„Ak by som mal zhrnúť svoje pocity, tak je to smútok, hnev, súcit a odhodlanie pomáhať ešte viac,“ hovorí Tony Frič zo Spišskej katolíckej charity, ktorá už viac ako rok pomáha priamo na Ukrajine. Ich prácu pred pár dňami ocenil aj holandský kráľovský pár.
Vráťme sa rok dozadu. Pamätáte si, kedy ste išli prvýkrát v rámci spišskej charity na Ukrajinu?
To si pamätám presne, bolo to 5. marca, pár dní po začiatku vojny. Kontaktovali sme Katku Pajerskú, Slovenku, ktorá už niekoľko rokov pomáha Rómom na Zakarpatí a ktorá pracuje pre diecézu v Mukačeve. Po vypuknutí vojny tam mali stotisíc utečencov, o ktorých sa bolo treba postarať, len nemali ako. Práve tam sme začali voziť prvé kamióny s pomocou, potravinami, hygienou, oblečením. To bol začiatok pomoci Spišskej katolíckej charity na Ukrajine. Potom, koncom marca sme išli do Kyjeva, ktorý bol v tom čase ešte obliehaný a hrozilo, že ho Rusi dobyjú. Vítal nás vtedy kyjevský primátor, ktorý ostal prekvapený, že sme tam, lebo vtedy všetci z Kyjeva utekali. Priviezli sme tam dodávku plnú liekov a rozvážali po nemocniciach. V apríli nasledoval Charkov, v tom čase to bolo mŕtve mesto, maximálne tadiaľ prešli obrnené vozidlá. Dnes sa do týchto miest po ich oslobodení už pomaly vracia život. Stále je tam riziko, že vás trafí raketa a ľudia to vnímajú, nie sú úplne slobodní, no situácia je tam už lepšia. Ale blízko Charkova sú zničené celé dediny alebo v nich ešte stojí pár domov s ľuďmi.
Kam smeruje pomoc charity na Ukrajine momentálne?
Hlavne na východ krajiny, lebo tam je naša pomoc najpotrebnejšia. V oblasti Charkova je stále najviac núdznych ľudí. Našim partnerom je tamojšia charita, ktorej dodávame kamióny s potravinami. Oni túto pomoc distribuujú takmer 60 tisíc ľuďom každý mesiac. Chodíme aj do menších miest a dediniek v Charkovskej oblasti, kde sa dostáva humanitárna pomoc sporadicky, ak vôbec. Sú miesta, kde aj tri-štyri mesiace nikto neprišiel.
Ako sa dozvedáte o týchto miestach?
Väčšinou nás navigujú miestni dobrovoľníci, ktorí vedia, kde ešte ostali žiť nejakí ľudia, aj keď z mnohých ich domov sú už ruiny. Keď prídeme na takéto miesta, ľudia sú veľmi radi, že sme za nimi prišli, objímajú nás, chcú sa rozprávať, nechcú nás pustiť, každá návšteva je pre nich vzácnosť.
Čo okrem potravín vozíte v rámci materiálnej pomoci?
Veľmi často vozíme piecky a elektrické generátory. Nedávno sme boli v jednej dedinke neďaleko Iziumu, kde žije asi 200 ľudí a jeden 14-ročný tínedžer. Nemali tam elektriku, nemali vodu, v podstate nemali možnosť normálne fungovať. Keď si chceli nabiť telefón, museli ísť do Iziumu, čo je niekoľkohodinová cesta. Preto, keď sme im pri jednej našej ceste doviezli generátor, mali veľkú radosť.
Prečo ľudia ostávajú na takýchto miestach žiť a neujdú niekam preč?
Lebo to sú tí najchudobnejší. Keď chce človek niekam ujsť, musí mať nejaké peniaze, napríklad aby mal za čo natankovať benzín do auta, zaplatiť si ubytovanie. Musí mať tiež cieľ, kde chce ostať a mať nejakú predstavu o svete. Títo jednoduchí, chudobní ľudia nemajú takéto možnosti, väčšina z nich sú už dôchodcovia. Občas nás zvyknúť však žiadať aj o evakuáciu. Preto sme si nedávno zadovážili sanitku a pomôžeme evakuovať aspoň niekoľko imobilných ľudí, ktorí budú chcieť odísť a majú kam. Ale nie všetci majú takúto možnosť, v tých malých dedinkách žijú naozaj najbiednejší z najbiednejších, ktorým treba voziť pomoc. Zároveň je to však aj forma evanjelizácie, lebo mnohí vďaka tomu, že im pomáhame, začali chodiť do kostola a modliť sa. Je prirodzené, že keď sú ľudia v nebezpečenstve, utiekajú k viere. Stalo sa nám, že keď sme boli v Bachmute, prosili nás vojaci, aby sme im priniesli ružence. Tak sme im pri ďalšej našej návšteve odovzdali ružence z Medžugoria, ktoré nám za igelitovú tašku darovali rehoľné sestričky z kláštora v Okoličnom.
Ako sa cítite vy po týchto návštevách na Ukrajine?
