Pre koordinátorku dobrovoľníkov KRISTÍNU RYŠAVÚ (36) z Trnavskej arcidiecéznej charity je vždy veľkým prekvapením, koľko ľudí je ochotných vo svojom voľnom čase pomáhať druhým. „Dobrovoľníci sú neplatení, nie preto, že sú bezcenní, ale preto, že sú neoceniteľní,“ takéto motto visí v charitnej dielničke, kde sa s nimi stretáva. Nedávno za svoju prácu v oblasti dobrovoľníctva získala ocenenie Srdce na dlani.
Charita patrí medzi tie organizácie, ktorá sa stará nielen o ľudí v núdzi, ale aj o tých, ktorí chcú pomáhať nezištne v úlohe dobrovoľníkov. Ponúka im rozmanité príležitostí pre dobrovoľníkov – deti, dospelých aj seniorov. Mnohí sa vracajú opakovane a charita sa im stala druhým domovom, kde nachádzajú nové priateľstvá a učia sa novým veciam. Zaujímalo nás, ako to funguje v Trnave, kde medzi dobrovoľníkmi na každej akcii panuje veľká súdržnosť.
Mali ste skúsenosti s dobrovoľníctvom aj predtým, než ste začali pôsobiť na trnavskej charite?
Počas materskej dovolenky som vypomáhala v sociálnom podniku Baterkáreň v Trnave. Založili ju moje kamarátky a veľmi sa mi páčil celý koncept tohto projektu. Je to také reuse-centrum, takže ľudia im tam nosili veľmi veľa vecí, ktoré sme museli triediť a upratovať. Pripravovali sme aj rôzne akcie od bazárov, cez kurzy, vzdelávania a podobne. Dievčatá mali veľa nápadov, organizovali veľa podujatí, tak som im s tým pomáhala, učila sa novým veciam a starala sa aj o iných dobrovoľníkov.
Keď ste si po materskej dovolenke hľadali prácu a našli ponuku charity, ktorá hľadala koordinátora dobrovoľníkov, už ste zrejme tušili, o čo ide.
Mala som len istú predstavu. Kolega, ktorý tu bol predo mnou, dal tejto pozícii všetko, a potreboval sa už posunúť, ísť ďalej. Práca s dobrovoľníkmi nie je jednoduchá, je to práca s ľuďmi. Myslím si, že keď človek pracuje s ľuďmi, mal by meniť pozície, aby nevyhorel. Odo mňa sa očakávalo, že to dobrovoľníctvo posuniem zase niekam ďalej. Bola som viac menej hodená do vody, kolega ma ani nemal kedy zaučiť, lebo práve v čase môjho nástupu sa jeho manželke narodil syn a bol pri nich. Mám síce aj kolegyňu Táničku, ktorá mi bola vo všetkom nápomocná, robí však len na polovičný úväzok a keď poobede odišla domov, ostala som tu sama a cítila som sa stratená. Pomohlo mi však, že dobrovoľníctvo na charite má v Trnave dobre našliapnuté a už tu bolo zopár stálych dobrovoľníkov, vďaka ktorým som sa mohla rýchlejšie adaptovať.
Aká bola vtedy kapacita dobrovoľníkov?
Mali sme s dobrovoľníkmi uzatvorených okolo 40 zmlúv, z toho 15-20 dobrovoľníkov k nám chodilo pomáhať pravidelne. Za to obdobie roka a pol, čo som tu, sa nám počet zmlúv zdvojnásobil, a taktiež pribudli ďalší aktívni dobrovoľníci. Jeden ukazovateľ je však počet zmlúv, druhý to, koľko tých dobrovoľníkov je aktívnych.
Toho, že by vám nemal kto pomôcť, sa zrejme teda neobávate.
Vždy sa obávame. Dobrovoľníci môžu a nemusia prísť, je to ich vôľa sa rozhodnúť a my ich nemôžeme nútiť. Vždy, keď pripravujeme akciu, snažíme sa o nej dobrovoľníkov včas informovať, aby si zariadili pracovné, ale aj súkromné povinnosti tak, aby nám boli nápomocní. No aj napriek tomu je tu riziko, že neprídu, hoci nám to sľúbili. Je to iné, ako keď nepríde zamestnanec, ktorý svoju neprítomnosť musí nejako vysvetliť, vydokladovať. Dobrovoľník nemusí udať žiaden dôvod. Keď nepríde, je to len a len jeho vec. Našťastie, musím pochváliť našich dobrovoľníkov, s ktorými, keď sa dohodnem, väčšinou prídu. Veľmi si to cením, pretože pre mňa, hoci aj ja som bola dobrovoľník, je stále neuveriteľné, že toľko ľudí nám chce vo svojom voľnom čase nezištne pomáhať.
