Vojna berie deťom domovy aj úsmev. Keď sa ocitnú uprostred vojnových konfliktov, nezasiahne ich len vonkajšia realita, ale aj ich vnútorný svet. Znamená to každodenný boj v srdciach detí a ich rodičov. Pokoj v novom domove tak nachádzajú len veľmi pomaly.
V charitných centrách podpory dlhodobo pracujeme s deťmi a rodinami, ktorých zasiahol vojnový konflikt na Ukrajine. Pritom mnohí, ktorí sa vrátili na Ukrajinu, sa už aj naspäť vrátili na Slovensko. „Lebo doma už nie je ako doma. Aj s tým treba pracovať. S dospelými to tiež nie je jednoduché. Keď napríklad príde mamička s tým, že jej dieťa má problém, často zistím, že skutočná práca sa musí zamerať na dospelého, nie na dieťa,” objasňuje špecifické situácie v pomoci odídencom ukrajinská psychologička Marharyta Matsevyk Chernukha, ktorá pracuje v Centre podpory Revúca.
Otca online rozhovor nenahradí
Hľadajú tak spolu bezpečie a pokoj, ktoré im vojna vzala. Ako dopĺňa Margharyta, „Mnohé matky pracujú a deťom chýba otec, online rozhovor to nenahradí. Je viac takých prípadov, keď chlapec, ešte maličký berie na seba úlohu otca. Napríklad maminke nosí kvety,“ vysvetľuje. Aj taká je realita mnohých rodín. Zároveň deti a rodiny, ktoré prešli hrôzami vojny, nesú so sebou traumy, ktoré často zostávajú skryté pod povrchom. Preto psychologická pomoc zahŕňa nielen individuálne a skupinové terapie, ale aj starostlivosť o celé rodiny, ktoré sa pokúšajú znovu nájsť pokoj a bezpečie. Niektoré deti sa boja tmy, iným prekáža rozhovor vo vnútornom priestore, alebo je to strach z rôznych vecí. Napríklad z obyčajného dažďa. Blesky a údery hromu im totiž pripomínajú prelietajúce rakety.
Na vojnu si nemôžeme zvyknúť
„Snažím sa nájsť priestor, kde je deťom, alebo tínedžerom komfortne. Hoci na prvý pohľad sa zdá, že všetko je v poriadku, niečo to dieťa trápi a potom sa uzatvára do seba. To sú deti vojny. Nezávisí od toho, koľko boli v Ukrajine, kedy sa začala vojna – týždeň, dva, alebo pol roka, všetci sú traumatizovaní,“ vysvetľuje Marharyta.
Trauma, ktorú deti zažili, nezmizne zo dňa na deň. Denne sa stretávame s malými hrdinami, ktorí zažili viac, než by si malý človek kedy dokázal predstaviť. „Niektoré deti mi povedia, že si “zvykli na vojnu”. „Chápete? Zvykli na vojnu?! Až mi zimomriavky naskakujú,“ hovorí Marharyta, ktorá sa venuje uzdravovaniu detských duší. „Keď deti hovoria, že si už zvykli na vojnu, je potrebné s tým niečo urobiť. Obzvlášť s deťmi, ktoré prišli nedávno, lebo toho zažili oveľa viac,“ dopĺňa liečiteľka detskej duše.
Slovensko a Ukrajina majú mnoho spoločného
Mnohokrát pritom vedie aj špeciálne terapie. Nie je to len online terapia, ale s deťmi pracuje i prostredníctvom prechádzok. Niektoré totiž neobsedia na jednom mieste, alebo sa necítia dobre v uzatvorenom priestore „Bolo veľmi pekné sledovať, ako sa deti ukľudnili. Vracali sme sa v myšlienkach, že tu sú pekné kvety ako u nás doma na Ukrajine. Zisťovali sme, že Slovensko a Ukrajina majú veľmi podobnú prírodu. Vtedy to dieťa dokázalo prijať,“ ozrejmuje.
Terapie nie sú len o slovách; často začínajú jednoduchými kresbami. „Dieťa napríklad nakreslí, že je tam svetlo. Dôvodom môže byť to, že dieťa stále prežíva posledný večer predtým, ako odišli z Ukrajiny,” vysvetľuje terapeutka. Tento prístup pomáha deťom spracovať ich traumy a opäť nájsť cestu k vnútornému pokoju.
