Aktuality

Čo máme nové?

Oklamaní a v pasci. Na Cyprus prichádza stále viac utečencov, často netušia, kam prišli

pridal: charita | dátum: 7. septembra 2020 | kategória: Aktuality

Pred pár rokmi, keď sa utečenecké tábory v Európe plnili obrovskou rýchlosťou, cyperská vláda si myslela, že ich nič také nečaká. V poslednom období sa ale tento stredomorský ostrov stal vyhľadávanou alternatívou k zatvorenej balkánskej ceste aj nebezpečným cestám cez more. Aj preto je dnes Cyperská republika krajinou Európskej únie s najväčším množstvom žiadateľov o azyl na milión obyvateľov. Reportérka časopisu .týždeň sa bola pozrieť, ako túto situáciu krajina zvláda.

„Tú strechu strážia turecké jednotky, oproti za modro-bielymi barelmi sú Gréci a zo strechy nad nami na všetko dohliadajú vojaci OSN,“ ukazuje nám pozície jednotlivých strán v najdlhšie trvajúcej mierovej misii vojsk OSN Elizabeth Kassinis z Caritas Cyprus. Malá kancelária miestnej charity sa nachádza v ošarpanej budove, ktorá vyzerá zabudnuto a na prvý pohľad opustene. Nachádzame sa uprostred rozdeleného hlavného mesta Nikózie, v nárazníkovej zóne, kde akoby zastal čas.

Toto miesto nie je strategické len pre vojakov, ale aj pre humanitárnych pracovníkov. Práve tu totiž najčastejšie prichádzajú do prvého kontaktu s migrantmi prichádzajúcimi zo severnej časti ostrova. „Prekročia ,zelenú hranicu‘ a vedia, že majú ísť smerom ku kostolnej veži. Hneď pri kostole sa nachádza naše centrum, kde im poskytujeme základnú pomoc a pomáhame im so žiadosťou o azyl aj neskôr pri hľadaní práce alebo bývania,“ vysvetľuje Elizabeth.

Na námestí pred kostolom sa stretávajú malé hlúčiky migrantov. Kvôli pandémii koronavírusu môžu do chladného centra v historickej budove vstupovať len v obmedzenom množstve, tieň preto hľadajú pod korunami stromov. Od majoritných Cyperčanov sú ľahko odlíšiteľní vďaka inej farbe pleti. Stále viac utečencov prichádza z Afriky a ich príbeh sa s malými obmenami opakuje, až vyzerá ako jeden naučený scenár.

.oklamaní

Utečenci na Cyprus neprichádzajú vo vratkých gumených člnoch, ktoré poznáme z iných krajín na brehoch Stredozemného mora. Špecifická politická situácia rozdeleného ostrova im umožňuje využívať oveľa bezpečnejšiu cestu.

„Odišiel som z Kamerunu, potom som dva roky pracoval v Saudskej Arábii, odkiaľ som letel do Turecka,“ hovorí dvadsaťdvaročný mladík z Kamerunu, ktorý tiež čaká na právnu pomoc centra. Z letiska v tureckom Istanbule bez väčších komplikácií priletel do severnej časti ostrova, na juh do Cyperskej republiky prišiel cez pozemnú hranicu. Dostal sa do Európskej únie (EÚ), ostať tu ale nechce.

„Pre nikoho to nie je konečná stanica. Ja chcem ísť ďalej do Veľkej Británie za svojou priateľkou,“ hovorí o svojich plánoch. Na ostrove je už takmer dva roky a stále čaká na to, ako dopadne jeho žiadosť o azyl. Je tu zaseknutý a kvôli pandémii bol vyhostený aj z hotela, kde cyperská vláda poskytovala dočasné ubytovanie žiadateľom o azyl.  

Cyprus je konečnou stanicou pre málokoho a mnohí na ostrov prišli len náhodou. „Našou úlohou v prvých rokoch bolo vysvetľovať im, kde sa vlastne ocitli. Takmer každému, kto prichádzal, sme museli hovoriť, že hoci prekročil hranice Európskej únie, nachádza sa na ostrove ďaleko od pobrežia pevninskej Európy a cesta ďalej nebude taká jednoduchá,“ opisuje prvé stretnutia s migrantmi Elizabeth Kassinis. „Boli presvedčení, že sú v Európe a môžu sa kedykoľvek pohnúť ďalej do Nemecka, Francúzska či Veľkej Británie,“ dodáva. Boli oklamaní.

