Pracovná migrácia je spôsob ako integrovať cudzincov do spoločnosti


Rozhovor s analytikom inštitútu INESS Radovanom Ďuranom na tému ekonomickej migrácie. Dočítate sa v ňom:

  • kto patrí medzi pracovných migrantov prichádzajúcich na Slovensko
  • či sa zamestnávateľom vypláca zamestnávať cudzincov
  • aký proces musia podstúpiť cudzinci, ktorý chcú pracovať na Slovensku
  • kto by mal byť zodpovedný za ich integráciu
  • aké problémy ukrýva ekonomická migrácia

Kým sa na jednej strane politické strany hádali o migračnom kompakte, podľa názvu riešiaceho bezpečnú, riadenú a legálnu migráciu, na druhej strane vláda firmám zjednodušila zamestnávanie cudzincov, ktorí nepochádzajú z krajín Európskej únie. Ako si vysvetľujete túto situáciu?

Zjemnenie podmienok odzrkadľuje fakt, že ani politici nemôžu ignorovať hospodárstvo Slovenska, predovšetkým priemysel, ktorému ľudia chýbajú. Hovoríme o desiatkach tisícoch voľných pracovných miest.

Politici veľmi dobre vedia, že keď budú veľké firmy znižovať svoju výrobu, alebo ju nebudú môcť navyšovať, bude to znamenať aj nižšiu zamestnanosť pre Slovákov a nižšie daňové a odvodové príjmy pre štát. Zároveň ten tlak zamestnávateľov na vládu bol veľmi silný, a stále je, aby sa tento proces zjednodušil. Na druhej strane nevidím dôvod, aby firmy, ktoré vedia zohnať zákazky a nevedia zohnať ľudí na Slovensku, mali mať problém prijímať ľudí z cudziny.

Hoci nelegálna migrácia je náročný kultúrny fenomén, legálne zamestnávanie cudzincov je v podstate niečo iné, čo by sme mali podporovať, pretože tí ľudia tu prichádzajú prinášať pracovnú hodnotu a nie ju odnášať. Rovnako prispievajú tiež k väčšej mobilite v rámci Slovenska.

Samozrejme, má to aj istý politický rozmer, ako zamestnávať cudzincov z tretích krajín. Keď to poviem zjednodušene, pre slovenskú verejnosť ľudia z tretích krajín nie sú identickí alebo rovnocenní. Je však omnoho väčšia ochota zamestnať Srba, ako zamestnať človeka zo Sýrie.

Tomu rozumiem, ale nálady v spoločnosti sú často namierené aj proti kultúrne bližším národom, ako už k spomínaným Srbom či tiež Ukrajincom.

Áno, ale treba tiež povedať, že za tým môžu byť práve lokálne problémy pri zamestnávaní cudzincov. Akonáhle sú takýto pracovníci koncentrovaní na jednom mieste v stovkách, a ide o dedinu s 500 obyvateľmi, tak tam, pochopiteľne, vznikajú problémy. Preto sa zaviedlo, aby obce kontrolovali v akých podmienkach títo ľudia žijú, aby nedošlo k tomu, žeby tam nežili ako ľudia.

Avšak miesto toho, aby sme sa snažili hľadať východiská týchto problémov, to chce politická obec riešiť zákazmi. Zamestnanci zo zahraničia však prinášajú hodnotu, svoju pracovnú silu. Prichádzajú sem pracovať, a to by sme mali podporovať, nie tomu brániť.

Vnímate to ako nejaký populizmus zo strany vlády?

Ja som ekonóm a nechcem to hodnotiť vyslovene politicky, hodnotím to ekonomicky. Samozrejme, migrácia môže prinášať zvyšovanie nákladov, ale konkrétne pracovná migrácia je v zásade pozitívna vo všetkých krajinách a je tiež prínosom.

Čo sa novou legislatívou zmenilo na zamestnávaní ľudí z krajín mimo Európskej únie?

Základom je, že slovenský byrokratický proces zamestnávania cudzincov je nastavený tak, že mu sám bráni. A to aj po týchto malých reformách. To zjednodušenie zamestnávania nebolo až takým veľkým zjednodušením. Na ministerstve práce bola vypracovaná stratégia zamestnávania cudzincov, ktorá z nášho návrhu prebrala mnoho opatrení a dokonca nás aj citovali. Do finálneho návrhu zákona sa však nedostali mnohé z opatrení uvedené v stratégii.