Som smutný z toho, čo tam vidím. Lebo si predstavujem môj dom, moju rodinu v takejto situácii. O to je to smutnejšie, že sú to naši susedia. Keďže sa s Ukrajincami mnoho mesiacov stretávam, vnímam to veľmi osobne. Je to pre mňa citlivá záležitosť a musím sa priznať, že dosť podráždene reagujem na kohokoľvek, kto hovorí, že tam netreba pomáhať a že si za to Ukrajinci môžu sami. Sú to hlúposti, ktoré rozprávajú ľudia, ktorí nie sú ochotní ísť na Ukrajinu sa presvedčiť o tom, kde je pravda. Ak by som teda mal zhrnúť svoje pocity, sú to smútok, hnev, súcit a odhodlanie pomáhať ešte viac.
Ktorý zo zážitkov vo vás silno dodnes rezonuje?
Tých zážitkov je veľmi veľa. Napríklad mi jedno ukrajinské dievčatko opisovalo, ako ich Rusi evakuovali v Mariupole. Natlačili ich do autobusov a tých, ktorých nenastúpili, postrieľali. Medzi inými aj jej starých rodičov. Viete si to predstaviť, že by ste niečo také zažili? Žeby ste videli, ako strieľajú vašich blízkych? Hrozné veci sa tam dejú… Pre mňa sú silné aj tie momenty, keď sa vojna dotýka tých ľudí, s ktorými mám už priateľský vzťah. Napríklad na charite v Charkove pôsobí jedna Ukrajinka, mama dvoch detí, stretávame sa v podstate od apríla. Koncom jesene za mnou prišla s tým, že jej muža zabili a nevie, ako má povedať svojim deťom, že sa im už otec nevráti. Predstavil som si svoju manželku v tejto situácii…
Ako sa s vojnou vyrovnávajú deti na Ukrajine?
Záleží od veku detí a aj od toho, z ktorej časti Ukrajiny pochádzajú. Deti na Zakarpatí, tie to prežívajú relatívne dobre. Keď zapnú sirény, majú z toho aj zábavu, utekajú dole do pivnice a čakajú, kým poplach prejde. Deti na východe Ukrajiny to majú horšie, lebo nechodia do školy. Tie, ktoré môžu, sa učia diaľkovo, ale veľká časť detí sa neučí vôbec. Sú tam deti, ktoré celé mesiace žijú v pivniciach, a boja sa ísť von. Najlepšie to znášajú malé deti do piatich – šiestich rokov, tie, keď majú pri sebe mamu, prípadne oboch rodičov, sú relatívne v poriadku. Pre deti v tomto veku sú jeho mama a otec celý svet, bez ohľadu na to, kde sa nachádzajú. Väčšie deti si však už uvedomujú, čo sa deje, že prišli o bývanie, prišli o izbu, hračky, o kamarátov, že nežijú bežný život a práve u nich nastávajú traumatizované psychické stavy. Preto sa aj naša pomoc rozšírila a spolupodieľame sa projekte pomoci pre tieto deti v charkovskej oblasti, na Zakarpatí a v Dnipre. Okrem rozhovorov, ktoré s deťmi vedú vyškolení pracovníci, sa s nimi hrajú, chodia na výlety, na plaváreň. Cieľom takejto terapie urobiť takýto život deťom aspoň trocha normálny.
Deťom pomáha Spišská katolícka charita aj v Centre podpory v Poprade, ktoré nedávno navštívil holandský kráľ Viliam Alexander s manželkou Maximou. Aký ste mali z ich návštevy, poprípade o čom ste sa rozprávali?
Sme veľmi radi, že si holandský kráľovský pár na návštevu vybral práve naše centrum. Berieme to aj ako ocenenie našej práce. Ja som sa s kráľom Viliamom a jeho manželkou Maximou rozprával najmä o mojich zážitkoch a skúsenostiach z Ukrajiny. Boli veľmi pozorní a veľa sa pýtali, zvlášť kráľovná Maxima. Zasmiali sa najmä na mojej odpovedi na otázku, či sa nebojím, že sa mi niečo stane. Odpovedal som im, že nie, veď predtým, ako odídem na Ukrajinu, vždy idem na spoveď. Myslím, že pochopili, aj keď reagovali smiechom.
Teraz, keď niekto číta tento rozhovor, si pomyslí, že by aj on chcel pomôcť. Ako sa teda môže bežný človek zapojiť do pomáhania?
Tých možností je viacero. Môže nám pomôcť finančne, môže sa prihlásiť ako dobrovoľník alebo sa za nás aspoň modliť. Napríklad aj v aute v rannej zápche. Často chodíme aj do nebezpečných oblastí, kde tú ochranu potrebujeme. Lebo už sa stalo, že jeden z Ukrajincov z tamojšej charity zahynul na ceste, po ktorej sme s humanitárnou pomocou niekoľkokrát šli aj my. Preto sme vďační, ak si na nás ktokoľvek spomenie v modlitbe.
Slovenská katolícka charita pomáha na Ukrajine formou poukážok, za ktoré si môžu zadovážiť potraviny či lieky. Do pomoci ľuďom, ktorí trpia v dôsledku vojny, sa môžete zapojiť tu.
Zamestnanec Spišskej katolíckej charity, fotograf a reportér, ktorý na Ukrajinu vozí pomoc od vypuknutia vojnového konfliktu. V minulosti pôsobil aj v Iraku, keď jednotky islamského štátu napadli Iracký Kurdistan a on následne pomáhal pri evakuácii irackých kresťanov na Slovensko.