Zuzana Bošnáková absolvovala cestu po Ukrajine, kde rozvážala materiálnu pomoc. Tragická realita vojnou zničenej krajiny sa jej vryla do srdca natoľko, že chce pomáhať ďalej.
Keď pred rokom začala vojna na Ukrajine, na bratislavskom internáte Svoradov, kde Zuzana pracuje ako riaditeľka, začali poskytovať ubytovanie utekajúcim ľuďom. Jedna Ukrajinka so synom našla útočisko aj u Zuzaniných rodičov a ona si ich veľmi obľúbila. „Keď potom odišli domov a pomoc na internáte bola zabehnutá, mala som v sebe vnútorný pocit, že teraz treba pomôcť inak. Bolo pred Vianocami a videla som, že na Ukrajine sú ohrozené dodávky elektriny, tepla a vody, veľký dopyt bol po generátoroch. Na kúpu jedného som preto na internáte vyhlásila finančnú zbierku. Chcela som, aby študenti pochopili, že kým my sa tešíme z vianočne osvetlených trhov, niekde inde môžu ľudia trpieť, cítiť chlad. Preto sme zbierali aj sviečky, teplé oblečenie a obuv,“ spomína.
Zuzana oslovila aj Slovenskú katolícku charitu, ktorá finančne prispela na kúpu ďalšieho generátora. Materiálnu pomoc sa rozhodla na Ukrajinu zaviezť osobne. Spojila sa s Eliškou Horsákovou, mladou Bratislavčankou, ktorá pomáha na Ukrajine už vyše 11 rokov. Ich cesta mala viacero zastávok, počas ktorých rozdávali pomoc, a to najmä v oblasti Charkova a Donetska. „Tušila som, čo asi uvidím. Zábery zničených budov sú predsa každý deň v televízii. Ale byť osobne na tých miestach je predsa len niečo iné,“ konštatuje. O bezpečnosť sa Zuzana neobávala.
Ako hovorí, niesla ju na rukách obrovská podpora modlitieb jej rodiny a priateľov. „Počas celej cesty som cítila pokoj a mala som dôveru v Pána Boha, že sa o nás postará.“
Rozdávajú chlieb i Bibliu
Generátor od Slovenskej katolíckej charity putoval do nemocnice v meste Izium, ktorá bola sčasti zbúraná. „Starajú sa v nej o miestnych ľudí, ale aj o zranených dobrovoľníkov. Jedného takého sme navštívili. Bol po amputácii dolnej končatiny, pretože stupil na mínu. Bol však odhodlaný, že keď dokončí rehabilitácie a dostane protézu, bude pomáhať ďalej,“ spomína Zuzana. Aj ďalšie generátory viedli do rozličných ambulancií v dedinkách okolo Charkova či Donetska, aby boli schopné poskytovať potrebnú zdravotnú starostlivosť.
Zuzana so spoločníčkou sa v rámci humanitárnej misie dostali aj bližšie k frontu. „Jeden generátor sme viezli aj do tzv. punktu nezlomnosti, do mesta Konstyantynivka, ktoré je len niekoľko kilometrov od bojovej línie v Bachmute. Tu už bolo počuť vojnu, cestou tam sme museli mať so sebou nepriestreľnú vestu a helmu. Taktiež sme išli cez mesto Lyman, ktoré bolo okupované a ostreľované. Dnes je oslobodené, ale front sa nachádza 25 či 30 kilometrov odtiaľ. Najbližšie k frontu, asi 15 kilometrov, sme boli v dedine Zarichne, kde majú domáci každodenné zvukové efekty v podobe neďaleko prebiehajúcich bojov. Rakety tam dopadajú stále, jedna aj v čase, keď sme tam boli. Bežne tadiaľ prechádzajú tanky i obrnené vozidlá. Je tam obývaných len niekoľko sto domov a nechodí za nimi skoro žiadna pomoc. Preto radosť ľudí, ktorým sme rozdávali humanitárne balíčky, bola obrovská. Naše ukrajinské dobrovoľníčky, ktoré sme spoznali v Iziume, im priniesli aj chlieb, Bibliu či inú literatúru.“
Rovnaký príbeh
Medzi najsilnejšie zážitky z cesty Zuzana radí návštevu mesta Borodyanka, ktoré sa nachádza neďaleko Kyjeva. „Toto mesto bolo bombardované hneď od začiatku vojny, v televízii často ukazovali zničenú bytovku, v ktorej strede bola diera. Už vtedy sa na to ťažko pozeralo. Pri návšteve mesta som však stretla ženy, ktoré v tej bytovke bývali so svojimi rodinami. Ukazovali nám fotky svojich zničených bytov. Jedna krátko pred ostreľovaním oslavovala narodeniny svojho syna, bicykel, ktorý dostal, zostal v pivnici po výbuchu nepoškodený. Jedna z nich odišla tesne pred výbuchom k susedovi na dom. Toto jeho pozvanie ich zachránilo. Ženy nám opisovali, ako sa zo zbombardovaných obytných panelákov niekoľko dní ozýval plač a volanie o pomoc zranených civilistov. Ak tam na pomoc prišli hasiči, záchranári či iné osoby, Rusi do nich strieľali. Po niekoľkých dňoch tak volanie o pomoc ustalo. V ruinách potom niektorí ľudia umierali aj niekoľko dní,“ spomína na tragické momenty.
„Tieto ženy, ale aj obyvatelia iných miest, v Kyjeve, v Iziume alebo aj inde opakovali v postate ten istý príbeh: Žili sme pokojne, svoje úspory sme dali do bytu a v jednom momente sme prišli o všetko. Máme v okolí krásne lesy, ale nemôžeme sa tam už ísť prejsť, všetko je zamínované.”
Ukrajina nie je cudzia
Zuzana strávila na Ukrajine dva týždne a priznáva, že po návrate na Slovensko, bolo pre ňu až zvláštne, že u nás domy a bytovky stoja bez poškodenia. Tragická realita vojnou zničenej krajiny sa jej hlboko vryla do srdca. „Buďme vďační, že žijeme v mieri, že na našom území nie je vojna a že Ukrajinci bojujú aj za nás. Už pred cestou mi nebola Ukrajina ľahostajná, keďže poznám jej históriu. Ale keď spoznáte ľudí z Ukrajiny, niektorí sú už moji priatelia, vypočujete si ich príbehy, vidíte ich silu a dobrotu a popritom vidíte tú spúšť, už to proste nie je nejaká cudzia krajina. Už je to aj moja Ukrajina, už to je aj moja vojna. Preto rozmýšľam, ako pomáhať ďalej. Naša pomoc je potrebná nielen teraz, ale bude potrebná aj po skončení vojny, pretože aj pri obnove krajiny nás Ukrajinci budú potrebovať a my by sme ich mali podporiť, lebo bojujú aj za nás,“ dodáva Zuzana. Ďalšiu cestu na Ukrajinu preto nevylučuje, momentálne opäť zháňa potrebnú materiálnu či finančnú pomoc.
Poslankyňa Trnavského samosprávneho kraja, riaditeľka vysokoškolského internátu, dobrovoľníčka