Snaha štátu, alebo skôr politikov, chrániť pracovný trh sa prejavuje napríklad v tom, že zamestnávateľ musí najskôr ohlásiť voľné pracovné miesto, dať tzv. nahlášku, a počkať istý čas, kým sa naň niekto zo Slovenska neprihlási. Až po istom čase môže toto miesto ponúknuť cudzincovi.

Práve v tomto prípade došlo k zmene, i keď skôr kozmetickej. Predtým musel zamestnávateľ čakať 30 dní, teraz sa čaká 20 dní prípadne 10, ale to tiež len v regiónoch s nízkou nezamestnanosťou. Je to však len skrátenie lehoty čakania.

Štatistický úrad ešte vyhlasuje profesie, medzi ktorými je veľký nedostatok pracovných miest. Ak je teda nejaký typ profesie v danom regióne označený za chýbajúci, v takom prípade sa nemusí čakať vôbec, pretože firmy by nikoho nezohnali. Zmenilo sa aj to, že definícia týchto nedostatkových profesii sa nerobí raz za rok, ale raz za štvrťrok.

Opäť je tam však podmienka, že to platí len na okresy, kde je miera nezamestnanosti nižšia ako päť percent, a v tom spočíva tá absurdita.

Máte na mysli aj nejaký príklad?

Napríklad vo viacerých košických okresoch chýbajú omietkári. Avšak kvôli tomu, že v jednom z nich je nezamestnanosť šesť percent, teda nie menej ako päť, je postup automaticky zložitejší. Pritom tí omietkári chýbajú v danom regióne úplne rovnako.

Stále teda nedošlo k dostatočnému mikromanažmentu pracovného trhu. Vláda si myslí, že štátny byrokrat vie definovať, ktoré pracovné pozície chýbajú, a ktoré nie, ale pritom zamestnávateľ v Prešove nevie zohnať ľudí v stavebníctve úplne rovnako, ako ten v Bratislave.

Komu teda spomínané úpravy uľahčili zamestnávanie?

Táto legislatíva určite pomohla regiónom západného Slovenska, kde je nezamestnanosť nižšia. Firmy môžu rýchlejšie prijímať nových ľudí, a zabezpečiť si tak kvalifikovanú pracovnú silu. Stále je tu však veľká časť Slovenska, ktorá trpí nedostatkom pracovnej sily. A to najmä kvôli ukazovateľu nezamestnanosti, pričom sa dá poukázať na to, že daná pracovná sila nie je zamestnateľná, prípadne nemá dostatočnú kvalifikáciu na voľné pracovné miesto. Stále však platí okolo toho celá legislatíva spojená s potrebou pracovných povolení, zabezpečením pracovného ubytovania a podobne.

Čo je hlavným problémom zamestnávania cudzincov na Slovensku?

Zásadný problém, ktorý sa nepodarilo vyriešiť je to, že stále žijeme v 20. storočí a tvárime sa, že zamestnávanie cudzincov je problém polície. V Českej republike sú dávno za tým. Tam je to už téma civilnej agendy a polícia je len jedným stupňom v posudzovacom procese, ktorý zistí bezpečnostné riziká, teda napríklad či daný človek nie je hľadaný Interpolom. Inak je to civilná agenda, pretože títo ľudia sem prišli pracovať, nie bojovať.

Tým, že to u nás rieši polícia máme tiež veľmi vysoké náklady, pretože policajt je drahší zamestnanec ako civil. A k tomu ešte za takúto prácu, ako je vybavovanie papierov, získava nárok na výsluhový dôchodok, čo vôbec nie je nasadzovanie života, no obyčajná administratívna práca.

Druhým problémom je, že náš systém nie je vôbec elektrizovaný, hoci dnes si už takmer všetko môžete vybaviť či rezervovať cez internet. Preto potom vznikajú bizarné situácie, keď ľudia čakajú aj 12 hodín pred úradom, a stále to nie je zárukou toho, že nakoniec prídu na rad, alebo naozaj vybavia to, čo potrebujú. Je to výsmech cudzincom do tváre a radí ich to medzi občanov druhej kategórie. Nehovoriac o tom, že v susedných krajinách to funguje omnoho flexibilnejšie.

