Aktuality

Čo máme nové?

Peter Köles zo Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku: Je dôležité myslieť do budúcna a vychovávať ľudí odolných voči dezinformáciám

pridal: charita | dátum: 24. septembra 2020 | kategória: Aktuality

Vo vedomí našej spoločnosti vyvoláva migrácia emóciu strachu až hnevu, pocit ohrozenia a nutkanie chrániť sa. Je však migrácia naozaj najväčšou súčasnou hrozbou, za ktorú ju považujeme, a z čoho tento strach vyplynul? Na tému bezpečnosti a migrácie sme sa rozprávali s Petrom Kölesom, riaditeľom Slovenského inštitútu pre bezpečnostnú politiku (Slovak Security Policy Institute).

Peter Köles Foto – Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku SSPI

V rozhovore sa okrem iného dozviete:

  • Prečo nie je migrácia pre Slovensko hrozbou, za akú ju považujeme
  • Aké sú skutočné súčasné bezpečnostné hrozby pre Slovensko
  • Prečo sú dezinformačné weby nebezpečné a ako proti nim bojovať
  • Prečo je potrebná zmena v školstve a čo sa na dejepise nedozviete
  • Akú komunikáciu od štátu a jeho predstaviteľov potrebujeme

Existuje prepojenie medzi bezpečnosťou a migráciou?

Tieto dva pojmy sú vzájomne previazané a ovplyvňujú sa. Migrácia môže náporom na hranice spôsobovať alebo zdanlivo vytvárať bezpečnostnú hrozbu, ako sme to videli v časoch masovej migrácie v rokoch 2015 a 2016. Naopak, migrácia môže byť zapríčinená nebezpečnou situáciou v regióne, napríklad ozbrojeným konfliktom, pre ktorý sú ľudia nútení opustiť svoje domovy a uchýliť sa do bezpečnejšej krajiny.

Podľa štatistík Eurobarometra považujú Slováci imigráciu za najväčšie bezpečnostné riziko. Hneď druhým v poradí je terorizmus. Sú tieto obavy opodstatnené? 

Z pohľadu tvrdých dát nie. Slovensko nie je vyhľadávanou destináciou pre migrantov. Tieto obavy sú spôsobené viacerými faktormi, aj životnou úrovňou na Slovensku. V rámci Európskej únie sú však krajiny s vyššou životnou úrovňou, ktoré majú prijateľnejšie podmienky pre migrantov. A Slovensko ako krajina nie je zaujímavá ani pre prípadných teroristov, keďže nemáme zlé vzťahy so žiadnou krajinou. Na druhej strane chápem, že nám vyšli takéto výsledky. Predsa len, terorizmus láka média. Vidíme to a to v nás vyvoláva strach z terorizmu. To isté sa deje s migráciou. Mali sme tu rok parlamentných volieb 2016, kedy každá z kandidujúcich politických strán tvrdila, že migranti pre nás predstavujú bezpečnostné riziko a hrozbu a ľudia sa začali báť.

Samozrejme, do veľkej miery je to spôsobené aj neznalosťou na Slovensku. Nemáme veľa migrantov, preto ich ľudia nepoznajú, ani ich kultúru. A ak niekto povie, že sa k nám nasťahuje desaťtisíc migrantov, ktorí budú ničiť našu kultúru, vyvoláva to v ľuďoch prirodzene strach.

Je známe, že Slovensko a krajiny V4 sú osobitne zdržanlivé, až nepriateľsky naladené voči cudzincom, najmä z moslimských krajín a z krajín afrického kontinentu. Cudzinci sú považovaní za nebezpečných z dôvodu inakosti ich kultúry, ale tiež kvôli tomu, že si ich spájame s teroristickými útokmi v mene islamu. Majú krajiny V4 skutočne nižšiu úroveň kriminality a teroristických útokov, keďže prijímajú menej cudzincov?

