Dnes žije na úpätí lesa na dolnom Liptove. Z Donbasu sa na Slovensko dostala s rodinou evakuačným vlakom. Vrátiť sa už nemá kam. Dom, záhradu i autá im vzala vojna, keď v oblasti vybuchla bomba. Rany osudu už nepočíta. Život jej zamestnávajú jej dve dcéry a malé bábätko.
„Slovensko sa nám veľmi páči, je krásne a ľudia sú dobrí. Na začiatku to však bolo ťažké, nerozumeli sme jazyku. Chodila som na Úrad práce, na kurzy slovenčiny, kde som sa začala učiť slovenčinu. Do Ružomberka to nebolo úplne najbližšie, preto som sa učila cez internet. Rozumiem po slovensky, ale hovoriť stále neviem veľmi dobre,“ začína nám svoje rozprávanie Yulia. Na Slovensko docestovala s rodinou evakuačným vlakom. Dostali sa do Košíc a neskôr do Žiliny, kde zostali dva a pol mesiaca. „Bolo tam veľa ľudí,“ vynorí sa jej spomienka na prvé chvíle na Slovensku. Na internete našli pána, ktorý im ponúkol ubytovanie v staršom dome na strednom Slovensku. Tu bývajú už takmer tri roky.
A hoci má tri vysoké školy, má problém nájsť si kvalifikovanú prácu. Vyštudovala učiteľstvo ukrajinského jazyka a literatúry, psychológiu so zameraním na deti a rodinu a manažment v oblasti železničnej dopravy. Po príchode na Slovensko pracovala ako pomocná sila v kuchyni a chyžná.
Chýbali základné životné potreby
Jej manžel pracoval ako baník v Donecku, kde si poranil ruku, a preto už nemôže vykonávať ťažké práce. Dnes je invalidný dôchodca. Pomáhajú im pritom občasné brigády. Dve dcéry vo veku 15 a osem rokov jej už pomáhajú v starostlivosti o svoju najmenšiu sestru. Po príchode bábätka im v domácnosti chýbali základné potreby do bytu a výbava pre novorodenca. Našťastie, Slovenská katolícka charita im podala pomocnú ruku a poskytla všetky potrebné veci, ktoré im uľahčili túto novú etapu života.
Stratili domov
„Bez pomoci by to bolo pre nás veľmi ťažké,“ ďakuje Yulia za štart do nového života. Naspäť na Ukrajinu sa už vrátiť nemôže. „Nemám kam ísť. Padla bomba a už nemám nič,“ snaží sa nám vysvetliť lámavou slovenčinou. Yulia je vďačná, že vôbec prežili. Keď začalo bombardovanie, rodina sa schovala v pivnici pod domom a čakali, kým nebezpečenstvo ustane. Avšak ich dom sa kvôli bombardovaniu v oblasti celý zrútil a rodina zostala zakliesnená v pivnici. Mali ale šťastie v nešťastí, pretože ich z pivnice záchranári vyslobodili, keď ich začuli kričať. Nevzali si tak so sebou žiadne osobné veci.
Strach o dcéru
V Žiline Yulia pomáhala deťom a aj mamám, ktoré potrebovali psychologickú pomoc. „Bolo to ťažké, moja mladšia dcéra Sárka mala len osem rokov. Po tom, ako sme prežili bombardovanie, mala problémy, bála sa a mala strach. Prestala rozprávať a bola veľmi uzavretá. Postupne sa to zlepšovalo, ja som sa jej snažila pomôcť, keďže som aj psychologička. Hovorili sme si, že už je ticho, že môžeme pokojne spať, že sa nemusí báť, že mama je blízko,“ spomína si na ťažké chvíle po odchode z Donbasu. Dnes už znova rozpráva, no na krušné obdobie len tak nezabudnú.
„A teraz začíname žiť odznova. Začíname tu, na Slovensku. Moja dcéra chce študovať, veľmi pekne maľuje a na Ukrajine dokončila umeleckú školu. Zatiaľ dcéry študujú online na ukrajinskej škole. Nikto nás tu nepozná, sme jediná ukrajinská rodina široko-ďaleko. Keby sme žili bližšie k mestu, deti by mohli chodiť do školy bez strachu z medveďov,“ hovorí o nevýhodách života na okraji lesa. „Chceli by sme sa usadiť na Slovensku, aby naše deti mohli chodiť do školy a žiť lepší život. Dúfam, že sa všetko vyrieši a nájdeme byt na dlhodobý prenájom, aby sme mohli začať nový život. Srdce však ostalo doma,“ vyznáva otvorene.
