Slovenská katolícka charita (SKCH) začala v auguste 2019 nový projekt vzdelávania mladých utečencov z Južného Sudánu, ktorí našli útočisko v utečeneckom tábore Pagirirynya na severe Ugandy. Spolu s miestnou diecéznou charitou – Caritas Gulu – umožňujeme traumatizovaným mladým ľuďom získať remeselné zručnosti a novú šancu na dôstojný život.

Mladí Sudánci si môžu vybrať zo širokej ponuky kurzov a vyučiť sa za stolárov, krajčírky, kaderníkov/holičov; môžu sa zamerať na murárstvo, obrábanie kovov či prácu v hoteloch a reštauráciách. V prvej fáze sa do projektu zapojilo 40 študentov, postupne ich plánujeme prijať až 120.

Počas našej návštevy odbornej školy v meste Atyak si ku nám na lavičku pod vysokým stromom prisadli traja na prvý pohľad plachí a nie veľmi komunikatívni študenti. Úsmev na tvári vyvolalo, keď sme sa im prihovorili pár slovami v kmeňovom jazyku Madi.

James Madra (29) utiekol do Ugandy v roku 2016 aj s celou svojou rodinou. „Nepriatelia chodili po domoch a hľadali mužov, ktorých následne zabíjali. Bál som sa, že ďalšie dvere, na ktoré zaklopú, budú tie naše. Mali sme vtedy dve deti a manželka bola tehotná. Cítil som zodpovednosť za ich životy. Chcel som sa o nich postarať a zabezpečiť im prostredie, v ktorom sa nemusia báť o svoj život,“ postupne sa rozhovorí James.  Na ugandskú hranicu prišli pešo.

Za hranicami im pomohli pracovníci UNHCR (Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov), ktorí ich pridelili do utečeneckého tábora Pagirinya. A tak sa začal ich život v Ugande, kde sa museli prispôsobiť novým podmienkam. „Nebolo to jednoduché, môj život bol prázdny. V Južnom Sudáne som mal prácu a vlastný domov, tu môj deň pozostával iba z jedenia a spania. Síce som sa cítil v bezpečí a mal som pokojný spánok, ale chýbal mi cieľ, za ktorým by som mohol napredovať v živote. Našťastie som sa dozvedel o projekte Caritas Slovakia a Caritas Gulu, ktorý poskytuje remeselné vzdelanie. Neváhal som a na druhý deň som podal prihlášku na kurz stolárstva. Aj keď som predtým nemal žiadne skúsenosti v tomto odbore, veľmi ma to lákalo,“ vysvetľuje nám James.

Kurz trvá 4 mesiace, počas ktorých sú študenti ubytovaní v škole. K svojej rodine, ktorá naďalej býva v utečeneckom tábore, chodí James raz za tri týždne. Momentálne majú s manželkou 4 deti, najmladšie má 1 mesiac a najstaršie 9 rokov. James sníva o tom, že si otvorí vlastný biznis v odbore stolárstva. A preto je vďačný, že môže tento kurz absolvovať.

Joyce Alina (27) utiekla z Južného Sudánu spolu so svojou mamou, sestrami, bratmi a vtedy 1-ročnou dcérkou. Joyce musela ešte doma prerušiť svoje stredoškolské štúdium, keďže sa vydala veľmi mladá. Do Ugandy prišla bez manžela. Čo sa s ním stalo, sme sa nedozvedeli. „To, že som tu, vnímam ako Boží plán. Stále dôverujem Bohu, že má pre nás lepšiu budúcnosť. Mala som výčitky, že som nechala školu. Teraz už nechcem byť pasívna. Keď som sa dozvedela o možnosti krajčírskeho kurzu, neváhala som a rozhodla som sa prihlásiť. Som veľmi vďačná za túto príležitosť a usilujem sa ju využiť čo najlepšie. V Južnom Sudáne je podľa mňa situácia beznádejná a neplánujem sa vrátiť naspäť. Odteraz chcem svoj život budovať v Ugande,“ hovorí Joyce. Jej šikovnosť sa preukázala nielen v dobrých krajčírskych schopnostiach, ale aj v organizácii a komunikácii, a tak ju spolužiačky zvolili za hovorkyňu krajčírskeho kurzu.

V utečeneckom tábore Pagirinya býva viac ako 36-tisíc osôb, z ktorých väčšinu tvoria ženy, deti a mládež. Tábor sa rozkladá na ploche 5 km². V okolitých dedinách žije len približne tisícdvesto domácich obyvateľov. V tábore sú dve zdravotné strediská, štyri základné školy, jedna stredná a jedna odborná škola. Tábor vznikol v júli 2016 po tom, ako sa v Južnom Sudáne obnovili boje medzi vládnymi vojskami a opozičnými silami. V bojoch zahynuli stovky civilistov a tisíce utiekli kvôli bezpečnosti.

Innocent Christine (22) utekala sama ako 19-ročná naprieč Južným Sudánom. Bola vtedy tretiačkou na strednej škole. Bola si vedomá toho, že počas cesty ju môžu uniesť, znásilniť; mohla sa stať obeťou obchodovania s ľuďmi. No vedela, že nemá na výber. Jej rodičia ostali v Južnom Sudáne. Keďže so súrodencami neutiekli naraz, boli rozdelení do rôznych utečeneckých táborov. Sú od seba ďaleko a  nemajú možnosť sa stretávať. Komunikujú spolu telefonicky aspoň raz za týždeň. „Veľmi ma trápilo, že som nedokončila školu. Myslela som, že budem mať možnosť dokončiť si štúdium v Ugande. Kvôli vysokým nákladom som si ju, bohužiaľ, nemohla dovoliť. Dosť ma to ubíjalo, moje dni boli prázdne. Bola som smutná až depresívna. Nevedela som si predstaviť, čo bude so mnou ďalej. Ani mi nenapadlo, že budem mať možnosť spraviť si krajčírsky kurz. V decembri dostanem do rúk certifikát, ale mojím snom je získať diplom z krajčírstva. Na ten si musím našetriť, keďže štúdium trvá dva roky. Som vďačná za možnosť absolvovať krajčírsky kurz, pretože práve toto mi otvára nové možnosti, ako začať plniť svoje sny,“ dopĺňa Christine.

Odborné kurzy trvajú štyri mesiace a ich súčasťou je aj získanie teoretických a praktických podnikateľských zručností. Každý úspešný absolvent dostane nielen certifikát o absolvovaní kurzu, ale aj základné pracovné nástroje a počiatočný kapitál.

„V Južnom Sudáne každý deň počuť streľby, vidieť krv a utrpenie. V Ugande sa vláda zaujíma o zneužívanie a práva detí, v Južnom Sudáne nie. Ďalším problémom sú skoré sobáše, do ktorých sú mladí ľudia nútení. Aj niektorí z nás sú rodičmi a záleží nám na budúcnosti našich detí. Našou jedinou nádejou pre Južný Sudán sa stala modlitba,“ ukončujú študenti náš rozhovor.

Projekt odborného vzdelávania pre mladých utečencov z Južného Sudánu financuje SAMRS – Slovenská agentúra pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu.

Anna Čarnogurská, Petra Brišková

Od leta 2019 pracujú ako dobrovoľníčky SKCH v Ugande