Kládla som si otázku, či je pomoc na hraniciach užitočná
Nezachraňuje životy, to je pravda. Ale tým, ktorí utekajú pred vojnou, opustili svoje domovy, celý svoj predošlý život a netušia, čo s nimi bude, môžeme spolu s pohárom čaju alebo kávy a croissantom, zubnou kefkou, rukavicami dať aj pocit prijatia a bezpečia.
Najsilnejšie bolo pre mňa stretnutie s paňou, ktorá prišla s 5-ročnou dcérkou a s úplne nepohyblivou mamou. Nemali na Slovensku kam ísť, ale zamestnanci charity im boli schopní v priebehu pár hodín nájsť miesto v zariadení, kde sa starajú aj o imobilných ľudí a kde ju zároveň zamestnajú. Na jej správaní a tvári bolo vidno, ako opadol obrovský stres z toho, čo s nimi bude, a ostala nádej, že to zvládnu.
Každý deň na hranici je iný. Niekedy prichádza veľa ľudí a nestihnem si ani sadnúť. Inokedy sa ľudia trúsia po malých skupinkách a čas trávim viac čakaním než niečím iným. A potom príde mama s mesačným bábätkom, pre ktoré potrebuje umelé mlieko a autosedačku a ja ich idem hľadať. Keby som tam nebola, nemal by to kto urobiť.
Je to dosť? Je to málo? Neviem. Ale ak by som čakala na príležitosť, pri ktorej budem mať pocit, že svojimi činmi zmením svet, asi by som ešte stále čakala. A tak aspoň deň po dni mením malé čiastočky sveta okolo seba – úsmevom, pohárom kávy 3 v 1 a croissantom do ruky.
Gabriela Vanacká