Blízko pri človeku.
Olena utiekla pred vojnou už dvakrát a preto sa dostala až na úplné dno.
Utekala pred vojnou dvakrát. Prvýkrát to bolo v roku 2014 z Donbasu. Odišla do mesta Černihiv, tam pracovala v ekonomickej sfére. Odtiaľ utekala znova, pretože aj to mesto obkľúčili ruskí vojaci, čiže rovnakú situáciu zažila znova.
„Pre mňa začala vojna už v roku 2014 na Donbase. Z mnohých ľudí sa stali presídlenci. Aj ja sama som musela zanechať celý svoj život na Donbase. Vojaci obsadili najdôležitejšie miesta, napríklad stanicu, mestský úrad, poštu. Ľudia sa začali búriť, usporiadali demonštrácie. Prvá bola pokojná, pri druhej povedali, že kto bude robiť demonštrácie, tak ho zabijú. Bolo riskantné odtiaľ odísť, ľudia museli vojakom nechať auto na vojenské účely. Stávalo sa, že keď bol niekto doma, prišli vojaci a obsadili mu dom. Zamerali sa na bohatých ľudí, nasťahovali sa do ich domov. Aj ku nám. Čiže mohli sme ostať v pivnici a čakať či nás zabijú, alebo odísť. Na Donbase prestala existovať Ukrajina. Ak našli nejaký ukrajinský náznak, ako napríklad vlajku v mobile, tak toho človeka zobrali, dali do pivnice a už sa nikdy nevrátil.“
„Cestovali sme po mínach. Bol to risk, či tá mína vybuchne, alebo nie. Masaker, ktorý sa odohral v Buči bol strašný. Avšak to isté sa dialo aj na Donbase, ale nik o tom nevedel. Neskôr ich ubytovali adventisti, ale tí im nezabezpečili všetko. „Chodila som aj po kontajneroch, hoci celý život som pracovala a mala svoju dôstojnosť. Keď mala začať zima, v odpadkoch som nachádzala staré veci, ktoré som opravovala a prerábala.“
Na vypuknutie konfliktu v roku 2022 si spomína takto: „24.februára začali bombardovať domy civilistov. Všetko začalo padať, tak sme išli do pivníc. Všetci ľudia boli v tej pivnici, nedalo sa tam dýchať, bol tam nízky tlak, odpadávali tam, ľudia tam mali panické ataky, klaustrofóbie. Boli sme tam 10 dní. Vyšli sme von, len keď napríklad polhodinu nestrieľali a mali prestávku v strieľaní. Černyhyv obkľúčili. Zažila som druhýkrát to isté. Keď sme boli v tej pivnici, prišiel sused a povedal, že mám polhodinu na to, aby som sa zbalila. Povedal mi, že ide so svojou rodinou k autu a má tam jedno voľné miesto. No bolo to nebezpečné, lebo všetko bolo zamínované. Odchádzali sme tri autá. Dve autá za nami vojaci rozstrieľali. Tí ľudia, ktorí sa rozhodli odísť, veľa riskovali, lebo bolo všetko zamínované.
Irina prežila okupáciu Chersonu.
Nemali už peniaze na jedlo, vojaci im zobrali auto, dcéra zažívala panické ataky. Irina na vlastnej koži zažila okupáciu Chersonu. Bývalá manažérka a učiteľka nám rozprávala aj o nemožnosti odísť, o mínach nastražených na cestách, ale i o tom, ako nebolo možné kúpiť si základné potraviny i lieky.
„Každé opustenie domu bolo v podstate nebezpečné, lebo sme nevedeli, čo od nás budú chcieť. Museli sme im vždy povedať, kde ideme, čo tam budeme robiť. V meste bolo sedem kontrolných bodov, na každom pozerali do auta a všetko, čo chceli. Vojaci tiež od nás žiadali informácie o ľuďoch, ktorí opustili svoje domovy. Chceli tam totiž nasťahovať svoje rodiny, v Chersone tak vznikli oblasti, kde takto Rusi žili v domoch iných ľudí. Ale najhoršia vec podľa mňa je to, že Rusi nedovolili dobrovoľníkom ísť do Chersonu a pomôcť ľuďom, ktorí zostali bez akýchkoľvek liekov. Nemali sme žiadne lekárne, lebo ich všetky zničili a lieky zobrali pre ruskú armádu. Mnoho ľudí zostalo bez práce a bez peňazí. Dobrovoľníci pritom nakúpili jedlo pre deti, ale ruskí vojaci im to nedovolili prísť do mesta. A mnohých dobrovoľníkov Rusi zabili. Raz sme boli v obrovskom nebezpečenstve, pretože v tesnej blízkosti pri nás je les, ten začal horieť a Rusi nedovolili hasičom zastaviť požiar. Druhá vec, ktorej sa ľudia veľmi báli bolo, že ich vojaci zoberú a dajú do väzenia. Brali ľudí, dali im putá, nevedeli sme čo s nimi urobili. Niektorí dokonca pomáhali ruským vojakom. Pre nich to bola cesta ako zostať nažive.“
„Rusi nedovolili ísť nikomu von z Chersonu. Každý kto chcel odísť, riskoval. Ja som odišla v máji s mojou 16-ročnou dcérou. Museli sme odísť, lebo už sme nemali peniaze ani na jedlo. Navyše, začala mať panické ataky, pretože každý deň sme počuli bomby, ktoré prelietali v našej blízkosti.“
Viktoria chcela na Ukrajine ostať, no osud to zariadil inak. Vojna jej doslova dýchala na krk.
Hneď po vypuknutí konfliktu sa predmestie, kde bývala Viktoria so svojou rodinou dostalo pod paľbu ruskej armády. Časť rakety, ktorými ruskí vojaci ostreľovali oblasť, dopadla priamo do jej záhrady.
Sama nám tento zážitok opísala takto:
„Vedeli sme, že v blízkosti nás odpálili niekoľko rakiet v rýchlom slede za sebou, prostredníctvom raketometu. Niekoľko z týchto rakiet vybuchlo len päť až sedem metrov od nášho domu a preto nám to rozbilo všetky okná. Schovali sme sa vnútri v dome, kde sme ležali na dlážke. Všetko sa triaslo. Po tomto zážitku sme sa rozhodli odísť do pivnice v našom dome. V nej sme strávili asi týždeň spolu s ďalšími ľuďmi, bolo nás tam asi 20. Vrátiť do domu sme sa nemohli, bolo to príliš nebezpečné. Posledný večer, ktorý sme strávili v pivnici bol však iný ako ostatné. Počuli sme veľký hluk a vedeli sme, že to znamenalo, že v blízkosti sa odohral veľký útok. V ten moment bolo zničených množstvo domov, pretože tu dopadlo asi päť striel z raketového systému. Pamätám si, že to bolo 5. marca, keď jeden z týchto nábojov zasiahol náš dvor a poškodil dom. Veľmi sme sa báli a uvedomili sme si, že každú chvíľu môžeme zomrieť. Keď časť rakety dopadla na dvor, boli sme v pivnici.“