Malý Roman v septembri oslávi svoje siedme narodeniny a ako správny prváčik sa aj on chystá do školy. Pochádza z Ukrajiny a plynule diskutovať po Slovensky ešte nevie. Do školy v Poprade si tak okrem školskej tašky odnesie aj istú dávku jazykovej bariéry.
Jeho mama Nadiia Drozdova nám však upresňuje: „Už trošku rozumie. Chodíme spolu do Hračkárnice, počúva slová a takto sa učí. Keď vôbec nerozumel druhým deťom, bol z toho nešťastný. Preto začal triediť deti spôsobom, ty si Ukrajinec a ty si Slovák. Podvedome hľadal niekoho, kto by mu rozumel,“ hovorí Nadiia.
Centrá podpory pomôžu so slovenčinou
V septembri nastúpi Roman do slovenskej školy, je zapísaný aj na kurz slovenského jazyka, ktorý organizujú centrá podpory pre Ukrajincov po celom Slovensku. „Na začiatku som ani ja nič nerozumela, teraz je to oveľa lepšie , ale rozprávať ešte neviem dobre,“ upozorňuje nás Nadiia s tým, že aj ona bude od septembra navštevovať kurz slovenského jazyka. Jedným z rozdielov je podľa jej slov to, že na Slovensku fungujú krúžky pre deti aj v rámci školy, kým na Ukrajine je to len mimo školy.
Na ukrajinských školách prevažne online
Pre staršieho, 15-ročného syna Bogdana by bolo kvôli zdravotnému znevýhodneniu extrémne náročné navštevovať slovenskú školu. Deviaty ročník bude preto absolvovať online na ukrajinskej špeciálnej škole. Iba 3000 škôl z 12 800 bude od septembra na Ukrajine vyučovať čisto prezenčnou formou. Ostatné uprednostnia online formu, alebo kombináciu oboch.
Škôlky bez detského smiechu
Dnes Nadiia pracuje s deťmi v Hračkárnici v Poprade. Školka, kde pracovala pred vypuknutím konfliktu stojí, ale nikto v nej nepracuje. Keďže tam nie je protiraketový úkryt, škôlka v súčasnosti vôbec nefunguje. Rovnako ako mnohé ďalšie na území Ukrajiny. U nášho východného suseda bolo poškodených 748 inštitúcií predškolského vzdelávania, pričom viac ako 70 bolo úplne zničených. Takmer 1400 týchto zariadení sa v súčasnosti nachádza v okupovaných územiach.
Nezobrala takmer žiadne oblečenie
Z oblasti, ktorej pochádza Nadiia, neustále prelietavajú rakety. Dve z nich v júni zasiahli obchodné centrum v Kremenčuku a mnohí ľudia, ktorí sa tam nachádzali, útok neprežili. Nadiia zobrala kvôli bezpečiu so sebou synov a odišli na Slovensko, kde už piaty rok pracuje jej manžel. Rodičia i sestra pritom ostali na Ukrajine. „Sestrin syn má už 18 rokov, nemohli preto odísť,“ hovorí.
„Nebrala som skoro žiadne oblečenie, vedela som, že idem na dlhú cestu s dvoma deťmi, zobrala som len veľa jedla a vody. Iba kufor a deti. Staršiemu chlapčekovi je potrebné dopomáhať. Mladší syn plakal, že chce ísť domov. Vo vlaku bola tma, nesvietilo sa tam, nevedeli sme preto s kým cestujeme,“ vykresľuje Nadiia. Vlakom cestovali 22 hodín, no ako sama tvrdí, najťažšie na tom všetkom bolo vôbec z domu odísť, keďže neplánovali odísť žiť do inej krajiny. „My však veríme, že sa vrátime domov,“ dodáva s nádejou v hlase.
„Všimla som si, že mnohí radi behajú po uliciach. Ľudia tu majú veľmi radi zmrzlinu, nám viac na prechádzkach vonku chutí káva,“ porovnáva.
Vďaka charite sa i Nadiia mohla zaradiť do bežného života, hoci stále verí v skorý návrat. „Na Slovensku je dobre, ale sme tu iba hostia. Doma sme na Ukrajine. Chcem sa vrátiť, náš dom je teraz v poriadku, ale či bude stáť zajtra, neviem,“ zhodnotí na záver svoju situáciu.