U nás musí mať tiež každý cudzinec okrem povolenia na pobyt a povolenia na prácu potvrdenie od lekára o bezinfekčnosti, teda že neprenáša žiadne zahraničné choroby. Na Slovensku to však robí len 8 ambulancii, kde sú dlhé poradovníky. Cudzinec to však musí stihnúť do 3 týždňov odkedy tu začal pracovať. Takže aj keby nejakú takúto chorobu mal, tak ju už na Slovensko dávno priniesol. Je to teda úplne nezmyselné opatrenie, ktoré stojí cudzincov desiatky až stovky eur.

V Česku niečo podobné napríklad nemajú. Ani tam to nie je úplne ideálne, ale je to výrazne lepšie, ako na Slovensku. A to prirodzene preto, lebo cudzincov je tam rádovo viac.

Kto sú vlastne tí ekonomickí migranti prichádzajúci na Slovensko a z ktorých krajín najčastejšie pochádzajú?

Na základe dát Medzinárodnej organizácie pre migráciu žilo v roku 2018 na Slovensku približne 120-tisíc cudzincov, čo predstavuje asi dve percentá z celkovej populácie. Zhruba polovicu tvoria občania Európskej únie a druhú časť občania z tretích krajín. Z únie sú to najmä Česi a Maďari, ale najviac zamestnaných, teda pracovných migrantov, pochádza z Rumunska – približne šesťtisíc.

Počet zamestnaných cudzincov bol z týchto 120-tisíc v roku 2018 takmer 70-tisíc. Na 32 domácich zamestnancov pripadá tak jeden zamestnaný cudzinec. Na Slovensku pracujú ľudia zo 130 štátov sveta, no napriek tomu, že tu žije najviac Ukrajincov, ktorí tvoria až 20% zo všetkých cudzincov, v roku 2018 bolo najviac zamestnaných Srbov, približne 13-tisíc, až potom Ukrajincov, Rumunov, Čechov a Maďarov. Pri Ukrajincoch však došlo k medziročnému nárastu až o sedemtisíc.

Ďalšími silnejšími komunitami sú Rusi, či migranti z ázijských krajín ako Vietnam, Čína, Kórejská republika či Thajsko.

Hoci sa počet zamestnaných cudzincov od vstupu Slovenska do Európskej únie stále zvyšuje, a od roku 2004 až viac ako dvadsaťnásobne – z tri tisíc na súčasných vyše 70-tisíc, stále je to v porovnaní s počtom obyvateľov Slovenska, ako aj okolitými krajinami veľmi málo. Menej cudzincov z členských krajín únie majú len Chorváti, Bulhari, Litovci, Poliaci a Rumuni. Ide teda hlavne o krajiny, z ktorých pracovná sila odchádza, nie prichádza.

Akú uplatniteľnosť na trhu práce majú azylanti?

Slovensko udelilo azyl v roku 2018 piatim osobám a celkovo od samostatnosti, teda od roku 1993, bol azyl udelený z takmer 60-tisíc žiadostí len 854 ľudom, čo je veľmi nízke číslo. Či pracuje z týchto azylantov sto, dvesto alebo tristo ľudí, a v akých sektoroch je veľmi náročné zistiť, pretože Slovensko žiadne podobné štatistiky v tomto smere nevedie.

Príchod ekonomických migrantov z Ukrajiny či zo Srbska si mnohí často spájajú s prívalom lacnej pracovnej sily, kradnutím pracovných miest či tiež argumentom nabúrania systému zvyšovania miezd. Je totiž známe, že mnohí Srbi pracujúci na Slovensku zarábali výrazne menej než Slováci pracujúci na rovnakej pozícií. Aký reálny vplyv má takýto typ migrácie na platy zamestnancov v jednotlivých firmách?

Vždy treba rozlišovať medzi celoekonomickým vplyvom a lokálnym vplyvom. Nikto zo Slovákov ani politikov by neprehlasoval, že: „preboha Slováci prestaňte chodiť do Anglicka, lebo tam svojimi nižšími mzdovými nárokmi budete znižovať mzdy Angličanom.“ Ani politikom ani Slovákom neprekáža, keď Slováci v zahraničí konkurujú nižšími mzdami.

Môže síce nastať prípad, že v nejakej kotline je jeden dôležitý zamestnávateľ, ktorý by za iných okolností teoreticky mohol zvyšovať mzdy súčasným zamestnancom, ale tým, že sa mu podarí zohnať lacnejšiu pracovnú silu v zahraničí, ich nezvyšuje. To sú však lokálne situácie. Vo všeobecnosti nie je ani vedecky preukázané, žeby príchod cudzincov spomaľoval rast miezd, práve naopak. Treba však povedať, že mzda je otázka vyjednávania zamestnanca a zamestnávateľa.

