Konečne tu, 16-ty apríl a začiatok dvojtýždňovej cesty po Ukrajine. Čaká nás viac ako 2500 kilometrov a návšteva detských domovov, centier a bohosloveckých seminárov, v ktorých pomáha projekt Adopcia na diaľku®. Kolegovia ma vyzdvihli v Detve a nasledovala dlhá cesta do Michaloviec. Z tadiaľ už ubiehala rýchlejšie, pretože sme začali očakávať vychýrené, Slovensko-ukrajinské hranice. Naľavo aj napravo sme míňali opustené a skrachované benzínky a na tabuliach sa striedali názvy dedín, skloňovaných napríklad vo filme Čiara. Sobrance, Orechová, Nemecké a nakoniec aj Vyšné Nemecké, posledný kus Slovenska.
Tu sme sa stretli s filmármi Marienkou a Martinom, ktorí s nami idú točiť film o Adopcii na diaľku na Ukrajine. Hranice sme našťastie prešli bez problémov a hneď za nimi sa stretli s o. Petrom Bereshom, rektorom užhorodského seminára, ktorý nám prišiel oproti. Starší čiernovlasý muž s bradou, sa rýchlo prezradil, že mu nechýba spontánnosť a zmysel pre humor a po pár hodinách s ním sme poznali mnoho nových vtipov a zábavných príhod.
Cestou do seminára sme začali spoznávať Ukrajinu, nevšimol som si ani jeden zateplený a premaľovaný panelák a tie staré a ošarpané, ktoré u nás postupne miznú boli všade navôkol. Na zadnom sedadle auta som sa miestami cítil ako na offroade, pretože už v Užhorode je na cestách oveľa viac jám a výmoľov ako u nás a autá sa im neustále vyhýbajú kľučkovaním po ceste. Na to sa ozval rektor Petro s tým, že ukrajinskí šoféri jazdia rovno až keď sú opití a jamy im už nevadia.
Seminár naproti tomu pôsobil ako oáza v strede púšte. Pekná, zachovaná a udržiavaná budova, z vnútra však veľmi skromne zariadená. Po ubytovaní nám Petro spravil prehliadku a ukázal nám budovu a areál. Seminaristi akurát vychádzali z kaplnky, kde im práve skončila večerná liturgia. Naučili sme sa rozlíšiť mladších a starších, pretože od tretieho ročníka nosia namiesto nohavíc kňažský podriasnik. Po večeri sme navštívili staré mesto, ktoré bolo plné krásnych kaviarní a obchodov opäť kontrastom k chudobným sídliskám.
Seminár sa prebúdza veľmi skoro, a keďže sme chceli zažiť čo najviac tunajšej atmosféry, už o 06:10 sme sa rozprávali s prvými seminaristami, ktorí sa chystali na rannú liturgiu. Prvá vec, ktorá na mňa tento deň urobila dojem bolo jedlo. Ponuka bola síce skromná, a na stole sa objavovali často tie isté suroviny, ale chuť reďkoviek, ktoré si seminaristi sami pestujú v záhrade bola neskutočná. Okrem varenia sa o celý seminár starajú sami. Kosia, upratujú a zveľaďujú svoje okolie každý deň po vyučovaní.
Veľký dojem, na mňa urobili práve sami seminaristi. Rozprávali sme sa takmer o hocičom, veľa sme sa smiali a bavili. Hovorili nám o svojich rodinách, frajerkách a plánoch do budúcnosti. Možno som len očakával skupinu tichých a do seba uzavretých chlapcov, oni však boli úplne „obyčajní“ chalani, ktorí si ale vybrali túto cestu.
Starajú sa aj o miestne rádio, v ktorom sme sa dokonca boli aj pozrieť. Večer nás rektor Petro P. Beresh zobral na exkurziu do užhorodskej katedrály a to bol koniec dojmami nabitého dňa, po ktorom sme všetci veľmi rýchlo zaspali.
Tretí deň som sa už cítil ako domáci a tak som začal deň behom po Užhorode. V rannom meste, kde ešte ani nevyšlo slnko, som sa nevedel dopočítať áut ako Lada, Žiguliak a podobné, ktoré u nás už sú skôr raritou. Po raňajkách, na ktorých opäť nechýbali reďkovky, sme sa začali baliť a chystať na 350 kilometrovú cestu do Kolomyje, ďalšej zastávky našej cesty. Príjemným momentom bolo, keď seminaristi popri bielení zemiakov na obed, hrali na heligónke a spievali ukrajinské piesne.
So seminaristami sme sa rozlúčili a vybrali sa na opačnú stranu Karpát. Tam sme spoznali skutočnú kvalitu ukrajinských ciest, ktoré boli pekné len do polovice cesty počas prvých dvoch hodín. Prejsť zvyšnú polovicu, nám trvalo trikrát dlhšie. Pravidlo jazdenia po pravej strane prestalo existovať a každý chodil tadiaľ, kde sa dalo prejsť bez zničenia auta. Ďaleko pred nami sme pozorovali kľučkujúce autá, ktoré sa na chvíľu odstúpili, aby mohli prejsť okolo nás. Jama na jame a málo dopravných značiek spôsobilo, že sme párkrát naozaj netušili, či ideme správne.
Po viac ako ôsmich hodinách cesty sme sa konečne dostali do Kolomyje. Stretli sme sa s Natáliou, ktorá v Kolomyji koordinuje pomoc projektu Adopcie na diaľku® a v najbližších dňoch bude našou sprievodkyňou. Od prvého momentu bola veselá a energická. To, že s deťmi to vie, nám dokázala už dnes, keď na ňu viaceré z nich na ulici mávali a prišli sa pozdraviť. Ukázala nám aj hotel, v ktorom budeme ubytovaní. Ten je síce v centre mesta, ale aj tak noc v ňom stojí len 12€ aj s raňajkami. Už sa teším na zajtrajšie stretnutie s deťmi, ktoré sú podporované projektom.
Autorom textu je Roman Kortiš, študent a brigádnik projektu Adopcia na diaľku®, ktorý sa zúčastnil monitorovacej cesty na Ukrajine. Nenechajte si ujsť ani ďalšie jeho postrehy, ktoré zachytil vo svojich blogoch na ceste Ukrajinou. Budú postupne pribúdať na tejto stránke.
Chcem si adoptovať dieťa Viac o adopcii na Ukrajine