Na každom dieťati záleží
Sú okamihy, ktoré sú pre nás veľmi dôležité. Pamätáte si, keď ste boli prvýkrát v škôlke, novej práci, stretli budúcu manželku či manžela? Mne sa niečo podobné – nech mi manželka odpustí – prihodilo len nedávno. Bol som v Afrike. Prvýkrát a dúfam, že nie posledný. Spoznal som deti, centrá, dobrovoľníkov aj prácu mojich kolegov. Na vlastné oči som sa presvedčil, ako meníme životy detí aj mladých, dospievajúcich v extrémne skromných podmienkach. Dnes viem, že zbierka Pôstna krabička vďaka štedrosti Slovákov skutočne pomáha. Vrátil som sa a chcem o tom hovoriť a písať.
Dopravná zápcha hneď po prílete
Trvalo to 30 hodín. Dva lety, 500 km autom a bol som v Centre Nepoškvrneného Srdca Panny Márie na severe Ugandy. Najťažšie boli posledné kilometre, najdlhšie tie prvé. Zápcha v hlavnom meste Kampala trvala asi dve hodinky. Bol to však výborný čas na to, obzrieť si pouličných predajcov. Cukrovú trstinu, pečené banány, kozie mäso a nápoje vám ponúkajú ihneď, ako zastanete a otvoríte okno na aute. Až tu som zistil, čo je to sladký banán. Atmosféru krajiny nasávate z okna, realitu však objavíte v rozhovoroch s ľuďmi a na ceste, tam, kde skončí asfaltka a začína prašná cesta, na ktorej je lepšie spomaliť. A aj tak to s vami otrasie. No šoférka Comfort si to nevšimne, berie to v pokoji a neprestáva rozprávať. Hovorí, že pre miestnu Caritas Gulu robí, lebo sa jej páči holistický pohľad charity na človeka. Som rád, že takýto ľudia pracujú spolu s nami.
Deň v centre je dlhý vďaka školskému systému
V dedinke Unna, kde centrum sídli, je od rána čulý ruch. 55 detí, od prvákov až po stredoškolákov, vstáva skoro. Pomodlia sa a o 6:00 dostávajú prvé lieky. Majú totiž vírus HIV. Niektoré z nich sú úplné siroty, ďalšie majú aspoň jedného rodiča. Mne areál pripomínal detský letný tábor, pre nich je to internát, kde fungujú väčšinu roka. Po jednoduchých raňajkách sa ide pešo do školy, aby stihli prísť na ôsmu.
V čase mojej návštevy bol len začiatok školského roka. V Ugande začína školský rok vo februári a má 3 trimestre. Zachytil som učiteľov, ktorí na dvore opravovali prvé testy. Rozprával som sa s nimi len chvíľku, no hneď som pochopil, že majú radi svoju prácu, a to aj napriek podmienkam, ktoré sú v mnohom omnoho ťažšie než v školstve na Slovensku. Nie je nič výnimočné, keď sa v triede v Ugande naraz tesní aj stovka žiakov. Individuálny prístup je preto nemožný, naopak, žiada si veľa disciplíny a úsilia tak zo strany žiakov, ako i zo strany učiteľov. Vyučovanie od 3. triedy prebieha celé v angličtine, v prvom a druhom ročníku ešte v kombinácii s miestnym jazykom.
Deti obedujú v centre, potom idú naspäť do školy a do centra sa vrátia o 17:00. Ďalší program je večera, lieky a po tom všetkom prichádza na rad doučovanie. To zabezpečujú dobrovoľníci zo Slovenska. Náročný režim zvládajú najťažšie najmenší, ktorí si ešte nezvykli po prázdninách. Po večernej modlitbe a hygiene sú právom všetci zrelí do postele. Znamená to oddych aj pre mňa. Klesám do postele a v hlave si premietam obrazy z posledného dňa. Stále som videl len omrvinku.
Škôlka, centrum, dielne a chlapček z Pôstnej krabičky
Pri centre prevádzkujeme škôlku pre 100 detí z okolia. Minulý rok sme pristavili novú triedu. Učiteľky majú aj môj rešpekt, ako hravo zvládajú toľko detí. Niektoré sa hrajú, iné plačú, ďalšie si pekne umývajú ruky, či kotúľajú pneumatiky. Stačí však jeden povel a nastúpia do triedy na desiatu. Dostávajú porridge, výživnú pšeničnú kašu, aby mali energiu na celý deň.
Snáď všetky deti si so mnou chcú podať ruku. Je medzi nimi aj Emmanuel, 6 ročný chlapec, tvár tohtoročnej zbierky do Pôstnej krabičky. Trošku sa hanbil, ale nakoniec sa usmial. Asi vedel, že sa vyberieme aj k nemu na návštevu. Býva spolu s tetou Florence v tukule, malom hlinenom domčeku asi hodinu pešo od škôlky. Teta Florence sa okrem neho stará o 2 bratove deti a 3 svoje. Pracuje ako učiteľka a cez víkendy na poli. Nič ľahké, ak ste na všetko sama a navyše HIV pozitívna. Emmanuel k nej prišiel po tom, čo mu zomrel ocko, mamina po pôrode odišla, nevedno kam. Neexistujú tu detské domovy a teta sa sama ponúkla. Preto pomáhame. Malý chce byť inžinier a vyrábať autá. Veríme, že sa mu to raz podarí, aj s vašou pomocou prostredníctvom pôstnej zbierky. Tento odbor v ponuke nášho charitného centra nateraz nemáme, ale nechýba stolárska a krajčírska dielňa. Tu učíme mladých z dediny, že vlastnou prácou, využitím talentov a snahou môžu meniť svoj život.
