„Ja potrebujem slúžiť,“ hovorí o sebe Helenka Paňková, vedúca Domu sv. Faustíny vo Svidníku, domova na polceste pre ženy v núdzi. V rámci katolíckej charity na Slovensku ju oslovil práve dôraz na bezplatnú pomoc ľuďom v núdzi. Sama práve takú pomoc považuje za skutočnú.
Súčasťou charitnej rodiny je už od roku 2009. Neodradili ju ani 4 neúspešné pokusy o voľné pracovné miesto na prešovskej charite. „Raz bol v našej cerkvi vyhlásený oznam, že prešovská charita robí výberové konanie na pozíciu špecializovaného sociálneho poradcu. Keďže som končila 5. ročník v odbore sociálna práca, neváhala som a podala žiadosť, v poradí už piatu,” spomína. „Stále som vedela, že moje kroky majú viesť na charitu. Od detstva som mala v sebe túžbu pomáhať ľuďom, najmä tým, ktorí sú na tom zle. Nakoniec som vďačná Bohu za možnosť byť na charite. Tu sa mi otvorili dvere k nezištnej pomoci.“ Po úspešnom výberovom konaní začala pracovať pre Gréckokatolícku charitu Prešov vo Svidníku.
Dom situovaný v centre mesta, ktorý sa stal jej novým pracoviskom, bol v zanedbanom stave – zvonka i zvnútra. A ona bola spočiatku v službe sama. Nemala kolegyňu ani kolegu, ktorí by jej boli oporou. Musela si pomôcť tak, ako vedela. Zmobilizovala svoju rodinu a spoločne sa dali do úprav predzáhradky aj vnútorných priestorov. „Začala som si všímať aj reakcie iných ľudí. Upravené okolie domu sa páčilo taktiež susedom. To ma veľmi povzbudzovalo a utvrdzovalo v tom, že idem správnym smerom. Moja sociálna práca teda začínala s motykou a štetcom v ruke,“ spomína s úsmevom.
V začiatkoch služby špecializovaného sociálneho poradenstva jej pomáhal otec Marek Pulščák, vtedajší dekan gréckokatolíckej farnosti vo Svidníku. Obom nebolo ľahostajné, akým smerom sa charitná služba v meste bude uberať. V prvom rade si ale uvedomovali potrebu zvýšiť informovanosť o novej službe medzi ľuďmi. V rámci farnosti a mesta sa správa o poskytovaní bezplatnej pomoci začala hlásiť vo farských oznamoch, objavila sa aj v miestnych novinách a infokanáli, dokonca aj na stovkách letákov v schránkach Svidníčanov. Ľudia reagovali najprv nedôverčivo, veď kto by len bezplatne ponúkal pomoc. A ten, kto ju aj potreboval, sa hanbil a neprišiel.
Dá sa povedať, že prvými klientkami v zariadení boli vlastne ženy, ktoré sa každý utorok stretávali s kňazom na modlitbách sv. ruženca a katechéze. Ľudia sa začali dozvedať o tejto službe a zrazu klopali na dvere.
Na jeden z prvých zážitkov na charite pani Helenka len tak ľahko nezabudne: „Jedného dňa ma prekvapila žena, ktorá už dlhodobo žila na ulici. Prišla za mnou s odhodlaním zmeniť svoj život. Nemala peniaze a vo Svidníku jej žil syn, s ktorým sa často nestretala… Na druhý deň prišla znovu. Ponúkla som jej peniaze na autobus, aby sa dostala do Medzilaboriec, no ona odmietla. Nechcela peniaze len nejaké veci, lebo syn jej na cestu už dal. Vtedy som videla férový prístup tejto ženy. Ona vôbec nebola odkázaná na moje peniaze. To ma veľmi príjemne prekvapilo a dobrý pocit z toho mám dodnes. Ešte stále je v DSS v Medzilaborciach, zotrvala tam.“
„Myslím si, že ak by ľudia, ktorí ich odsudzujú, mali možnosť vypočuť si tieto príbehy, určite by zmenili názor.“
Helenka sa začala pravidelne stretávať s ľuďmi bez domova, ktorých vyhľadávala na autobusovej stanici. Skupinové stretnutia, ktoré sa tu odohrali, dodnes považuje za „top“. Na začiatku si stanovili pravidlá „na nič sa nehrať“, navzájom sa zdôverovali a otvorene zdieľali svoje neľahké životné príbehy. „Myslím si, že ak by ľudia, ktorí ich odsudzujú, mali možnosť vypočuť si tieto príbehy, určite by zmenili názor.“
