčšinou stačí, že len opíšem činnosť alebo aktivitu, ktorej sa to týka. Sama osebe je väčšinou príťažlivá a ohúri veľa ľudí. No keďže Charita je veľká, potrebujeme mnoho pomocných rúk.”
Ak vzorne študujem alebo poctivo pracujem a nekradnem, prečo robiť ešte niečo navyše? Mnohí si myslia, že byť slušný predsa stačí.
Myslím si, že byť slušný nestačí. Byť vlažný nestačí. Potrebujeme byť zapálený pre veci, o ktorých si myslíme, že sú dobré a správne. Každý z nás má potenciál rozhýbať svet a zmeniť ho k lepšiemu. Vidím to aj v Charite. Keď chcem niekoho pozvať k službe a požiadať o pomoc, väčšinou stačí, že len opíšem činnosť alebo aktivitu, ktorej sa to týka. Sama osebe je väčšinou príťažlivá a ohúri veľa ľudí. No keďže Charita je veľká, potrebujeme mnoho pomocných rúk.
Je podľa teba na Slovensku dostatočný priestor na rozvoj občianskeho aktivizmu?
Myslím, že toto je stále doménou neziskového sektora. Tí, ktorí majú blízko k aktivizmu, sa vedia zmobilizovať a vytvoriť obrovskú energiu, aby dokázali veľké veci.
Na záver sa ťa opýtam, čo pre teba znamená charita?
Pre mňa charita nie je len kontakt s klientom alebo pocit po dobre odvedenej práci. Je to pre mňa celkový životný štýl, v ktorom cítiť charitného ducha. Je to skôr rodina.
Autor: Silvia Hrabčáková
Styk s verejnosťou, dobrovoľníctvo a zbierky, Arcidiecézna charita Košice
Rozhovor bol publikovaný v časopise Charita, 02/2020. Prezrieť časopis.