Existuje spôsob, ako si vychovať dobrého a spoľahlivého dobrovoľníka?
Neviem či je nejaká univerzálna forma ako to docieliť, ale mne sa osvedčilo, že mi na dobrovoľníkoch záleží. Za tú krátku dobu, ktorú som tu, som si uvedomila, že je potreba venovať im veľa času a vytvoriť im podmienky, aby sa u nás cítili dobre, aby mali pocit, že niekam patria, že ich máme radi a že sú pre nás dôležití. Nedá sa byť s každým za dobre, ale keďže tých dobrovoľníkov potrebujeme, hľadáme možnosti, aby ich a naše potreby boli naplnené.
Zúčastnila som sa viacerých akcií trnavskej charity, kde som stretla veľa dobrovoľníkov, ktorí pomáhali a cítila som tú ich vzájomnú súdržnosť.
Som rada, že je to zvonku tak vidno, a zároveň je to pre mňa veľmi dobrá spätná väzba. Nie je to však len moja zásluha, lebo dobrovoľníkom sa charita venuje už dlhšie. Je to zásluha celého kolektívu. Naši dlhodobí dobrovoľníci poznajú aj našich zamestnancov, lebo sa s nimi pravidelne stretávajú, či už na akciách alebo len tak u nás v dielničke pri práci. A potom, musím sa priznať, máme šťastie na ľudí. Sami nás vyhľadávajú a chcú byť súčasťou toho, čo robíme, kým sme.
Takže nepotrebujete robiť žiaden nábor?
Netvrdím, že by sme nepotrebovali, ďalší nábor. Sem tam zverejníme výzvu na sociálnych sieťach.
Ako k vám teda prichádzajú noví dobrovoľníci?
Často krát si nás nájdu úplne sami. S našim charitným stánkom a dobrovoľníkmi chodíme na rôzne podujatia a ukazujeme druhým, čo spolu s dobrovoľníkmi a celou charitou, napríklad v rámci tvorivých dielní, robíme. Poprípade si zorganizujeme nejaké podujatie, kam pozveme napríklad deti. Medzitým sa môžeme rozprávať s ich rodičmi, oni sa potom chcú sami zapojiť alebo povedia o nás niekomu ďalšiemu.
Vedeli by ste charakterizovať, kto všetko sú vaši dobrovoľníci?
Mala by som asi konečne spraviť nejakú štatistiku, lebo sa ma na to všetci pýtajú, no ja na to nemám presnú odpoveď. Respektíve, sú to všetci – od detí zo základných, stredných škôl až po vysokoškolákov, od ľudí so základným vzdelaním až po nadpriemerne inteligentných ľudí z klubu Menza a taktiež ľudia v produktívnom veku, ale aj seniori. Našťastie, naša zložka s dobrovoľníkmi je obrovská. Sami sa postupom času „vyprofilujú“ na tých, ktorí chodia vypomáhať len na naše akcie a potom takých, ktorých kvality už poznáme a majú pridelenú svoju prácu, v ktorej sa cítia dobre a robia ju radi. Máme napríklad jednu pani, ktorú baví piecť oplátky, potom máme dobrovoľníkov, ktorí vyrábajú hlinené dukáty (špeciálne platidlo, ktorým môžete v Trnave podporiť ľudí na ulici, dostanú zaň na charite jedlo, alebo sa môžu umyť, či oprať sa veci, pozn. red.), ďalší dobrovoľníci zase radi šijú alebo obsluhujú v charitnej kaviarni Špitálik. Máme dosť dobrovoľníkov aj z radov ukrajinských odídencov, ktorí sú vďační charite za pomoc, ktorú im poskytla a chcú sa takto odvďačiť. Mnohé ukrajinské ženy nám varia či pečú na akcie. Máme aj „našu“, Oľgu, ktorá chodí s nami na akcie, je veľmi kreatívna, organizuje si dielničky pre deti a okrem toho robí dievčatkám krásne účesy.
Každý si teda môže vybrať, čo bude na charite robiť?