Priznám sa, že tu nepoznám presné štatistiky, ale môj pocit je, že teroristické útoky sa v krajinách V4 neodohrávajú tak často. Mieru kriminality neviem posúdiť, ale na Slovensku je pomerne nízka. Tému migrantov v rámci V4 vnímam skôr ako politickú než bezpečnostnú tému. Strach ľudí strednej a východnej Európy pred migráciou je podľa mňa do veľkej miery spôsobený históriou a tým, že sme zažili komunistický režim a železnú oponu, kedy ľudia necestovali a nemohli spoznávať rôznu kultúru. Vytvorili sme si predsudky, ktoré sa ťažko búrajú, hlavne u starších generáciách.

Takže ide najmä o predsudky spôsobené históriou a neskôr politizáciou témy migrácie? 

Áno.

Nielen v krajinách V4, ale aj naprieč Európou sú cudzinci často vykresľovaní ako zdroj kriminality. Podľa údajov hraničnej a cudzineckej polície máme na Slovensku okolo 143 000 cudzincov alebo migrantov. Sú cudzinci u nás páchateľmi alebo obeťami trestných činov? 

Opäť nepoznám presné čísla a štatistiky, ale všeobecne platí, že aj medzi cudzincami nájdete aj páchateľov, aj obete trestných činov. Z dát vyplýva, že najčastejšie páchajú trestné činy cudzinci pochádzajúci z Českej republiky alebo Ukrajiny, čiže naši „bratia“, nie moslimovia alebo ľudia z Ďalekého východu. Je to dané aj tým, že Čechov, Ukrajincov a občanov z okolitých krajín je tu objektívne viac. Nepoznám presné čísla, ale kriminalita cudzincov je na pomerne nízkej úrovni. Čo sa týka obetí trestných činov, štatistiky sa v tejto veci nevedú. Vieme, akej národnosti sú páchatelia trestného činu, ale nepoznáme národnosť obetí.

Prečo sa nevedú žiadne štatistiky o obetiach? Mali by sa viesť?

Určite by to pomohlo, aby sme si spravili obraz o tom, či nám migranti naozaj spôsobujú kriminalitu, alebo sú, naopak, jej obeťami.

Slovensko odmieta povinné kvóty, udeľuje veľmi nízke počty azylov a ľudom pochádzajúcim zo zahraničia, najmä mimo EÚ, ukladá zložité byrokratické podmienky. Ochráni Slovensko súčasný postoj migračnej politiky pred tými migrantmi, ktorí by mohli byť potenciálne nebezpeční?

Povinné kvóty nie sú podľa mňa dobrým riešením a myslím si, že dnes už o tom nikto v rámci Európskej únie nepochybuje. Odmietavý postoj k migrácii môže do určitej miery ochrániť Slovensko pred príchodom väčšieho počtu migrantov a je pravda, že Slovensko má tvrdú politiku voči udeľovaniu azylov. Naša politika dokáže odradiť ľudí, aby sem prichádzali, a je otázne, či je to správne. To ja neviem posúdiť. Treba však povedať, že žijeme v Európskej únii a sme súčasťou Schengenského priestoru, čiže ak migrant alebo cudzinec dostane povolenie v jednej krajine, môže sa voľne pohybovať po celom Schengenskom priestore. To, že my si sem nepustíme migrantov, neznamená, že k nám neprídu z inej krajiny.

Hypoteticky, ak by sme hranicu, akú máme s Ukrajinou, mali všade, pomohlo by to, alebo by nás to prenieslo do obdobia komunizmu? 

Žijeme v Európskej únii a mnohí mladí ľudia nevedia, aké to bolo. Mám 15-ročného brata, ktorý si nepamätá, že sa niekedy čakalo na hraniciach, aj keď ste cestovali len do susedného Česka alebo Maďarska. Dnes je to nepredstaviteľné. Videli sme na začiatku korona-krízy, keď Slovensko uzavrelo svoje hranice, aké problémy v preprave a v nákladnej doprave vytváralo opätovné zavedenie kontrol, ako to ľuďom komplikovalo život. Myslím, že o tomto nikto z rozumných politikov dnes neuvažuje, pretože by sme stratili jeden z najciteľnejších benefitov plynúcich z Európskej únie – možnosť voľného pohybu.