Je vôbec pre zamestnávateľa výhodné uprednostniť cudzinca pred našincom?

Pre zamestnávateľa  je zamestnávanie cudzinca veľmi drahé. Vždy je jednoduchšie zamestnať Slováka, a ten môže byť výhodnejší aj s vyššou mzdou, pretože aj cudzinec chce slušný plat a nechce sem prísť robiť za sto eur.

Okrem toho musí zamestnávateľ pri cudzincoch riešiť jazykovú bariéru, ubytovanie, kultúrny rozdiel, ťažšiu komunikáciu alebo rešpekt k hodnotám či iné nastavenie hygienických zvyklostí. To, čo sa u nás považuje za automatické, v iných krajinách môže byť prekážkou. Takže zamestnávateľ si dvakrát rozmyslí či zamestná cudzinca.

Zároveň ten mzdový rozdiel nikdy nebude taký luxusný, žeby na Slovensku prichádzali o prácu desaťtisíce ľudí len kvôli tomu, že tu máme 30-tisíc cudzincov z krajín mimo EÚ. Koniec-koncov my máme stále 120-tisíc nezamestnaných, ktorých nevieme zamestnať a tiež niekoľko desiatok tisíc voľných pracovných miest.

Keď teda k tomu pridáme aj ostatné náklady, tak pre toho zamestnávateľa cudzinec minimálne po finančnej stránke určite nie je výhodnejší.

Aké náklady má štát s prijímaním migrantov z tretích krajín?

Ekonomický migranti sú pre štát v podstate finančne výhodní. Výhodou týchto ľudí, ktorí prichádzajú na Slovensko je, že sú to často mladí zdraví ľudia, až 75 percent tvoria muži, ktorí v minimálnej miere zaťažujú zdravotnícky systém.

Pokiaľ tu platia sociálne odvody, sú akoby slovenskými zamestnancami a platia do systému rovnako ako všetci ostatní. Pre sociálny a zdravotný systém sú najdrahší dôchodcovia a malé deti, no tí sem nechodia, minimálne nie za prácou. Pre štát teda nie sú veľkou záťažou.

V spojitosti s touto témou nemožno nespomenúť integráciu pracujúcich cudzincov. Kto na Slovensku rieši, respektíve by mal riešiť túto oblasť? Je to štát, alebo konkrétne mesto?

To je skutočne dobrá otázka, koho je to problém a do akej miery je to problém. Rovnako aj to, do akej miery je zamestnávateľ zodpovedný za integráciou zamestnancov, keďže za každého zamestnanca odvádza do verejnej pokladnice 35 percent. Aby som to povedal presne, de facto je to zamestnanec, ktorý platí odvody, ale zamestnávateľ potom platí daň z príjmu právnických osôb a výnos tejto dane môže byť použitý práve na podporu integrácie.

Integrácia je však obrovský komplex, a nie je celkom jasné, čoho sa má týkať. Má to byť ubytovanie, miesta v škôlkach, prípadne iné služby? Pretože pokiaľ sú niekde ľudia zamestnaní a platia dane, ide o príjmy obcí a vyšších územných celkov. To znamená, že práve obce získavajú od týchto ľudí zdroje a majú prostriedky na to, aby im spätne poskytovali nejaké služby. Pokiaľ však nie sú zamestnancami, napríklad v prípade agentúr, tak je to celkom iná otázka, kto má tento problém riešiť.

Aké možnosti má zamestnávateľ na integráciu zamestnancov z cudziny?

Zamestnávateľ má limitované možnosti ako integrovať zamestnancov, pretože nemôže rozhodovať o ich živote mimo pracovisko. Nemôže im nakázať, aby sa presťahovali tam, kde sú škôlky, na to jednoducho nemá páky. Rovnako kvôli reguláciám vzdelávacieho systému nemôže operatívne zakladať napríklad kontajnerové školy, ktoré by sa dali ľahko presúvať. Mnohí určite majú dobrú vôľu aj niečo také urobiť, ale je to zložité.

Napriek tomu vidíme, že napríklad v takých Spojených štátoch amerických sa s tým do veľkej miery dokázali vysporiadať. Prisťahovalcom je tam takmer každý, a počet obyvateľov vďaka migrácii v posledných rokoch stále výrazne rastie. Treba však opäť podotknúť, že my takýto problém neriešime a počet cudzincov z tretích krajín je len 30-tisíc, nejde o státisíce.

