Emocionálne vypätie, odlúčenie od rodín, strach i neistotu zažíva mnoho odídencov z Ukrajiny po príchode na Slovensko. S novou situáciou sa mnohí vyrovnávajú prostredníctvom psychologickej pomoci, ktorú poskytujú centrá podpory pod hlavičkou Slovenskej katolíckej charity. No problémov je oveľa viac. Rozprávali sme sa o tom s ukrajinskou psychologičkou, ktorá lieči ukrajinskú dušu a pôsobí v centrách podpory v Kežmarku a v Poprade, Marinou Donskou.
Aké sú najčastejšie problémy s adaptáciou Ukrajincov na Slovensku?
Každý chce ísť domov. Úplne každý. Možno niektorí chlapci nechcú, ale všetci čakáme, kedy skončí vojna. A to je aj dôvod, prečo je také ťažké odísť. Pretože stále len čakáme.
Komu pomáhate?
Predtým som pracovala v súkromnom inštitúte psychológie v meste Dnipro, mojimi klientmi boli motivovaní ľudia, ktorí chceli niečo dosiahnuť. Samotná psychologická pomoc je pritom drahá záležitosť, a to nielen na Ukrajine, ale i v Európe. Vďaka charite teraz môže takúto pomoc vyhľadať ktokoľvek, kto to potrebuje. Na povrch tak vyplávalo obrovské množstvo sociálnych problémov, a to nezávisle od vojny. Už predtým mali ľudia problémy vo svojich rodinách, vzťahoch, s manželmi, rodičmi, deťmi.
Znamená to, že psychologické problémy veľa ľudí neriešilo?
Áno, mnoho ľudí má psychické choroby, no tie mali aj pred vojnou. Ale nikdy predtým nepracovali s psychológom, alebo nenavštívili psychiatra. Táto časť ukrajinskej spoločnosti nemala nikdy peniaze na psychológa. Vďaka charite môžu teraz prísť títo ľudia za mnou. Niekedy som veľmi prekvapená, pretože majú viac problémov.
Ako im pomáhate?
Snažím sa vytvoriť dobrú atmosféru. Máme psychologickú skupinu, kde diskutujeme o našom predošlom živote, ale i o živote tu na Slovensku, o problémoch s ľuďmi, je toho veľa. To hlavné však je, že takmer všetci čakajú. Ak niekto nechce ísť domov, tak čaká na koniec vojny.
Počúvate príbehy a dávate dokopy emočné zdravie ľudí. To si vyžaduje aj mnoho empatie. Prežívate podobné pocity z vojny?
Všetci si tým prechádzame. Aj môj bratranec z tretieho kolena je teraz vo vojne v Chersone a sama nad ním rozmýšľam. A manželia, bratia, otcovia mnohých žien sú vo vojne. No ako im môžem pomôcť? Môžem byť s nimi a cítiť, čo oni cítia a zdieľať s nimi ich problémy. Potrebujú to dostať zo seba von, potrebujú plakať. Nechcú ukázať deťom, že mama plače, tak prídu ku mne a plačú tu so mnou. V prvom rade počúvam ich problémy, ich príbehy sú skutočne strašné. Mnohí majú úplne zničené domy, mnohé ženy majú manželov vo vojne a aj pre mňa samotnú je ťažké to počúvať. Myslím, že ostatné sociálne problémy sú podobné aj so Slovákmi.
Práve ste povedali že riešite aj ťažké príbehy, ktoré je ťažké počúvať. Nepotrebujete preto aj vy sama psychologickú pomoc?
Samozrejme, je to súčasť mojej práce. Som gestalt terapeut, venujem sa terapii. V tejto oblasti pracujem už 10 rokov a počas tohto obdobia som chodila aj sama k psychológovi a mala som vlastnú terapiu. Tu to tiež potrebujem, ale je to z mojej vlastnej iniciatívy. Spolu so supervízorom diskutujem o prípadoch, na ktoré potrebujem ešte ďalší profesionálny pohľad. V rámci intervíznej skupiny, ktorú mám s talianskymi kolegami, tiež riešime rôzne problémy, s ktorými sa stretávame.
Keďže pochádzate z Ukrajiny a sama ste z nej odišli viete sa vcítiť do ľudí, ktorým pomáhate. S čím sa nedokážete vyrovnať?
Z vlastnej skúsenosti viem povedať, že niektorí Ukrajinci zažívajú na Slovensku poníženie. Mnohokrát počúvajú niečo v zmysle Putin je môj hrdina, choďte preč Ukrajinci. A to je podľa mňa strašné, pretože si myslím, že teraz Ukrajina obraňuje celú Európu.
S akými problémami sa stretávate, čo riešite?
Veľký problém vidím v rámci adaptácie detí v školách, množia sa prípady šikanovania detí. Je veľmi smutné, keď slovenskí učitelia nereagujú na to, keď niekto bije ukrajinské dieťa. Je tiež mnoho problémov v rodinách bez otcov, pretože sa necítia v bezpečí. Mnoho detí a dospelých má rozličné duševné ochorenia. Vtedy ich posielam k psychiatrovi, ktorý im predpíše lieky a až potom s nimi pracujem. A niektorí ľudia len prídu a nerozumejú, čo je to psychológia, chcú sa len rozprávať a dať si čaj. A zas mnohí len povedia ďakujem pekne, ale aj tak chcem ísť naspäť na Ukrajinu.
Je túžba po domove u nich taká silná? Musia predsa vedieť, že je to stále nebezpečné
Určite to vedia, ale myslím, že Ukrajinci sú v tomto trochu pojašení. Aj keď počujú sirény, tak si povedia, nejdem do úkrytu, pretože varím, alebo robím niečo iné. Tento monotónny zvuk trvá niekedy tri, alebo štyri hodiny a hrozí veľké nebezpečenstvo. Bomba totiž vtedy práve letí nad Ukrajinou a nevieme, kde dopadne. Je hrozné už len počúvať tento zvuk, deti to veľmi ovplyvňuje. Ani sa mi nedá opísať tá zmes pocitov, ktorú človek vtedy zažíva. Ťažko sa mi potom počúvalo to, keď išla ukrajinská žena s deťmi po ulici, slovenskí tínedžeri išli za nimi a robili zvuk napodobňujúci sirénu. Myslím, že celkom nerozumejú čo robia, pretože to nikdy nepočuli v takej intenzite ako my, nikdy to nezažili. Dúfam, že to ani nepocítia čo to je.
Foto: Archív M.D.