Ozývajú sa hlasy, že akonáhle cudzinec spácha trestný čin, mali by sme ho deportovať do krajiny jeho pôvodu. Je politika vyhosťovania cudzincov účinná? 

Ak by sme pristupovali k vyhosteniu všetkých, ktorí sa dopustili trestného činu alebo priestupku, mohlo by to pomôcť. Na druhej strane si však musíme uvedomiť, že aj Slováci sú migrantmi v zahraničí a ak by sa rovnaký postup aplikoval na nás, nie každému by sa to páčilo. Treba sa na to pozrieť z obidvoch strán a posúdiť, nakoľko závažný je spáchaný trestný čin a nakoľko je potrebné vyhostenie.

Stretli sme sa s tvrdením odborníčky, že oveľa nebezpečnejší než migranti z tretích krajín, ktorí nelegálne prekračujú hranice európskych krajín a usilujú sa o lepší život, sú práve tí migranti, ktorí prídu legálnou cestou, lebo si to môžu finančne dovoliť. Napríklad korupciou získajú víza alebo povolenie na pohyb či na prácu. Dá sa to takto zovšeobecniť? 

Všeobecne sa ťažko posudzuje riziko, ktoré predstavujú majetnejší migranti, a riziko, ktoré predstavujú tí chudobnejší, napríklad z ekonomického hľadiska. V zahraničí a najmä v tretích krajinách existuje biznis špeciálnych agentúr, ktoré žiadateľovi vytvoria falošnú identitu, falošné doklady. Ani naše úrady nevedia často odhaliť, že ide o falošnú identitu, pretože ich systém je prepracovaný a veľmi dobre funguje. Je ťažké dopátrať sa k pravde. Ale to isté platí pri migrantoch bez dokladov. Nevieme nič o ich pôvode a o väzbách na ďalšie organizácie. Každý prípad treba posudzovať individuálne.

Agentúry, ktoré robia nábor na Ukrajine či v Srbsku, dokážu vybaviť povolenie na vstup do Schengenu v Poľsku alebo v Maďarsku, kde je to jednoduchšie, a odtiaľ cudzincov prepravia na Slovensko. Agentúry často nepreložia pracovnú zmluvu, nevysvetlia danému človeku, že vízum, ktoré dostal, je napríklad iba na tri mesiace. Nakoniec na to doplatí práve cudzinec, ktorý je v mnohom obeťou. Ako sa dá predchádzať takýmto organizovaným trestným činom, ktoré sú často spojené až s vykorisťovaním?

Toto je určite otázka na štátne orgány, či už políciu, cudzineckú políciu, alebo inšpektorát práce, aby nejakým spôsobom zasiahli. Viem si predstaviť, že je to veľmi náročné, pretože agentúry nie sú registrované na Slovensku, operujú z tretích krajín, kde je dosah slovenských orgánov veľmi obmedzený. Vyžaduje si to medzinárodnú kooperáciu a ochotu úradov tretích krajín, aby spolupracovali.

Aké sú skutočné bezpečnostné hrozby pre obyvateľov Slovenska v súčasnosti? 

Osobne som viac nepokojný z toho, že susediaca krajina je vo vojnovom stave, než z príchodu migrantov na Slovensko. Treba si uvedomiť, že od konca 90. rokov nebola vojnová línia tak blízko Slovenska, ako je dnes. To je celkom závažný problém. Ďalej tu máme rôzne nové spôsoby vedenia boja, tzv. hybridnú vojnu, ktorej aktéri vyvíjajú vojnové aktivity v čase mieru. Najhmatateľnejší a najviditeľnejší dôsledok toho je šírenie rôznych dezinformácií, aj o migrantoch, aj o príslušnosti Slovenska k niektorým organizáciám ako EÚ a NATO.