Je známe, že v prípade stavby automobilky Jaguar Land-Rover nebolo dostatočne riešené sociálne zabezpečenie. Nemali by mať veľké podniky zo zákona povinnosť okrem infraštruktúry prispieť aj na sociálny dopad investície v danej lokalite?

V prípade menších obcí to je problém a štát by ich mal nejakým spôsobom podporiť, ale na začiatku musí byť definícia potrieb. V mestách je to však trochu iné. Napríklad Volkswagen má 11-tisíc zamestnancov, z toho nejaké dve, tri tisícky z východu Slovenska. A hoci nejakým spôsobom rieši okolie, má napríklad pár ubytovní, nebývajú v nich všetci. Mnohí sú ubytovaní v meste v podnájmoch a využívajú bratislavské cesty, škôlky. Akým spôsobom môže potom takáto firma riešiť integráciu ľudí do spotrebných komunálnych služieb?

V tej obci je to akoby jednoduché, aby tam prišli dodatočné náklady, ale veľkí zamestnávatelia v mestách, povedzme aj takí Dell, alebo IBM, ktorý má x ľudí aj zo zahraničia, neviem akým špeciálnym spôsobom prispievajú na chod mesta.

Nemôžeme chcieť od každého zamestnávateľa, aby mal zamestnaných terénnych sociálnych pracovníkov, ktorí budú riešiť problémy, hoci nie sú vopred dané ani rovnaké. Malo by ísť však najmä o spoluprácu všetkých troch zložiek – zamestnávateľa, obce a štátu.

Aká je udržateľnosť ekonomickej migrácie? Je známe, že ľudia cestujú za lepšími životnými podmienkami do vyspelejších krajín sveta. Má tento posun nejaký koniec?

Málo komu sa chce z krajiny z vyššou mzdovou úrovňou prejsť do tej s nižšou. Ide tam len vtom prípade, že tam robí manažéra, kde je ten plat rovnako vysoký. Sú tu však náklady spojené s presťahovaním sa do inej krajiny.

Vidíme to napríklad na tom, keď si porovnáme počet Slovákov v Českej republike a počet Čechov na Slovensku. Na jednej strane to môže byť dôsledkom toho, že Slováci rozhodne nie sú „vítači“ a nevítajú ani Čechov, zatiaľ čo Česi Slovákov vítajú, a preto je dnes v Čechách asi stotisíc Slovákov a na Slovensku asi len šesťtisíc Čechov. Mnoho z nich je však vo vyšších pozíciách, ako manažérsky riadiaci personál.

Poznáme však príklady z Bulharska, Rumunska či Grécka, ktorí odchádzajú z krajín a ich krajiny sa vyľudňujú. Kto ich potom nahradí?

Ani my sme nenahradili 300-tisíc našich ľudí, ktorých máme v zahraničí, keďže pracujúcich cudzincov je tu len 70-tisíc. My však máme ešte malý problém, Litva prišla o milión ľudí a Bulharsko tiež. Závisí to však aj od toho, nakoľko tí ľudia a kultúra sú schopné akceptovať ďalších cudzincov. V prípade takého Bulharska neviem koľko Turkov by tam chcelo ísť pracovať, a či je pre nich vôbec zaujímavé pracovať v Bulharsku, pretože tá mzdová úroveň je tam skutočne nízka aj oproti Slovensku.

Nemalo sa Slovensko viac snažiť získať týchto ľudí, aby nahradilo odliv mozgov z krajiny? Dlho sa hovorí, že Poliakom sa to podarilo nahradiť Ukrajincami.

To je dobrý postreh, Slovensku ten vlak už ušiel, pretože kto mohol, presne ako Poľsko, vytvoril výhodné podmienky pre zamestnávanie Ukrajincov, takže tam bol ten prestup veľmi rýchly a jednoduchý. Cez Slovensko sa väčšinou len prechádza do Česka alebo do Nemecka, či ešte ďalej. Preto tu tých cudzincov máme pomerne málo a na druhej strane im ani nemáme veľmi čo ponúknuť v porovnaní s týmito krajinami.

