Vôňa ukrajinského boršču, tvorivé aktivity pre deti, či skrášlenie záhrady, je len časť aktivít, za ktorými nechávajú svoju stopu dobrovoľníci. Pomáhajú aj v centrách podpory zriadených Slovenskou katolíckou charitou po celom Slovensku.
Pre psychické zdravie i kreatívny rozvoj
„V každom centre máme veľa aktivít. Máme samozrejme aj pracovníkov, ktorí pracujú v centrách, ale vďaka dobrovoľníkom môžeme zrealizovať ešte viac,“ hovorí koordinátorka dobrovoľníkov Spišskej katolíckej charity Yevhenia Kripak.
„V súčasnosti robíme umelecké workshopy. Chodia k nám ženy aj deti, rozprávajú sa so psychológom, počúvajú hudbu, a robia napríklad talizmany, alebo niečo vyšívajú. Pôsobí to dobre na ich psychické zdravie a ukľudnenie. Pre tínedžerov máme teenagers clubs, v rámci ktorých organizujeme divadelné predstavenia. Týmto spôsobom si deti rozvíjajú aj kritické myslenie,“ dopĺňa Yevhenia Kripak a dodáva, že nedávno mali takéto divadelné predstavenie na Šarišskom hrade. „Na prípravu mali 45 minút a za ten čas museli zahrať rozprávku, alebo nejaké divadlo. Keď potom títo tínedžeri vidia, že niečo vytvorili, stávajú sa sebavedomejšími v tom, čo robia,“ dodáva.
Chuť dobrovoľníctva na vlastnej koži
Niektorí dobrovoľníci pritom prichádzajú preto, že si nemôžu nájsť prácu a chcú sa socializovať, ďalší majú malé deti a je pre nich komplikované zosúladiť prácu so starostlivosťou o deti.
Dobrovoľníctvo si zažila na vlastnej koži i Yevhenia, keď bola 6 rokov dobrovoľníčkou v Kyjeve. Tam pomáhala ako koordinátorka detského domova s postihnutými deťmi, a bola aj koordinátorkou dobrovoľníkov. Keďže pochádza z Prešova po vypuknutí konfliktu sa angažovala práve tam. „Vtedy chodili autá z Prešova na hranice trikrát denne. Varili sme každý deň jedlo v Prešove a dovážali na Ubľu. Každý deň to bolo 20 litrov polievky,“ spomína na náročné obdobie s tým, že za tri týždne pribudlo až 200 dobrovoľníkov. „Bolo to fantastické, pretože vtedy som si uvedomila, koľko je dobrých ľudí na Slovensku, aj na Ukrajine, keďže som sa spojila aj ukrajinskými dobrovoľníckymi organizáciami,“ vysvetľuje.
Dobrovoľníkom bol každý
„Pre mňa bol na začiatku vojny každý dobrovoľník. Pretože niekto ponúkol jedlo, druhý oblečenie, ďalší byt, alebo auto, niekto zas svoj čas, niekto varil,“ dopĺňa.
Ako ďalej hovorí, najťažšie bolo počúvať neľahké osudy ľudí. Ťažko sa tiež vyrovnávala s tým keď stretla ľudí na hranici, ktorí nevedeli kam idú a nemali ani kde prespať. Bolo to komplikované, snažila som sa každému hľadať bývanie; aspoň na nejaký čas. V rámci charity sa nám to aj veľmi dobre darilo a mnohým sme našli bývanie, byty, penzióny.
Príbeh so šťastným koncom
Veľmi rada však rozpráva príbeh so šťastným koncom. V čase, keď boli 10 kilometrové rady na hraniciach a ľudia čakali tri dni v autách, bola tam tehotná žena, ktorej sa zhoršil zdravotný stav a čakala na siedmom kilometri. „Spojila som sa preto s mojou kamarátkou z Kyjeva, ktorá bola už na druhom kilometri. Tá ju aj doviedla ku hranici, a za hodinu a pol už u mňa pili čaj. Nikdy som tú ženu predtým nevidela, ani neviem, kto jej dal moje číslo, ale toto je výsledok našej práce. Pomoc a podpora, to je najlepšie, čo môže byť.“