Slovenka Katarína Pajerská je naša miestna koordinátorka v Mukačeve, kde pomáha viac ako 240 deťom a ich rodinám v našom projekte. Zároveň sa stará o ďalších viac ako 250 rodín, ktoré zatiaľ v projekte nie sú. S Katkou sme sa stretli v Bratislave a odovzdali sme jej čo bolo treba. Hodinu sme si posedeli pri čaji. Katka potom išla pozrieť svojich rodičov a od nich už smerovala cez Maďarsko na Ukrajinu. Teraz už je v Mukačeve a zo všetkých síl opäť pomáha všetkým, ktorí to potrebujú. Prečítajte si jej autentické odpovede, do ktorých sme zasahovali minimálne.
Aká je situácia v Mukačeve? Sú tam nálety podobne ako v iných častiach Ukrajiny?
Chvalabohu, tu nálety nemáme, ale ráta sa tu s tým. Nevieme do akej miery je to pravda či budú nálety, ale u nás sú tiež muničné sklady. Keď som sem pred 15 rokmi prišla, bola to úplne iná krajina. Odvtedy sa postupne rozvíjala. Potom v roku 2014 začala na východe vojna. Vtedy aj od nás brali mužov, ale u nás sa nebombardovalo. No tí, čo sa skrývali, boli u nás v Zakarpatskej oblasti. Boli tam nejaké prestrelky, ale nie také, že by útočili na civilistov.
A teraz Ukrajinci už otvorene chodia so samopalmi, akože chránia ľudí. Ale že vraj v skutočnosti maľujú kruhy, čo v noci svietia pre výsadkárov. Bolo normálne hlásené, aby ľudia dali vedieť, keď niečo také nájdu, že sa to potom zahrabe štrkom a zeminou. Ja som tomu nechcela veriť, ale kolegyňa mi hovorila, že naozaj našla takýto kruh.
Časté sú sirény ako varovanie, že ide vzdušný útok. Sú to skôr skúšobné sirény, aby ľudia vedeli, ako majú zareagovať a kde a do akého úkrytu sa majú skryť. Aj pod biskupským úradom máme takýto úkryt a ten sme zabezpečili dekami a doniesli sme tam toalety, také tie eko. A kupovala som termosky a generátory. Generátory som objednávala cez internet. Najprv sme išli do veľkého obchodu a hneď prvý deň nám povedali, že je všetko vypredané.
S ostatnými vecami v obchodoch je to ako? Dá sa ešte niečo zohnať?
Vôbec sa napríklad nedajú zohnať obyčajné baterky. Keď sa vypne elektrika, tak aby bola aspoň baterka či lampáš. Človek ich nezoženie ani v maličkých obchodoch, ani vo veľkoobchodoch. Sviečky zostali už len tie drahé. Veľa sa berie napríklad toaletný papier, z potravín múka. Ak si chce človek kúpiť paplóny, musí ísť do obchodu skoro ráno medzi prvými, aby ešte boli. S dekami je to podobne, museli sme ísť zavčas ráno, aby sme nejaké stihli kúpiť.
Najhoršie to bolo pre utečencov z východnej Ukrajiny, pretože ich tam priamo bombardujú a nemajú na výber, musia utiecť. Vidím ich tu na západe Ukrajiny ako prichádzajú s malými deťmi. Ušli aj preto, aby ich deti nehladovali. I keď je náročné byť v utečeneckom tábore, ale aspoň majú deti čo jesť. To je jedna vec. Druhá je urobiť rozhodnutie odísť za hranice, lebo mužov nepúšťali. Žena si teraz musí povedať, že či zostane, pretože bez muža nechce ísť preč, alebo pôjde. V prípade, keď sa rozhodnú ostať a majú staršie deti, je náročné žiť v krajine, kde je vojna. Staršie deti sú vnímavejšie a sledujú aj správy, kde sa každý deň opakujú informácie o útokoch a bojoch.
Aby sme im pomohli vytrhnúť sa z traumatickej situácie, pripravila som pre tieto rodiny niektoré aktivity na rozptýlenie. Rady však aj pomáhajú, aby sa cítili užitočnými. Pripravujú preto salámové chlebíky pre nových utečencov. Dala som pokyny nech sa poskupujú staré mikiny a kabáty, aby sa z nich pripravili deky na spanie. Keďže sa v mestách vypla elektrina, je zima aj v úkrytoch a zíde sa tam každá prikrývka. Ženy sa tak cítia užitočné a nemusia myslieť na svojich mužov v bojoch. Ak im chcú pomôcť aj inak, pletieme spolu kamuflážne siete. Vyzerá to tak, že na klasickú rybársku sieť viažeme kúsky zelenej látky.
Prezident Zelenskyj vyzýval aj neplnoletých, aby narukovali do armády. Zapojili sa dobrovoľne do bojov aj chlapci, ktorí mali menej ako 18 rokov?
Keď je niekto z rodiny telom aj dušou vojak, tak sa rozhodnú narukovať aj mladší chlapci. Chlapci si povedia: „Čo môžem urobiť pre svoju zem?“ A chcú veľmi pomôcť. Sú zas aj takí, čo sa boja, čo je pochopiteľné. Starší vojaci posielajú svoje ženy s deťmi za hranice. Vedia, že v inej krajine sú ich rodiny v bezpečí, netrpia hladom a nemusia sa strachovať. Povedia si: „Sám sa tu nejako pretlčiem.“ Človek žije v neistote, nevie čo bude ďalej. Vojna proste nie je dobrá pre nikoho, vždy trpí celá krajina.
