„V Afrike nemajú hodiny, oni majú len čas.“

Je zvláštne, ako rýchlo čas letí a koľko spomienok prinesie, keď sa len na minútku zastavíme a zamyslíme sa. Sú to už štyri mesiace od môjho návratu a Rwandu mám stále hlboko vo svojom srdci. Strávila som tam jeden rok ako dobrovoľník, no príde mi, akoby to bolo len včera, čo som stála na letisku vo Viedni a čakala na odlet do Kigali.

V Afrike som pôsobila ako charitný dobrovoľník pre Kultúrne centrum St. Vincenta Pallotti. Toto centrum je zamerané na deti v predškolskom veku žijúce v zlých sociálnych podmienkach. Poskytuje im vzdelanie a stará sa o rodiny pravidelnou potravinovou pomocou. Každú sobotu víta absolventov centra, poskytuje poobedné aktivity pre deti a podieľa sa na spolupráci s Adopciou srdca. Pôvodne som mala ísť na 6 mesiacov ako väčšina dobrovoľníkov, no už na začiatku môjho pobytu som mala tušenie, že to len pol rok nebude. A tak aj bolo 😊.

Príchod bol náročný. Všetko bolo iné, skoro nikoho som nepoznala. Zrazu som bola niekoľko tisíc kilometrov od domova a nebolo návratu späť. Kigali som videla sprvu len narýchlo z auta a hneď druhý deň skoro ráno – odchod do Kibeho! Bola som vyčerpaná, unavená z cesty, ale plná očakávaní, aké to bude. Keď sme po ceste do Kibeho prešli z asfaltovej cesty na prašnú a videla som tie domčeky a ľudí chodiacich po úzkej ceste, hlavou mi bleskla myšlienka: „Tak, to bude divoké!“ Vtedy som netušila, že reálne bude, no len v tom najviac pozitívnom zmysle. Z Rwandy sa postupne stal môj druhý domov a ja som sa tam tak aj cítila.

Príchod bol spojený s kontrolou stavby nového centra. To všetko zrazu bolo na mňa „hrr-hrr“. Mala som však super školiteľov, ktorí mi pomohli s prebratím centra, ako aj s dodaním viery, že to zvládnem. Hlavne po stretnutí s deťmi som mala tak silnú emóciu, že sa to nedá ani slovami opísať. Bolo to šťastie, že ich môžem konečne vidieť, a zároveň ľútosť, čo musia už v tak útlom veku prežívať, či vďaka za to, že som to práve ja, kto s nimi môže prežiť určité obdobie ich a môjho života.

Človek sa tu naučí, že každé dieťa je špecifické. Postupne som sa učila mená detí, zoznamovala sa s rodičmi, spoznávala bližšie našich zamestnancov, komunitu pátrov a hľadala si vlastnú cestu. Nehovorím, že to bolo ľahké. Ale podarilo sa mi vytvoriť si s nimi puto a krásne spomienky, zažiť vtipné príbehy a neočakávané zvraty. Zrazu jeden rok akoby bol celým životom.

Boli dni, kedy všetko utekalo rýchlo, a potom také, kedy sa čas akoby spomalil, priam až zastavil. Domáci nám veru k tomu často aj dopomohli. Ako mi bolo povedané, „v Afrike nemajú hodiny, oni majú len čas“. V preklade, majú čas na všetko a nemajú sa kam ponáhľať. Všetko je „buhoro, buhoro“, teda „pomaly, pomaly“ a „nhatibazo“, teda „v poriadku“.

Ak v Afrike meškáte, nič sa nedeje, lebo je možné, že oni prídu ešte po vás 😊. To bol bežný jav pri rodičovských a kadejakých iných stretnutiach. Preto sme volali rodičov, aby prišli na 8:00 ráno, a ak sme začali o desiatej, tak sme boli veľmi radi. Samozrejme, mnoho ich prišlo ešte neskôr. Jednoducho, taký je život v Afrike, spomalený…

Pracovať v centre plnom detí bolo úžasné! Ešte aj teraz, keď o tom píšem, mi vyhŕkne slzička, ako na to všetko spomínam. Deti z centra mi boli ako moje. Snažila som sa spoznávať ich osobnosť a oni mi lásku vracali v nespočetných objatiach, úsmevoch a slovenskými slovami „Ahoj. Ako sa máš? Dobre, dobre. A ty? Dobre, dobre.“ či slovným spojením „láska moja“ a s ručičkami prikladajúcimi akoby tieto slová k srdiečku. Ľúbim tieto deti najviac, ako sa dá. Je mi ľúto, aký ťažký život dostali do vienka, ale verím, že to zvládnu a budú z nich veľké osobnosti.