Ďalšou veľkou témou je kybernetická bezpečnosť. To je niečo, čo dnes len naberá na závažnosti. V susednom Česku sme na začiatku pandémie koronavírusu zažili prípad kybernetického útoku na Brnenskú nemocnicu a ja si viem predstaviť, že to dokáže paralyzovať zdravotnícky systém. Taktiež klimatické zmeny. Teraz nie sú akútnou bezpečnostnou hrozbou, avšak do budúcnosti predstavujú naozaj závažné riziko. Predpokladajme, že o pár rokov sa zdvihne teplota Zeme. Niektoré miesta sa stanú prakticky neobývateľnými, čo spôsobí, že ľudia z týchto oblastí budú migrovať. Pravdepodobne nastanú konflikty o vodu. To všetko sa bude diať práve v oblastiach subsaharskej Afriky, severnej Afriky alebo Blízkeho východu, ktoré sú problémové alebo nestabilné už dnes. To musíme brať do úvahy aj keď uvažujeme o hrozbách pre Slovensko.

Nezaobídeme sa bez globálneho pohľadu. 

Určite nie.

V rámci projektov na Slovenskom bezpečnostnom inštitúte sa venujete nepravdivým či polopravdivým informáciám. Prečo sú dezinformácie nebezpečné, ako proti nim bojujete a čo s tým môžeme robiť my, mladí ľudia? 

Po anexii Krymu sme zistili, že tu máme rôzne pochybné weby, ktoré sa tvária ako spravodajské alebo seriózne, no ktoré šíria rôzne polopravdy a dezinformácie, či už o Kryme, alebo o veciach, ktoré som už spomenul. To je závažný problém, preto sme sa tomu začali bližšie venovať. Cieľom dezinformátorov nie je presvedčiť vás o svojej pravde, ale priniesť toľko protichodných informácií, v ktorých sa bežný človek stratí, až nadobudne pocit, že nie je možné dopátrať sa objektívnej pravdy a rezignuje. Dezinformácie narúšajú aj dôveru občanov v štátne inštitúcie a organizácie, ako sú Európska únia alebo NATO, ktoré sú základným kameňom euroatlantického spoločenstva. Je veľmi jednoduché vytvoriť dezinformáciu, vyvrátiť ju trvá niekedy aj hodiny. Často obsahujú do veľkej miery pravdivé skutočnosti, avšak jedna vložená veta mení kontext celého článku.

Dezinformačné weby často preberajú tlačové správy, preto sa tá istá správa objaví na Denníku SME, Denníku N, ale aj na Hlavných správach. Čo je v skutočnosti nebezpečné, sú ich vlastné, autorské texty. V nich zlepia rôzne udalosti a prezentujú ich zo svojho pohľadu. A čo s tým môžeme urobiť my? Používať kritické myslenie, neveriť všetkému, čo čítame, overiť si informácie, ideálne z viacerých zdrojov, a keď si nie sme istí, používať viaceré nástroje, ako je napríklad databáza konšpiratori.sk alebo projekt Checkbot, ktorý vás sériou otázok nasmeruje k overeniu, či je článok naozaj vierohodný.

Kritické myslenie nie je dosiaľ súčasťou kurikula slovenských škôl, v tom ich nahrádzajú mnohé organizácie a vzdelávacie inštitúcie. Je potrebné zmeniť systém školstva a spôsob vzdelávania? 

Bez pochýb. Je to prvá vec, na ktorú by sme mali myslieť, ak chceme bojovať proti dezinformáciám. Náš inštitút robil veľa projektov, v ktorých sme vzdelávali mladých ľudí, ale aj učiteľov, ako učiť kritické myslenie, a dostupný je aj online kurz. Je nutné urobiť zmenu v školských osnovách a je potrebné zaviesť mediálnu výchovu alebo kritické myslenie. Rovnako dôležité je zamyslieť sa nad tým, ako učíme dejepis. Sám som bol pomerne nedávno študentom. Celý rok sme sa učili o praveku a staroveku. Moderné dejiny sme ukončili rokom 1948 a rok 1989 sme preleteli na jednej hodine. Moderné politické dejiny a moderné dejiny celkovo chýbajú, čo spôsobuje, že človek je ľahšie manipulovateľný, pretože nemá dostatok informácií.