.ostrovné čakanie na azyl

V roku 2018 požiadalo o azyl v Cyperskej republike podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) 7 713 osôb, v roku 2019 už ich počet stúpol na 12 724. V krajine, ktorá má celkovo len okolo 850 000 obyvateľov vytvára toto číslo obrovský nepomer – približne 1500 žiadateľov o azyl na 100-tisíc Cyperčanov.

Napríklad také Nemecko, ktoré podľa Eurostatu vedie rebríček v množstve žiadostí o azyl za rok 2019, má na 100-tisíc obyvateľov 171 žiadateľov o azyl a druhé Francúzsko 183 žiadateľov o azyl na 100-tisíc Francúzov. A Slovensko? Podľa Ministerstva vnútra SR žiadalo na Slovensku o azyl v minulom roku 232 osôb, čo predstavuje približne štyroch žiadateľov o azyl na 100-tisíc Slovákov.

Cyprus takýto nápor utečencov nikdy neočakával a tak bol prvý utečenecký tábor neďaleko mestečka Kofinou plný ešte skôr, ako sa začala v štatistikách objavovať táto anomália.

Svoju kapacitu 350 osôb naplnil v roku 2017 a obývali ho prevažne sýrske rodiny. Mal byť len miestom dočasného pobytu, niektorí obyvatelia tam však žijú už viac ako dva roky.

Najviac utečencov stále prichádza zo Sýrie, čo je logické. Občianska vojna ani po desiatich rokoch neustáva a ostrov je vzdialený len približne sto kilometrov od jej pobrežia. Zaujímavým je ale nárast utečencov prichádzajúcich z Afriky. Humanitárni pracovníci najčastejšie spomínajú mladých mužov z Kamerunu a Nigérie, v uličkách tábora stretávame aj mladíkov z Guiney.

V rozhovoroch s nimi počúvame opäť ten istý príbeh. Odchod z domoviny za pomoci „cestovného agenta“, cesta do Turecka, let na sever Cypru, prechod hranice a príchod na juh. Dôvody na odchod má každý špecifické. Ozbrojené konflikty v krajine, problémy v rodine, neúnosná chudoba, zlý prístup k vode a základným potravinám, nezamestnanosť, prenasledovanie kvôli viere či presvedčeniu, túžba po vzdelaní. Do severnej časti Cypru sa často dostali vďaka fiktívnym prihláškam na vysoké školy, ktoré im vybavil „cestovný agent“, čo je podľa všetkého označenie pre prevádzača. Po pristátí ale zistili, že ich namiesto niekoľkoročného štúdia čaká iba jediná skúška – prechod cez zelenú hranicu.

.stratení

„Prichádzajú a vlastne vôbec netušia, ako to chodí. Spýtajú sa ich, prečo žiadajú o medzinárodnú ochranu a oni uvedú ekonomické dôvody. A to je koniec,“ hovorí jeden zo zamestnancov utečeneckého tábora v Kofinou pôvodom z Talianska. „Keď sa s nimi ale rozprávate bližšie, zistíte, že ich dôvody sú oveľa komplexnejšie. Lenže oni netušia, čo je to medzinárodná ochrana, kto je utečenec, čo je to doplnková ochrana, čo znamená zamietnutie, čo môžu robiť, ak dostanú zamietnutie, o čo môžu žiadať a aké majú práva,“ pokračuje.

Do tábora na Cypre prišiel pracovať, keď sa situácia začala zhoršovať a ako jeden z problémov vidí náročné azylové konanie aj komplikované nastavenie politík Cyperskej republiky voči cudzincom. Pre obyvateľov tábora preto začal robiť raz týždenne prednášky, počas ktorých im vysvetľuje, aké sú ich práva a ako by mali postupovať pri azylových pohovoroch.

Pridáva sa k nemu aj Manuella, pracovníčka charity, ktorá sa s utečencami stretáva v teréne, v uliciach Nikózie a preplnených nájomných bytoch. „V Nikózii sme najskôr takéto poradenstvo poskytovali osobne, ale to bolo pre nás veľmi vyčerpávajúce a preto sme začali s prednáškami v angličtine, francúzštine a arabskom jazyku,“ dodáva Manuella, podľa ktorej sú takéto informácie pre cudzincov nie len potrebné, sú nevyhnutné.