Keď k nám príde nový dobrovoľník, je dôležité sa s ním rozprávať, aby som zistila jeho predstavu. Keďže máme široké portfólio aktivít, ponúknem mu ich na výber. Je veľmi potrebné, aby som ich počúvala. Ak by som dobrovoľníkovi dala upratovať naše priestory a jeho baví šiť, tak mi ďalší krát nepríde. Aj keby nevedel šiť a mal by o to záujem, tak mu tú možnosť dám, aby sa u nás cítil dobre. Zároveň vyskúšame aj iné veci. Kým nájdete kvality každého dobrovoľníka, prejde často krát veľa času a je to možno troška zdĺhavý proces, ale veľmi potrebný, ak chceme, aby prišiel aj na budúce a robil aj to, čo potrebujeme my. Ak však tento proces podceníte, môžete prísť o veľmi dôležitých ľudí. Mali sme napríklad jednu dobrovoľníčku, veľmi šikovnú ženu, ktorá bola sestričkou na ARO. Vo voľnom čase k nám chodila pomáhať. Keď sem prišla, zložila si veci, sadla si za šijací stroj a šila. Raz som si potrebovala odbehnúť a poprosila som ju, či by nepostrážila kaviareň, keďže tu iný dobrovoľník nebol. Všetko spravila, obslúžila zákazníkov, naservírovala kávu, ale potom ma prosila, aby som ju už nikdy nedávala do kaviarne, že nechce byť v kontakte s ľuďmi, lebo ich má v práci dosť. To bola presne lekcia o tom, že naozaj treba rešpektovať potreby dobrovoľníka a dať mu takú aktivitu, pri ktorej sa cíti dobre.
Sú také aktivity, ktoré dobrovoľníci preferujú?
Napríklad obsluhovanie v charitnej kaviarni. Taktiež majú radi zbierky a akcie, kam chodíme s naším stánkom a prezentujeme našu tvorbu a naše služby. Mnohí z nich sú hrdí, keď vystupujú pod značkou CHARITA. Tiež sa im páči, keď chodíme za seniormi do zariadenia v Cíferi neďaleko Trnavy a trávime s nimi čas, napríklad rozprávaním alebo hraním spoločenských hier, prípadne spolu niečo tvoríme. Problém však je, že väčšina dobrovoľníkov môže chodiť až po pracovnej dobe, čo zase úplne nevyhovuje nám s kolegyňou, keďže aj my máme svoje rodiny, ktorým sa venujeme. Rozmýšľame preto o tom, ako by sme im mohli vyhovieť, aby k nám ľudia mohli chodiť po pracovnej dobe, lebo si myslíme, že takých je tiež dosť.
Môžu dobrovoľníci na charite realizovať aj vlastné nápady?
Môžu, a tomu sa aj veľmi tešíme. Napríklad sa nás vlani jeden dobrovoľník pýtal, či by v našej kaviarni nemohol organizovať filmové večery. Tak sme mu dodali premietačku a plátno, on si zostavil program a každé dva týždne sa premietalo. Sme otvorení akýmkoľvek nápadom a podnetom, keďže naše vlastné možnosti, aj personálne, sú obmedzené.
Ocenenie Srdce na dlani ste získali za Zbierku školských pomôcok, do ktorej sa vo veľkej miere zapájajú tiež dobrovoľníci. Ich úlohou je oslovovať okoloidúcich, aby sa do zbierky zapojili a prispeli. Je medzi dobrovoľníkmi záujem o túto aktivitu?
Nám sa pri takýchto akciách osvedčilo osloviť na spoluprácu školu a skontaktovať sa so zanietenými pani učiteľkami. Verte mi, každá škola takú pani učiteľku má. Takú, ktorá nechce deti len vzdelávať, ale aj formovať. Takáto pani učiteľka potom vie vybrať a namotivovať žiakov, vie im vysvetliť, prečo je ich pomoc potrebná. Škola sa rada zapojí, takže ich nemá problém uvoľniť z vyučovania. V poobedňajších hodinách nám zase pomáhajú dospelí, roky sa nám hlásia tí istí, ktorí už vedia čo robiť a vyškolia aj nováčikov.
Čo by ste poradili rozbiehajúcej organizácii, ktorá potrebuje dobrovoľníkov, ale nevie, ako ich získať?