Príbehov, ktoré by zo svojej služby vedela rozpovedať, by bolo naozaj nespočetne. Ako napr. prípad muža bez domova, ktorého oslovila na ulici. Až na tretíkrát sa mu podarilo dokončiť liečbu v protidrogovom centre, a tak sa naštartovať na normálny život. Dnes funguje, pracuje, rieši si svoje veci, má priateľku a stále udržiava s Helenkou kontakt. Pre ňu to veľa znamená: „Hovorím, že keď mi taký klient zavolá, tak pre mňa je to trinásty plat. Nepotrebujem žiadne odmeny, lebo toto je odmena za všetko. Tá námaha stála za to.“ Pritom nechýbalo veľa a jeho život mohol dopadnúť ináč. Nebyť možno práve Helenkinho oslovenia, jednoduchej otázky, ktorá sa stala preňho novým začiatkom: „Chceš naozaj ostať na tej lavičke?“
„Pri nich mám priestor sa učiť. Cez túto prácu, túto službu ma Boh vyučuje, vylepšuje. Boh mi dáva spoznávať všetko, čo sa dá spoznať na to, aby som mohla mať lepší život aj ja osobne.“
Kiežby sme si všetci zobrali z toho rovnako ponaučenie. Neprechádzajme okolo ľudí len tak bez povšímnutia. Všímajme si potreby iných, aj tých na ulici. Možno sa stretneme s nepochopením a zvláštnymi pohľadmi od ostatných, nech nás to však neodradí. Ako sama hovorí: „Nevšímam si to, mám svoj cieľ. Ja na ulici často pozorujem, kto kde sedí. Keď tam sedí, neznamená, že nemá svoju hodnotu, preto sa snažím tých ľudí oslovovať. Vieme mať predsudky voči ľuďom na ulici, vieme ich obchádzať. Oni prichádzajú práve do centra mesta, aby mohli kričať o pomoc.“
Ďalší veľmi silný moment opisuje Helenka takto: „Raz prišli 4 bezdomovci, medzi nimi aj jedna žena. Rozprávali sme spolu o materiálnej pomoci, ale bolo presne 15 hodín. Keďže sociálne centrum je v Dome sv. Faustíny, s prijímateľkami sa v túto hodinu modlievame Korunku k Božiemu milosrdenstvu. Poprosila som ich, aby neodchádzali. Nakoniec zostali. Počas modlitby jeden z nich začal veľmi plakať. Nevedela som, čo mám s tým robiť. Po chvíli podišla k nemu jeho kamarátka, ktorá prišla spolu s ním. Čo bolo pre mňa šokujúce, začala mu utierať slzy a utešovala ho, že sa nemusí báť a bude dobre. Zostala som akoby paralyzovaná a prestala som sa modliť. Vtedy mi to došlo. Kedy som ja naposledy niekomu utierala slzy?“ A naozaj, my ľudia máme skôr tendenciu slzy druhým spôsobovať než utierať.
K tomu dodáva: „Práca s tou cieľovou skupinou ma učí pokore a láske. Tí ľudia, paradoxne, práve disponujú tými vlastnosťami. Pre mňa sú ako vyštudovaní teológovia. Pri nich mám priestor sa učiť. Cez túto prácu, túto službu ma Boh vyučuje, vylepšuje. Boh mi dáva spoznávať všetko, čo sa dá spoznať na to, aby som mohla mať lepší život aj ja osobne.“
Helenka postupne našla odvahu otvoriť vo Svidníku priestor novej službe, domovu na polceste pre ženy v núdzi. Pri rekonštrukciách izieb pomáhali aj kolegovia a klienti z Domova nádeje – centra pre deti a rodiny v Prešove. „Na začiatku sme mali kapacitu pre 6 žien. Prvé prijímateľky nám prišli z prešovského útulku. Postupne sme zvyšovali kapacitu na 8, potom z 15 až na súčasnú kapacitu 18 prijímateliek. V súčasnosti máme rôzne cieľové skupiny. Najväčšiu časť tvoria dievčatá, ktoré prichádzajú z centier pre deti a rodiny – bývalých detských domovov a z iných typov služieb – z útulkov a z reedukačných centier.“