Každý dobrovoľník hrá v centre svoju rolu
Andrea, Anička, Andrej, Alexandra – naši dobrovoľníci. Na pol roka ponúkli svoje dary a spolu s deťmi a miestnou komunitou hľadali cesty, kam sa možno spoločne posunúť. Prvé dve dievčatá pôsobili v Ugande, ďalší dvaja v Rwande, kde máme druhé centrum. To sa venuje predškolskému vzdelávaniu detí z okolia Kibeho.
Pomoc v centrách v Ugande a Rwande mení život aj Slovákom, aj mne. Rozhovory s dobrovoľníkmi počas večerov, keď deti spali (Uganda) alebo už boli na ceste z centra do domova (Rwanda), mi otvárali oči. Andrea, doma učiteľka na základnej škole, jasne videla nedostatky v ugandskom školskom systéme, a predsa sa spolu s deťmi do noci učila na testy. Srdcovou záležitosťou Aničky bol projekt pre mladých z Južného Sudánu. Andrej, na Slovensku obchodný zástupca, rozbehol pri rwandskom centre pestovateľské políčko, na ktorom si rodičia odpracujú uniformy a ruksaky pre svoje deti. Dnes si práve vďaka tomu dopestujeme zeleninu a ovocie pre deti z centra. Alexandra zase úžasne komunikovala s našimi zamestnancami a centru obetovala až celý rok. Žiarila šťastím, keď po roku ochutnala klobásu a oštiepok.
Zamestnanci sú hybnou silou našej služby
Dobrovoľníci robia na projektoch iba dočasne. Dlhodobo tam pracujú naši zamestnanci pod vedením Martina Vitteka, v súčasnosti vedúceho misie SKCH v Ugande a Rwande. Zabezpečujú všetko, čo je treba. Sú to kuchárky, učiteľky v materskej škôlke, vychovávatelia, sociálni pracovníci, strážnici, zásobovači, hospodári, vedúci pracovníci dielní. Počas spoločného obeda v Kibeho som pocítil prijatie aj z ich strany. V Ugande to bolo vtedy, keď som bol na svätej omši a v rámci oznamov som mal povedať svoje meno a čo robím na Charite. Pripadal som si veľmi maličký oproti nim. Ja sedávam v kancelárií za počítačom v Bratislave a oni mi ďakujú a tlieskajú, hoci sami sú s deťmi v neustálom kontakte a robia pre ne všetko. O Charite platí jasná vec. Jej bohatstvo je v ľuďoch, v ich daroch a talentoch. Keď sa to skombinuje s plnením Božej vôle a pokorou, niet lepšej partie na konanie dobra.
Mladých z Južného Sudánu učíme remeslu
Takéto spoločenstvo tvoria aj zamestnanci Caritas Gulu. Comfort bola prvá osoba z miestnych, s ktorými som sa tu stretol. V ďalšie dni sme sa spoločne pozreli na projekt, na ktorom SKCH spolupracuje s orga- nizáciou Caritas Gulu. 120 mladých, ktorí utiekli z Južného Sudánu, dostali možnosť vyučiť sa za krajčírky, stolárov, kuchárov, kaderníčky, obrábačov kovov a murárov. 40 z nich počas môjho pobytu dostalo certifikát o vyučení sa. Oslavovali, tancovali, spievali. Naozaj sa tešili, že štartujú novú etapu života.
Celý utečenecký tábor Pagarinya, v ktorom má miesto 38 000 obyvateľov, vie, že Slovenská katolícka charita, SlovakAid a Caritas Gulu tu robia super vec. Zaujímavé bolo, že pri odovzdávaní išiel príhovor za príhovorom. Za každú zainteresovanú skupinu vystúpil jeden zástupca a všetko sa prekladalo do rôznych jazykov. Slávnosť, pri ktorej sme absolventom odovzdávali aj pracovné nástroje a materiál na štart ich podnikania, bola tak primerane dlhá. Navštívili sme aj predošlých absolventov. Tí už majú svoje dielne, kaderníctva, ba našiel sa aj jeden holič-kaderník. Potreba a túžba po vzdelaní je tak veľká, že ju nedokážeme z našich zdrojov uspokojiť.
Rwanda – krajina kopcov a zelene
Spolu s rehoľou pallotínov tu od roku 2016 prevádzkujeme Centrum sv. Vincenta Pallotti pre deti od 3 do 6 rokov. Funguje ako škôlka a chodí doň 106 chudobných detí z okolia, ktoré predtým žobrali pred Sanktuáriom, miestnym kostolom. Minulý rok sme postavili novučičkú budovu. Je krásna ako veselé maľby na jej stenách. Bol som sa pozrieť do domovov, kde deti bývajú. Sú to jednoduché hlinené stavby. Žiadna elektrina, voda. Veľký kontrast. Deti do centra prichádzajú v skupinkách, často bez sprievodu dospelých. Privítali ma po slovensky: „Ako sa máš? Dobre, dobre.“ Niektoré aj vedeli, čo to znamená. Tancovali, spievali a hrali sa so mnou. Sú neskutočne pohybovo nadané. Aj písanie na tabuľu im ide. V troch triedach sa postupne pri tabuli striedali a cvičili prvé čiarky. Je obrovským požehnaním, že centrum funguje v dedine, kde sa zjavila Panna Mária. Kaplnka zjavenia je asi 100 metrov od centra. Varovala pred genocídou, ktorá v krajne prebehla v roku 1994.
Som rád, že pomáhame budovať mosty v spoločnosti, ktorá si prešla takouto traumou; som rád, že som mohol zažiť a pocítiť výsledok vo vlastnom srdci. Prispieť môžete aj vy. Vieme predsa, že pomoc druhým prináša veľa požehnania aj do našich vlastných životov.
Ján Košta, oddelenie komunikácie a PR SKCH