Minulý rok sme začali chodiť po školách s programom, ktorý sme nazvali „Učenie k dobrovoľníctvu.“ Vyrábali sme s deťmi spomínané hlinené dukáty a popri tom sme im rozprávali o dobrovoľníctve, o tom, čo vlastne robia a kam to pôjde, a tie deti to zaujalo. Lebo cez zážitky sa deti naučia najviac. Mnohé z nich si uvedomili, že je dobré robiť aj niečo navyše pre druhých. Treba sa otvárať, dávať o sebe vedieť – cez školy, cez kostoly, cez farnosti. Ísť medzi nich, spraviť prednášku, vytlačiť letáky a porozprávať im o organizácii, v ktorej pracujete.
Čo dobrovoľníctvo prináša človeku do života, prečo by mal niekto pomáhať?
To sa často dobrovoľníkov pýtame aj my. Hovoria nám, že veľa pozitívnej energie, nové skúsenosti či zručnosti, ktoré by inak nezískali. Výhod je určite viacero, jednou z nich môže byť aj to, že ak je niekto sociálne izolovaní, môže u nás nájsť útočisko alebo nových priateľov. Mali sme aj dobrovoľníkov, ktorí sa tu spoznali a dnes sú z nich manželia.
Čo dáva dobrovoľníctvo vám?
V rámci dobrovoľníctva som sa naučila prekonávať svoju komfortnú zónu a svoje hranice, aj napriek tomu, že som si myslela, že ma to naučila materská „dovolenka“. Ale napríklad nikdy som nemala profesijnú potrebu pracovať so seniormi. Vďaka nášmu programu som to dokázala prekonať a dnes je to pre mňa veľmi príjemný čas, ktorý trávime spolu s našimi seniormi pri hrách či len tak pri rozhovore.
Absolvujete aj doplnkové školenia, ktoré pomáhajú vašej pozícii?
Charita, ako zamestnávateľ je v tomto veľmi dobrá. Vďaka nej máme možnosti sa vzdelávať, tým pádom rásť a napredovať. Rozpočet je síce obmedzený, ale z času na čas chodíme na školenia, napríklad ohľadom komunikácie či spracovávania emócií. Vzdelávanie v tejto oblasti je pre prácu v charite a pri práci s ľuďmi veľmi potrebné. Vďaka týmto školeniam zisťuje človek o sebe veľa vecí, a tým pádom vie pracovať nielen so sebou, ale odzrkadlí sa to aj vo vzťahoch a v práci s druhými ľuďmi. Z každého školenia si niečo odnesiem, častokrát je to pre mňa aj možnosť oddychu od bežnej rutiny.
Mnohí ľudia pomáha v rámci voľného času, vy máte pomáhanie v náplni práci. Čo robíte na odreagovanie vy?
Výsledok mojej práce nie je moc vidieť, nie je na papieri, neviem ho fyzicky odovzdať. Preto, keď potrebujem nejaký hmatateľný výsledok svojej práce, tak si sadnem v dielničke za šijací stroj. Je to pre mňa ten najväčší psychický relax. A samozrejme rodina a priatelia, ktorými sú už aj ľudia z radu z dobrovoľníkov.
Nachádzame sa v dielničke, kde máte svoj pracovný stôl aj s počítačom, ale za ním sedíte zrejme málo.
Občas pri ňom sedím, ale je pravda, že oveľa viac som v teréne, medzi dobrovoľníkmi, na akciách. V našej dielničke si zvyknú posedieť aj naši kolegovia z charity. Prídu sa sem vyžalovať, nabrať energiu alebo len tak posedieť a vypiť si kávu. Myslím, že to pomáha nášmu kolektívu. Síce musím odložiť svoju prácu a urobiť si ju inokedy, ale aj kolegovia potrebujú podporiť, objať a cítiť sa dobre. Dostala som ponuku, že môžem mať stôl aj v kancelárii mimo tento priestor, čo niekedy aj využijem, že si zoberiem počítač a idem tam dopísať aspoň email. Ale myslím si, že by to nebol správny krok. Potrebujem byť v kontakte s dobrovoľníkmi, ktorí sa tu zastavia aj keď idú len okolo, lebo je dôležité sa o nich zaujímať, vedieť, ako sa majú, čo hovoria napríklad aj len na počasie… Aj o tom je práca koordinátora. Inak by to nemalo zmysel a bola by to len funkcia napísaná na papieri.