Súčasťou našej práce boli aj návštevy rodín v ich domovoch, kde človek pochopí, že na Slovensku sa máme ako králi, a stereotyp zo strany Rwanďanov, že každý beloch – „muzungu“ – je boháč, zrazu dáva zmysel. Aj keď som sa snažila, hlavne pred našimi zamestnancami, tento stereotyp spochybniť, v podstate mali pravdu. Máme tak veľa a i tak si to nevážime, lebo stále chceme ešte viac a viac. Častokrát nežijeme prítomnosťou, ale len strachom o budúcnosť, a preto potrebujeme viac. Viac peňazí, viac možností, viac kontaktov, viac… Tam je to iné, žijú pre moment, pre jeden deň. Áno, mohli by sa trošku zamyslieť aj nad tým, čo bude, a myslieť na budúcnosť svojich detí, ale je im to cudzie, a to robí ich vnímanie sveta tak oslobodzujúcim.

V centre som si prešla mnohým, od naťahovania sa so stavbyvedúcim, sťahovania starého centra do nového, výberu nových detí, pomocou pri platbe zdravotného poistenia, riešenia personálnych záležitostí v tíme, či maličkostí, ako je natieranie garniží. Bola to veľmi rôznorodá práca, raz pocitovo ťažšia a inokedy šlo všetko „ako po masle“. Stretla som veľa zaujímavých ľudí zo všetkých možných kútov sveta a tie ťažšie chvíle sa predsa len dali zvládnuť s úsmevom na tvári. V stresových situáciách sme si pomáhali so Zuzkou, mojou spoludobrovoľníčkou, a po rozhovore boli naše strasti už len úsmevnými spomienkami. Po jej odchode to bolo opäť ťažšie, ale potom pomohli Rastík a Kikuš, ktorí pôsobili na inom projekte, či iní priatelia, ktorých som stretla počas môjho pôsobenia v Rwande.

Kritické boli Vianoce, vtedy človek myslí hlavne na rodinu a spoločne strávený čas s najbližšími. Deti neboli v centre a pocit samoty sa umocňoval. V takých momentoch si uvedomíme, aká dôležitá je rodina. No ako sa vrátili deti do centra, opäť bolo všetko krajšie. Myslím si, že práve deti sú tie, ktoré robia centrum výnimočným a dôležitým. Pre nich sa snažíme dať zo seba čo najviac.

Veľa ľudí sa ma po návrate pýtalo: „Čo si si priniesla z Afriky?“ Okrem množstva darčekov a nádherných spomienok som si priniesla niečo, čo sa nedá kúpiť, a to pocit vďaky, lásky, pokoru, priateľstvá, vedomosti, ktoré som predtým nemala. Poznanie kultúrnych čŕt, či to, ako je status matky v Rwande dôležitý. Najradšej by som si doniesla aj drobca z centra – moju „umukobwa-wanjye“ (v preklade „dcéra moja“), to by však asi neprešlo. 😊

Rok v Afrike bol pre mňa jeden z tých najkrajších. Človek často hľadá celkové šťastie, to však podľa mňa neexistuje. No jestvuje šťastie, ktoré nachádzame v momentoch, a tie sa niekedy môžu zdať na prvý pohľad veľmi obyčajné. Ja som si našla nekonečné šťastie v spomienkach na „Moju Afriku“.

Projekt má úžasnú myšlienku vzdelávať deti, ktorí nemajú také možnosti ako iné. Pomáha rodinám prežiť ťažké obdobie vďaka potravinovej pomoci a tiež spolupracuje s Adopciou srdca, ktorá poskytuje finančnú podporu „adoptívnych rodičov“ zo Slovenska deťom počas štúdia na základnej škole. Toľko možností, toľko pomoci… Ak máte aj vy záujem byť dobrovoľníkom v Rwande a Ugande či pomôcť aspoň kúskom v rámci Pôstnej krabičky, smelo do toho!

Alexandra Kovalčíková – dobrovoľníčka v Rwande od marca 2019 do marca 2020