Sedí na stoličke v útulnej prešovskej kaviarničke a húževnato sa prehrabuje v papieroch s notami a slovami rôznych piesní. O chvíľu sa to celé začne. Spolu so “svojimi” dievčatami vystúpi na pódium a zo srdca, tak ako len ony vedia, zaspievajú a roztancujú prítomných – po rusínsky. Helena Páňková, vedúca Domu sv. Faustíny vo Svidníku pomáha uboleným ženám nielen muzikoterapiou, ale dáva im aj nádej a novú chuť do života.
Gréckokatolícka charita Prešov vydáva po prvýkrát hudobno-slovné CD, v ktorom sa môžeme započúvať do viachlasne spievaných rusínskych piesní dievčenského zboru Faustínky. Vy so ženami v núdzi pracujete vo Svidníku denne už vyše 10 rokov. Kde sa vlastne zrodila myšlienka vydať spoločne aj CD-čko?
Sme síce malé zariadenie, ale s klientkami pracujeme intenzívne. Stále máme deň otvorených dverí, rôzne akcie. A kvôli nim sme začali vytvárať programy. Zo začiatku sme nacvičili dve-tri pesničky, najprv ukrajinské duchovné piesne, potom sme pridali aj ľudovky a neskôr vo mne vznikla túžba, čo tak ísť na drzovku a nahrať CD-čko, aby bol po nás nejaký zápis, že pracujeme s klientkami a je to naozaj pekné. Povedala som si, prečo nie?
„Skupina ľudí, ktorá je týmto svetom zavrhovaná, je zrazu na pódiu.”
Po piatich rokoch šetrenia a príprav, ste sa odvážili a zatvorili ste sa s dievčatami do nahrávacieho štúdia. Čo si teda vo vašom prevedení môžeme vypočuť na CD, ktoré už dnes držíme v rukách?
Všetky piesne sú rusínske, jedna je a capella, duchovná. Sprevádza nás harmonikár. Hostkou je významná speváčka ľudových rusínskych, šarišských a duchovných piesní, pani Hanka Servická, a moja dcéra Dominika, ktorá sa tiež venuje spevu. Pretože charita, tá je o službe. A keďže už desať rokov pracujem v charite, aj rodina je “postihnutá” mojím poslaním. 🙂 Aj dcéra intenzívne vníma potreby charity.
Čo hudba a spievanie znamená pre dievčatá a ženy v Dome sv. Faustíny vo Svidníku?
Ako som spomínala, zo začiatku sme u nás spievali na dňoch otvorených dverí či iných akciách, až nás raz pozvali na festival Duchovnej piesne v Snine, kde boli cirkvené zbory a my. Nechápala som, čo tam robíme. Ale mali sme neskutočný aplauz. Videla som, že práve cez takéto vystúpenia sa môžeme ukázať ľuďom. Neexistuje, aby naše dievčatá nezaujali publikum. Skupina ľudí, ktorá je zavrhovaná týmto svetom, je zrazu na pódiu. Sú medzi nimi fakt ťažké prípady, dievčatá, ktoré prežili rôzne traumy, boli zneužité a využité. Zrazu sú ony na pódiu a rozdávajú radosť. Spievajú o Bohu. Proste nádhera. A vtedy som si uvedomila, že to má zmysel, že sa netreba báť. Každá jedna prekážka je pre nás výzvou.
„ …Charita nie je mŕtva bunka. Je živá, pracujú v nej ľudia, ktorí milujú svoje poslanie a svoju prácu.”
Postupne ste zaujali aj okolie. Dnes vás už ľudia vo Svidníku dobre poznajú, pozývajú vás na rôzne akcie. A dievčatá, ako sama hovoríte, zažívajú potlesk a úspech. Má to pre ne ale význam?
Obrovský. Po vystúpení zažívajú svojich 5 minút slávy, prichádzajú za nimi aj rôzni odborníci, ktorí veľmi oceňujú ich prácu. Dievčatám sa akoby navracia sebaistota, sebavedomie, chcú nacvičovať ešte viac.
Hudobno-slovné CD je v Prešove, 10. júna, slávnostne predstavené práve počas tohtoročného Národného týždňa charity. Čo pre vás znamená charita?
Aj dnes si ideme vystúpenie užiť, i keď nás to stálo veľa síl. Chceme ukázať, že Charita nie je mŕtva bunka. Je živá, pracujú v nej ľudia, ktorí milujú svoje poslanie a svoju prácu. S klientmi sa dajú robiť divy a veľké veci, keď je to v mene Boha, Ježiša Krista. Naše CD je vlastne poďakovaním blaženému biskupovi Petrovi Gojdičovi za to, že v povojnových rokoch mal odvahu založiť charitu v Prešove. Verím, že dnes je tu Gojdič s nami a veľmi sa teší.
Srdcom nôtené rusínske skladby môžete podporiť aj na startlab.sk
Foto: SKCH