Zmena školského systému je behom na dlhú trať. Ak dnes urobíme rozhodnutia, výsledok sa dostaví možno o päť, šesť rokov. Nie je to ani politicky populárne, neprinesie to rýchle politické body. Ale je dôležité myslieť do budúcna a vychovávať ľudí odolných voči dezinformáciám, ktorí budú vedieť myslieť kriticky.

To jednoznačne, ale čo s nami, ktorí už máme hodiny dejepisu, končiace rokom 1948, resp. 1989, za sebou? Je nás väčšina z tých, ktorí máme volebné právo. Ako pozitívne ovplyvniť tých, ktorí na nasledujúcich päť rokov ešte nepocítia zmenu v školstve? 

Kritické myslenie je len jedným z krokov, ktoré treba urobiť. Potrebná je strategická komunikácia štátu. Štát by si mal zadefinovať, kto je jeho cieľové publikum, a zvoliť vhodné kanály, aby k nim túto informáciu dostal. Dobrým príkladom je nedávna a ešte prebiehajúca pandémia koronavírusu, kedy boli informácie z veľkej miery dostupné, ale neboli komunikované kanálmi rozšírenými medzi ľuďmi. Bolo by vhodné využívať sociálne siete a online reklamu viac než klasickú inzerciu v novinách alebo reklamu v televízii, čo má stále určité opodstatnenie pre skupinu obyvateľov. Rovnako podstatné je, aby si tému dezinformácií osvojili politici. Téma už tu je, hovorí o nej občianska spoločnosť, ale doteraz ako keby nemala politickú podporu. Vláda ju vždy nejakým spôsobom deklarovala, no skôr sa k nej hlásili niektoré rezorty, predovšetkým Ministerstvo zahraničných vecí a Polícia SR, ktorá má stránku upozorňujúcu na hoaxy. Téma musí mať vysoké politické krytie a politickí predstavitelia si musia uvedomiť, že je dôležité sa ňou zaoberať.

Ako môže občianska spoločnosť tlačiť na to, aby si politici tému osvojili? 

Prebieha viacero stretnutí predstaviteľov vlády a rôznych rezortov s predstaviteľmi občianskeho sektora. Musím povedať, že debata je veľmi dobrá a zdá sa, že súčasní politickí predstavitelia chápu potrebu riešenia. V príprave sú akčné plány, ako sa venovať hybridným hrozbám, pretože dezinformácie sú len jednou z častí hybridných hrozieb. Z pohľadu laikov možno tou najviditeľnejšou, no sú aj iné, dôležitejšie alebo závažnejšie aspekty, ktoré nie sú viditeľné bežným ľuďom.

Môžete to nejako rozviesť? 

Sú to napríklad rôzne spravodajské operácie, strategické investície, kybernetické útoky a podobne, ich spektrum je veľmi rôznorodé. Konkrétne kroky by sme mali vidieť už čoskoro a na základe toho bude možné rozpoznať, ako sa k tomu vláda postavila a či sa situácia zlepší.

S dezinformáciami a s migráciou súvisí extrémizmus. Akú podobu má extrémizmus na Slovensku, ako ho vieme ako laici rozpoznať? Aké skupiny ohrozuje? 

Necítim sa byť odborníkom na tému extrémizmu, no z toho, čo pozorujem, Slovensko má tradíciu v pravicovom extrémizme, ktorý usiluje o odstránenie demokratického režimu a najčastejšie sa prejavuje tým, že upiera základné práva menšinám a určitým skupinám. Na Slovensku sú toho konkrétnou podobou väčšinou antisemitizmus, anticiganizmus – nenávisť voči Rómom, islamofóbia, homofóbia a podobne. Ako extrémisti vstupujú do politiky, už sa nehovorí o moslimoch alebo Rómoch, ale o parazitoch, príživníkoch, kriminálnikoch a podobne. Slovník sa mení, no stále sa útočí na určité skupiny so snahou uprieť im základné práva. Trápi ma, že máme stranu, ktorá má členov odsúdených za extrémistické trestné činy, dokonca odsúdeného poslanca, no ideológiu šíri ďalej. Na komplexné problémy ponúka veľmi jednoduché riešenia, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať dobré a lákavé, hoci vyžadujú oveľa komplexnejšie stanovisko, a neponúka žiadnu alternatívu. Extrémistické skupiny sa snažia vyčleniť Slovensko a spraviť z neho neutrálny štát, čo v momentálnom svete nie je možné. Vyvolávajú útoky, ktoré z verbálnych môžu prerastať do fyzického napádania, a to považujem za problém.