Jediné čo by sme im mohli ponúknuť je jednoduchý systém, a práve ten nemáme. Náš systém je zložitý, byrokraticky náročný, takže my to máme nastavené práve tak, aby sme tu cudzincov nemali, aby nás nemali radi. A už sa nám to aj vracia. Každá chýbajúca pracovná sila znamená menší ekonomický rozvoj, ono sa to potom prelieva do ekonomiky, zamestnávatelia reálne odmietajú zákazky, pretože nemajú ľudí, ktorí by im ich spravili

Problém majú už aj Česi, tam však robí okolo 350 až 400-tisíc cudzincov a niet sa čomu čudovať, že je tam mzda vyššia ako na Slovensku. Ekonomický rast je silnejší a sú vďaka tomu produktívnejší. Česi majú aj osobitný program na prijímanie ľudí z Ukrajiny. V zdravotnom systéme im chýbajú ľudia v sociálnom taktiež a Ukrajinci im tieto miesta veľmi dobre a efektívne zapĺňajú. Nehovoriac o tom, že sa aj dobre integrujú. My už len dobiehame pelotón, ktorý je ďaleko pred nami.

Bude to ešte citeľnejšie v budúcnosti?

Medzi krajinami únie je momentálne súťaž o týchto mladých ľudí, pretože celá Európa starne. Z dlhodobého hľadiska sa nám preto oplatí zamestnať cudzincov a úspešne ich integrovať. Integrovať znamená riešiť aj ich jazykové problémy, lebo to nie sú len Srbi, sú tam aj menšie krajiny ako Mongolsko, a rovnako mať pripravený personál vo verejnej správe, ktorá potom pomôže obciam v integrácií ľudí.

Aké problémy ukrýva ekonomická migrácia?

Najväčší problém má s ňou štát, napríklad v prípade ako vyplatiť človeku dôchodok, keď tri roky robil napríklad v Nemecku, 2 roky robil v Nórsku a 5 rokov v Poľsku. Tu sa aj Európska únia snaží zaviesť nejaké pravidlá, aby sa to nejakým spôsobom započítavalo, pretože aj na Slovensku je podmienkou získania starobného dôchodku istý počet odpracovaných rokov.

Treba to však rozdeliť. Jedna vec je migrácia ako taká a druhá vec je pracovná migrácia. Tá pracovná migrácia je perfektný spôsob, ako sa človek prostredníctvom práce začína postupne integrovať do spoločnosti, lebo na tom pracovisku je v kontakte s inou kultúrou a zisťuje ako fungujú jej pravidlá.

Druhá vec je migrácia, ktorá sa koncentruje do nejakých utečeneckých miest, kde je malá expozícia novej kultúry a zase je rozdiel či je to Srb, ktorý sa ľahko naučí reč, ako keď je to niekto z Ázie, alebo z Afriky, a s rečou bude mať väčší problém.

Čo by mala robiť hostiteľská spoločnosť, aby bola zdravo otvorená migrácií a nestratila tak svoj rozvoj, no zároveň nevzbudzovala v ľuďoch obavu, že s otvorením sa migrácií strácajú svoju identitu.

Nechcem komentovať utečeneckú migráciu, pretože to je skôr taký politicko-ideologický postoj. Na jednu stranu si myslím, žeby sa veci nemali lámať cez koleno, a keď je veľký odpor, tak ho nelámať nasilu. Na druhú stranu som znepokojený tým, že u nás je tá debata akoby čierno-biela a je rovnaký problém 5 migrantov, ako 10-tisíc migrantov. Toto je veľký problém.

Chýba tu akýsi zdravý postoj k utečeneckej migrácii, ktorý by obsahoval aj nejakú úspešnú stratégiu distribúcie ľudí, aby nedochádzalo k ich veľkej koncentrácii. Taký postoj by som uvítal. Ale to chce dlhodobú prácu a vypracovanie stratégie a komunikáciu s verejnosťou. Bohužiaľ, to u nás chýba. Hľadá sa rýchle riešenie témy, ktorá si vyžaduje zložitejšiu diskusiu. Dvere diskusie sa však veľmi rýchlo zavreli.

Keď je však niekto ochotný ponúknuť voľné pracovné miesto cudzincovi, tak by mal mať jednoduchú cestu, ako sem toho cudzinca dostane. Zamestnávateľovi totiž nechávame bremeno doriešenia jeho príchodu, ubytovania a zabezpečenia pravidelnej práce. Potom by zas občianska spoločnosť mala byť nejakým spôsobom ochotná prijímať takýchto ľudí a spolupracovať s nimi, lebo evidentne to cez centrálnu vládu nejde. Pomoc utečencom je asi jednoduchšia zdola ako zhora.