Do zariadenia postupne prichádzali mladé dievčatá, s ktorými pani Helenka neskôr založila spevokol a dokonca vydala CD piesní v rusínskom jazyku. Dni otvorených dverí pre verejnosť začali byť v Dome sv. Faustíny plné rusínskeho spevu a rómskeho tanca. „Začali sme vytvárať kultúrne programy v rusínskom jazyku. Aj taká z Piešťan sa naučila po rusínsky. Všimla som si, že mnohé dievčatá majú nádherné hlasy a dar spevu. To ma doviedlo k nápadu, či by sme nemohli nahrať vlastné CD,” vysvetľuje. „Nakoniec sa nám podarilo nahrať hudobno-slovné CD v rusínskom jazyku venované blahoslavenému P. P. Gojdičovi, zakladateľovi Gréckokatolíckej charity v Prešove. Máme radosť z toho, že dievčatá majú aj skúsenosť s nahrávaním CD, čo nie je bežné.“
Ženy a dievčatá, ktorým bolo ublížené, sa zrazu dokážu postaviť pred stovky ľudí a odprezentovať svoje talenty. Dostáva sa im ovácií, ľudia ich povzbudzujú a im to zvyšuje sebavedomie a stratenú sebaúctu. „Cítim to tak, že sme ako rodina, rodinné spoločenstvo. Samozrejme, rodinu tvoria otec a mama. Práve v rámci svojich rodín sú veľmi pozraňované. Pre viaceré je naozaj charita ich rodinou. Nemajú rodinu, ale tu dostávajú to, čo im nedali rodičia.“
Keďže domov na polceste vo Svidníku je zariadením GKCH – cirkevnej organizácie, duchovný program je tu pestrejší ako inde. Každý deň sa začína spoločnou modlitbou. Štvrtok je „duchovný“. Prichádza k nim kňaz, ktorý má katechézu. O dvanástej majú sv. liturgiu v cerkvi, kde môžu spievať duchovné piesne. V poobedňajších hodinách majú adoráciu. Zjednocujú sa v modlitbách za potreby charity. Sv. liturgií sa spoločne zúčastňujú aj v piatky a nedele. Viaceré dievčatá sa dali v zariadení aj pokrstiť. „Na základe toho, že sa s nimi pracovalo, že k nim prichádzal kňaz, vedia, kde sa môžu nanovo pozbierať a ísť ďalej. Za seba som rada, že môžem byť v organizácii, kde sa poskytujú také bonusy, ako je duchovný program,“ s potešením odpovedá Helenka.
Počas 1. vlny pandémie zariadenie museli zatvoriť. Prijímateľky ostali v izolácii od okolia, aj nákupy im zabezpečovali pracovníčky zariadenia. Faustínky držali spolu a zomkli sa. Rešpektovali nariadenia v zariadení a nevytvárali žiaden problém. Aj napriek izolácii Helenka vidí v tom aj pozitíva: „Bolo to pre nás nádherné obdobie. Nevidela som nič zlé na tom, že sme sa trochu zastavili. Dievčatá si mali možnosť zároveň uvedomiť, čo je to voľnosť pohybu.“ Keďže všetky kostoly boli zatvorené, vyšli do prírody pod kríž a začali sa modlievať krížovú cestu. Nikoho tým neohrozovali, aspoň na chvíľu mohli vyjsť z objektu. Nikoho tým neohrozovali, aspoň na chvíľu mohli vyjsť z objektu.
Druhú vlnu netrávia až v takej izolácii. Dievčatá podľa potreby navštevujú lekárov a stretnete ich aj v tomto čase pri predaji charitného mesačníka Cesta. Jedno, čo im chýba, je stretnutie s kňazmi. Duchovná pomoc k ním nateraz prichádza na diaľku.
V zrekonštruovaných priestoroch objektu Domu sv. Faustíny je nová spoločenská miestnosť a dielňa na rozvoj pracovných zručností. V zariadení majú momentálne všetko, čo potrebujú k normálnemu chodu. Časom by však radi získali sociálny byt vo Svidníku, aby tu prijímateľky mohli zotrvať, nájsť si prácu a neodchádzali preč.
„Keď tam necháš svoj čas a svoje srdce, potom si to všimnú ľudia. Ale sama seba sa pýtam aj to, či si to všimne Boh.“
Dar, ktorý človek dostal, netreba uhášať, ale rozvíjať a využívať. „Na tom pracovisku musíš nechať svoj čas a svoje srdce. Keď tam necháš svoj čas a svoje srdce, potom si to všimnú ľudia. Ale sama seba sa pýtam aj to, či si to všimne Boh. A to je pre mňa to najdôležitejšie. Bude ma poznať po mene, keď sa raz pred neho postavím? Bude vedieť, že som tá z charity, ktorá mu verne slúžila? Práve toto je mojím najväčším cieľom v živote aj v službe na charite,“ dodáva pani Helenka s úsmevom.
Autor: Veronika Futejová
Foto: Archív Gréckokatolícka charita Prešov
Článok bol publikovaný v časopise Charita, 03/2020.