Zmena slovníka, o ktorom hovoríte, kde sa slovo Róm supluje slovom parazit a podobne, pripomína v mnohom 40. roky na Slovensku v súvislosti so židovskou menšinou. Poznáme následky. Ako to zmeniť? 

V prvom rade musíme hovoriť o tom, čo sme na Slovensku nedávno zažili. Dôležitá je výučba v dejepise. Obdobie Slovenského štátu je, podľa mňa, veľmi problematické obdobie a v rámci slovenských dejín mu nie je venovaná dostatočná pozornosť. Preto je Slovenský štát často zneužívaný extrémistami.

Čo môžeme urobiť je nebáť sa hovoriť a nebáť sa konfrontovať týchto ľudí slovami, pretože prívrženci extrémistických hnutí sú veľmi aktívni na Facebooku. Častokrát sú ich argumenty veľmi slabé a tým, že sa odhodláme do slovnej výmeny, vieme aj my pôsobiť na ľudí, ktorí síce príspevky nekomentujú, no prečítajú si diskusiu. Na sociálnych sieťach je malé percento ľudí, ktorí sú presvedčení pre jednu alebo druhú stranu, a veľké percento tých, ktorí sú niekde medzi. Ak budeme nečinní, nechávame priestor ľuďom, ktorí pod rúškom anonymity šíria svoju ideológiu, aby presvedčili aj ostatných. Je potrebné, aby sme namiesto vulgárnej konfrontácie používali čisto racionálne argumenty – mnohokrát je to veľmi efektívne.

Akonáhle má človek strach, schopnosť racionálne rozlišovať sa rapídne zužuje. Na Slovensku je mnoho médií, konšpiračných alebo bulvárnych, ktoré šíria informácie založené na strachu alebo vyvolávajúce strach. Ako argumentovať v takej situácii, napríklad v súvise s migráciou? 

Tu je dôležitá komunikácia smerom od štátnych inštitúcií, ktorá vysvetlí, že migrant sa nerovná teroristovi alebo niekomu, kto prišiel parazitovať a zničiť našu kultúru. Je potrebné dávať slovo organizáciám, ktoré sa venujú migrácii, pracujú s prichádzajúcimi cudzincami a takýmto spôsobom motivovať verejný priestor.

Peter Köles sa venuje problematike informačnej vojny, dezinformácií a hybridnej vojny a je súčasným riaditeľom Slovak Security Policy Institute, ktorý prevádzkuje portál Antipropaganda.sk. Predtým dva roky pôsobil na Oddelení strategickej komunikácie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, kde sa venoval predovšetkým realizácii komunikačného programu #WeAreNATO, monitoringu sociálnych sietí a identifikácii dezinformácií šíriacich sa v online priestore. Peter v minulosti absolvoval stáže na politickej sekcii Veľvyslanectva SR vo Washingtone, v kancelárii poslancov Národnej rady SR. V roku 2018 ukončil bakalárske štúdium v odboroch medzinárodné vzťahy a bezpečnostné a strategické štúdiá na Masarykovej Univerzite v Brne, kde pokračuje v štúdiu na magisterskom stupni. Hovorí po anglicky a rusky, ovláda základy španielčiny.

Zdroj: disi.stratpol.sk

Rozhovor uskutočnila: Majka Viglašová, koordinátorka advokačných aktivít projektu MIND

Foto: Slovenský inštitút pre bezpečnostnú politiku SSPI