Ľudia prichádzali do charity v Užhorode iba v pyžame, niektorí nemali ani topánky, alebo ponožky. Deti, ktoré mali 10 rokov sa pocikávali, niektorí stále nerozprávajú, ďalší nejdú bez rodičov na dvor. Aj takéto príbehy píše vojna. S osudmi ťažko skúšaných ľudí prichádza do kontaktu Miroslava Mys, ktorá pracuje na projekte Emergency appeal v ukrajinskej charite, Caritas Užhorod.
V projekte ide o veľmi rýchlu pomoc a je zameraný na nepredvídateľné udalosti a katastrofy vo svete. Slovensko sa do tohto projektu zapojilo po prvýkrát. Ako nám hovorí Miroslava Mys, vojna pre nich začala už od roku 2014, len to malo iné pomenovanie. Už vtedy pracovala s tými, ktorí trpeli v dôsledku protiteroristickej operácie, s vnútornými presídlencami, s odídencami a tiež s rodinami, ktoré stratili vo vojne niekoho blízkeho.
Za slobodou utekali cez zamínované pole
„Zasiahol ma napríklad príbeh mamičky, ktorá porodila v metre a potom tam s tým maličkým bábätkom žila ešte tri mesiace. Počas detského tábora, ktorý sme organizovali, mi štrnásťročný chlapec rozprával, ako sa evakuovali. Zastavili ich autá, prinútili kľaknúť si na kolená a odovzdať im všetky svoje peniaze, posmievali sa im a rozprával mi aj o tom, ako utekali cez zamínované pole. Takéto príbehy sú aj pre mňa veľmi ťažké,“ hovorí s plačom. Keďže teraz pracujú prevažne s odídencami, ktorí sa presídlili do zakarpatskej oblasti, každý deň sa stretáva s neľahkými osudmi ľudí. „Osobne počúvam ich príbehy a okrem poskytnutej pomoci im žiaľ, nemôžem inak pomôcť. Ak by sa dalo, pracovala by som aj non-stop, no keď prichádzam domov, nemám silu ani hovoriť, ani nič robiť, ani jesť, dokonca viem, že z toho môžem ochorieť. Pre mňa samotnú je to po psychickej stránke veľmi ťažké,“ vykresľuje veci, s ktorými sa každý deň prebúdza.
Konflikt najviac poznačil deti
Vojnový stav veľmi poznačil aj deti, ktoré sú tou najzraniteľnejšou skupinou. Aj preto u nich pracujú psychológovia a učitelia. Nachádzajú sa tu priestory pre deti, otvorené sú rozličné tvorivé dielne a robia výlety do prírody a počas leta zas letné tábory. V poobedňajších hodinách sú to rôzne tematické hodiny a krúžky a organizujú tiež voľnočasové aktivity pre deti a dospelých. „V rámci nášho najväčšieho projektu Emergency appeal poskytujme pomoc aj prostredníctvom potravinových a hygienických balíčkov. Tie dávame predovšetkým tým, ktorí sú na to odkázaní, ako napríklad invalidi. Potravinové balíčky vydávame raz za tri mesiace a vždy si preskúmame konkrétnu rodinu, alebo jednotlivca. Berieme do úvahy aj to, či pracuje, alebo je vo finančnej tiesni. S ubytovaním pomáhame len tým, ktorí sú vo veľkej finančnej tiesni,“ vysvetľuje.
Ľudia prichádzali o jednej v noci
„Ešte na začiatku vojny stálo pred našou bránou obrovské množstvo ľudí. Prichádzali o jednej v noci, postavili sa do radu a čakali. Vtedy sme denne vybavili viac ako 100 ľudí, čo je veľmi veľa. Teraz, keď sme spustili online registráciu, je to približne 50 ľudí denne,“ hovorí. Dobrovoľníci v projekte pomáhajú baliť veci, vykladať, triediť, bez nich by to podľa slov Miroslavy Mys nezvládli. „Viera je mojím zmyslom života, neviem, či by som to vedela všetko zvládnuť, keby som nebola veriaca. Moja práca je v istej miere aj obetou blížnemu, ktorý sa ocitol v núdzi. Práve viera mi dodáva silu každý deň prichádzať sem a pomáhať iným,“ odpovedá Miroslava Mys na otázku, čo jej pomáha vyrovnať sa s každodennou realitou odídencov. „Verím, nielen ja, ale celý náš národ, že jedného dňa zvíťazíme. Táto vojna nás ešte viac posilnila, ľudia sa viac obracajú na Boha, je jediný v koho veríme a vkladáme do jeho rúk svoju nádej. Boh je tá sila, ktorá nám pomôže,“ uzatvára žena, ktorá sa každý deň pozerá do očí vojnového konfliktu.
Monika Domeniková, Nelya Kachur