V postupoch azylového konania a právach vyplývajúcich z medzinárodných dohôd v rámci EÚ sa ťažko orientuje aj bežný Európan. Cudzinci usilujúci sa o vstup do únie o nich často netušia nič. A už vôbec nevedia po grécky, čo je ďalší obrovský problém. V krajine, ktorá ma aj bez nich dosť svojich problémov, sú bez znalosti jazyka a svojich vlastných práv stratení.

.zlyhávajúcu integráciu suplujú dobrovoľníci

Integrácia migrantov je na Cypre, ako Colombova žena. Každý o nej hovorí, každý by ju chcel dosiahnuť, ale nikto netuší, ako by mala vyzerať. Keďže zlyháva systémová integrácia „zhora“, pomáhajú dobrovoľníci a rôzne charitné centrá. „Počas pandémie sa z nás stali doručovatelia jedla, taxikári a učitelia v jednom,“ hovorí Mary Chojnovski z centra The Learning Refuge v Paphose. Dom v prímorskom meste na juhozápade ostrova pôsobí ako veľká obývačka, sklad a škola umenia v jednom. Počas lockdownu kvôli pandémii COVIDU-19 sa aj z neho stalo predovšetkým zázemie pre rozvoz potravinových balíčkov.

V centre v Paphose sa stretáva najmä komunita sýrskych rodín. „Deti aj dospelých učíme po grécky a anglicky a pomáhame im zaradiť sa do života na Cypre,“ dodáva s typickým britským akcentom Mary, ktorá sa profesionálne venuje výtvarnému umeniu a tvorbe mozaík. Centrum vzniklo na podnet sýrskej ženy Rehab Al Habrat. Ktorá prišla na Cyprus už v roku 2003 a po vypuknutí vojny v Sýrii požiadala na ostrove aj so svojou rodinou o azyl.

„So školou sme začali v mojom dome a základnou ideou bolo učiť deti po grécky alebo anglicky, aby to mali v škole ľahšie. Napadlo mi to, keď som išla do školy pre svoje deti a videla som tam veľa detí zo Sýrie, ktoré ničomu nerozumeli,“ opisuje Rehab a jej slová sa miešajú s hlučnými cikádami skrývajúcimi sa v korunách stromov na záhrade. Dom, ktorý dnes slúži centru, našli až rok po tom, ako učili u nej doma. Ako najväčšiu výzvu v začiatkoch centra vnímala potrebu naučiť deti spolupracovať. „Hlavne tí najmenší nepoznali nič iné, ako vojnu. Jeden druhého sa pýtali, k akým náboženským menšinám patria, či je niekto jezída alebo alavita. Stále premýšľali, ako vo vojne a potrebovali čas, aby pochopili, že sú v bezpečí,“ dodáva Rehab a pozerá sa na deti, ktoré si na dvore spoločne maľujú a hrajú sa. Už vedia, že sú v bezpečí, hoci netušia, aká budúcnosť ich čaká.

Starostlivosť o najzraniteľnejších spája miestnych Cyperčanov aj migrantov, ktorí sa na ostrove už usadili. Cyprus, ako významný ostrov v Stredozemnom mori, mal celé storočia kontakt s cudzími krajinami a kultúrami. Dnes ale stojí pred výzvou, ktorú nikto nečakal – vysporiadať sa s tisíckami migrantov a pomôcť im zaradiť sa do života. „Ak spoločnosť nie je prívetivá, je ťažké volať svoj nový domov domovom,“ dodáva Emlia Stravolidou z UNHCR Cyprus. Dodáva, že OSN celosvetovo eviduje až 79,5 miliónov ľudí, ktorí boli nútení opustiť svoj domov.

Migranti na Cypre stále čakajú, ako sa skončí ich príbeh. Domov sa vrátiť nemôžu, na to má každý svoj vlastný dôvod. A ešte stále nevedia, či raz budú môcť nazvať Cyprus alebo inú európsku krajinu svojím domovom.

Autor: Ivana Šalgová

Foto: Irina Adamova

clanok vznikol vďaka projektu MIND a bol uverejnený na webe www.tyzden.sk

https://www.tyzden.sk/reportaze/67120/oklamani-a-v-pasci-na-cyprus-prichadza-stale-viac-utecencov-casto-netusia-kam-prisli/