Spomínali ste aj dezertérov, povedali by ste nám k tomu viac?
To sú hlavne chlapi z východnej Ukrajiny. Tam už všetci dostali povolávací rozkaz a bojujú v armáde. Niektorí z nich ale utiekli k nám na západ. U nás v Zakarpatskej oblasti a ešte v Ľvovskej oblasti nepovolali všetkých. Preto muži z východu ušli k nám, aby sa mohli „stratiť v dave“. Koľko ich ale je, to neviem odhadnúť.
Sú určité skupiny ľudí, ktorých ešte nepovolali?
Na začiatku sa hovorilo, že seminaristov do armády nepovolajú. Nedávno som sa rozprávala so stálym diakonom a on mi povedal, že sa už pripravujú aj na to. Bohoslovci, ktorí ešte študujú, môžu dostať povolávací rozkaz. Čo sa týka samotných kňazov, tam sa nepredpokladá, že by museli narukovať.
Ako je to so študentmi v zahraničí? Môžu ich povolať naspäť, aby narukovali?
Prinútiť ich, aby sa vrátili, to nemôžu. Prezident ale veľakrát vyzýval všetkých, čo žijú v zahraničí, aby sa vrátili a pripojili sa do bojov. Pár dní po vypuknutí bojov bola aj taká možnosť, že otcovia aspoň troch maloletých detí mali právo prekročiť hranicu a odísť do zahraničia. Nemohli ich zastaviť. Na hraniciach boli dve skupiny pohraničníkov, jedni na nich zazerali, že utekajú z krajiny, no druhí mali pochopenie, že je to otec troch detí a musí sa o ne postarať. Kým bola táto možnosť, ja som sa na aute nezastavila. Brala som všetkých mužov na hranicu, ako sa len dalo.
Aká je teraz celková situácia? Veria Ukrajinci, že to zvládnu?
Nálada je taká, že: „Za nami je Boh, za nami je výhra.“ Ukrajinci v to veria, oni v to jednoducho dúfajú. Pre nich neexistuje možnosť, že by sa sami vzdali. Zo začiatku boli ambície na diskusie alebo nejaké tie mierové dohody. Aj sám prezident Zelenskyj mal záujem rokovať, ale Rusi chceli, aby sa vzdala celá Ukrajina, čo oni nepripustia. Naopak, Ukrajina teraz chce, aby sa stiahli z územia všetky ruské vojská.
Zo začiatku to bolo tak, že útočili a bombardovali len muničné sklady a ostatnú vojenskú infraštruktúru, ale toto teraz je ako genocída. V Charkove sa stalo to, že dve rodiny s viacerými deťmi utekali do bunkru, aby sa schovali. Jedna rodina s piatimi a druhá so šiestimi deťmi. Všetkých postrieľali. Bombardujú sa aj školy, nemocnice a pôrodnice. Minulý týždeň sa narodilo až 71 detí v bunkroch. Toto je neľudské.
Všetko sú to akcie proti obyvateľom Ukrajiny, akoby chcel Putin vyhladiť celý národ, hoci vyhlásil, že to tak nie je. Čo zajali ruských vojakov, oni hovorili, že nevedeli o invázii a že pôjde o celú Ukrajinu. Vraj vedeli len o vojenských cvičeniach. Teraz to ale povedať nemôžu, pretože žiadne vojenské cvičenie nie je o tom, aby sa strieľalo po civilistoch.
My spolu so SKCH riešime prevážanie humanitárnej materiálnej pomoci cez hranice. Čo by ti najviac v tomto čase alebo aj v budúcnosti pomohlo?
Tovaru je na Ukrajine už málo. Poznám jedného pána z Mukačeva, od ktorého kupujem zemiaky za peniaze od vás. Tie potom rozdávam núdznym rodinám. V obchodoch sa môže kúpiť len určité množstvo potravín. Napríklad cestoviny, olej, múka či cukor. Každý človek si môže kúpiť v obchode len 2 kg. Ja sa musím postarať o mnohé núdzne rodiny a aj o utečencov z východu. Preto každé ráno nasadnem do auta, zoberiem niekoľko žien a ideme po obchodoch, aby sme stihli nakúpiť čo najviac, kým sa zásoby nevypredajú. V tomto čase by nám veľmi pomohli dodávky potravín. Drogériu a plienky kupujem priebežne vždy, keď je príležitosť.
Pevne verím, že u nás rodiny neprídu o svoje domy. Skôr sa stane to, že keď sa vrátia, nebudú mať vo svojich príbytkoch nič. Mnohé rodiny museli všetko predať, aby získali peniaze na útek z krajiny. Domy ostali úplne pusté. Predali nábytok či postele. V osadách, kde pomáham, predali aj drevo odložené na zimu. Mnohí dokonca predali aj chladničky, sporáky či piecky, len aby mohli z Ukrajiny odísť. Po návrate domov tieto rodiny nebudú mať absolútne nič. Keď Boh dá a oni sa vrátia, budú potrebovať pomoc aj s týmto. Určite im v budúcnosti bude treba paplóny, nábytok a ďalšie domáce vybavenie.
V prípade Vášho záujmu podporiť aktivity projektu Adopcia na diaľku® na Ukrajine môžete Vašu pomoc poukázať na číslo účtu našich Malých projektov: SK49 0900 0000 0051 8393 5783 a do poznámky napíšte: kríza na Ukrajine.
Autori článku: Martin Kružliak, Miroslava Knapíková
Foto: Katarína Pajerská