Ježiš Kristus zomrel za nás na kríži a na Veľkú noc vstal z mŕtvych. Tým nám povedal, že aj my raz vstaneme z mŕtvych a budeme mať nový život. Na Veľkú noc máme myslieť aj na to, že smrťou sa všetko nekončí, preto Vám ponúkame príbeh Trnavskej arcidiecéznej charity: Z tmy na svetlo.
Opakovane zvoním na dvere bytu piešťanského sídliska. Nik neotvára. „Pani Anna, ste doma, ste v poriadku? Ozvite sa prosím!“ Susedka pani Anny si všimla, že už niekoľko týždňov nevychádza z domu, nikomu neotvára, ba ani poštárovi. Má o susedu strach, preto sa na naše charitné Centrum pomoci človeku obrátila s prosbou o pomoc. Ani chvíľu neváham a vyrážam na zadanú adresu.
Po opakovanom zvonení počujem za dverami bytu pomalé a ťažké dýchanie. Vysvetľujem, že som pracovníčka Slovenskej katolíckej charity a chcem jej pomôcť. Po chvíľke ticha sa dvere kúsoček pootvoria a cez štrbinku zahliadnem drobnú žienku v pyžame. Z jej vystrašeného pohľadu cítiť strach a nedôveru. Snažím sa nadviazať rozhovor, no ona na mňa len ticho pozerá. Podávam je charitný letáčik a vysvetľujem, že nám môže do centra kedykoľvek zavolať.
O dva dni sa pani Anna ozvala a prosí nás o pomoc s nákupom. Píšem si rýchle zoznam a o hodinku aj s nakúpenými potravinami zvoním pri jej dverách. Útla žienka mi otvára dvere, pozýva ma ďalej. Po krátkom rozhovore odchádzam, z jej slov však stále cítiť strach a nedôveru. Začína mi však volať do práce pravidelne, otvára pomaličky predo mnou dvierka svojej trinástej komnaty plnej smútku, bolesti, sklamania a strachu. Pani Anna má 79 rokov je už 5 rokov vdova. Deti nemá. Bolesť zo straty manžela sa natoľko usídlila v jej duši, že ju celú zvnútra požiera. Pripadá si čoraz viac osamelá, zbytočná, postráda pocit naplnenia. Po strate manžela trpí ťažkými depresiami, naletela podvodníkom a prišla o všetko, o svoj dom i krásnu záhradu, v ktorej tak rada trávila svoj voľný čas, a skončila ako podnájomníčka v malej garsónke. Svoj život vždy spájala s milujúcim manželom a teraz zostala v úplnej tme. Prestala ľuďom dôverovať, uzavrela sa do seba. Na stene v izbe visí zaprášený kríž, je kresťanka, ale teraz zanevrela aj na Boha.
Naše konce povrázku sa pomaličky zväzujú dokopy. Pani Annu pravidelne navštevujem, rozpráva mi veselé životné príhody , ukazuje rodinné fotografie, vymieňame si úsmevy, ale riešime spolu i vzniknuté dlhy, nedoplatky aj Annin zdravotný stav. Takmer po 40-tich rokoch sa Anna rozhodne kontaktovať svoju 82-ročnú sestru žijúcu v zahraničí. Ich puto sa po rôznych nezhodách pretrhlo a práve nastal čas odpustiť, zmieriť sa a vyjsť z tmy. Anna je na seba hrdá, že dokázala odpustiť, objíma ma a ďakuje. Po čase však prichádzajú zdravotné komplikácie. Anne slabne zrak, podstúpi dve operácie, no degeneratívnou poruchou makuly je odsúdená k pomaly postupujúcej slepote a životné sily zahalené tieňom choroby ubúdajú spolu s ňou.
Annu už dávno nevnímam len ako klienta, je pre mňa veľmi blízkym človekom, ktorý mi odovzdal i mnohé životné skúsenosti. Je pre mňa človekom, ktorého choroba a bolesť ma hlboko zasahuje. Je mi jasné, že Anna nemôže už ďalej fungovať sama, potrebuje profesionálnu starostlivosť. Citlivo s ňou rozoberám situáciu, predkladám jej riešenie. Bojí sa opustiť svoju malú garsónku, bojí sa, že v domove opatrovateľskej starostlivosti zostane zase sama, nepovšimnutá, zase v nekonečnej tme… Jej zdravie však zostáva podlomené a časom ju sprevádzam do zariadenia opatrovateľskej služby mimo Piešťan s prísľubom, že sa nevidíme naposledy. Napriek pracovným povinnostiam si na Annu nachádzam čas a občas ju navštívim, prinesiem voňavý koláčik a rozprávame sa najmä o Bohu. Sama cíti, že jej životné sily napriek profesionálnej starostlivosti ubúdajú. Pri ďalšej návšteve prichádzam za Annou na jej požiadanie spolu s pánom farárom. Tentokrát sa chce zmieriť aj s Bohom.
Čakám na chodbe, pán farár opúšťa jej izbu a ja tíško vchádzam dnu. Anna žiari pokojom, po tvári jej stekajú slzy, naťahuje ku mne trasúcu sa ruku…pevne mi stíska dlaň… z jej úst odčítam tichučké ĎAKUJEM. S láskou ju objímem. O dva dni Anna odchádza z tmy do večného svetla. Pri poslednej rozlúčke s ňou stojím v tieni stromov len ja a pán farár, veď nikoho iného nemá. V rukách držím urnu a so smútkom v duši ju ukladám k jej láske, k milujúcemu manželovi, tak ako si to priala…
Annu sme na jej životnej ceste sprevádzali celé 3 roky a odprevadili sme ju až do večnosti, so všetkou úctou, akú si človek zaslúži aj keď sa ocitne na svojej púti úplne sám.
Pre mňa Annin príbeh týmto nekončí. Nezabúdam sa pri nej zastaviť, zapáliť sviečku a v tichej modlitbe za jej spásu spomínam so slzami v očiach na naše posledné objatie…